I. ÚS 261/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 261/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného JUDr. Petrom Rybárom, Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 NcC 28/2015 z 27. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ v procesnom postavení navrhovateľa podal 17. septembra 2014 na Okresnom súde Košice-okolie žalobu o zaplatenie sumy 7 530,56 € z titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Košice-okolie listom z 1. decembra 2014 označeným ako „Upovedomenie o vyslovení nepríslušnosti a postúpení veci“ vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť podľa § 105 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 84 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a spis postúpil na prerokovanie Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“). Sťažovateľ v odpovedi na toto oznámenie z 8. decembra 2014 vyjadril nesúhlas s postúpením veci, pričom argumentoval, že spor sa týka spotrebiteľskej zmluvy, a poukázal na § 87 písm. f) OSP, v zmysle ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého má spotrebiteľ bydlisko. O nesúhlase sťažovateľa s postúpením veci rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým určil, že na konanie vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 15/2015 je miestne príslušný okresný súd.

Vylúčiť taktiež nemožno, že pri vypĺňaní zmluvy zástupcom odporcu došlo k začiarknutiu uvedenej kolónky bez absolútnej vedomosti navrhovateľa, a to aj po podpise zmluvy v danej časti. Takéto konanie odporcu možno jednoznačne označiť za obchádzanie zákona v zmysle §39 a §52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

. . uzavretá medzi spotrebiteľom, ktorý nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania a veriteľom, ktorý naopak koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je nevyhnutné aplikovať špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone o spotrebiteľských

. . . pokiaľ ide o osobitný podpis navrhovateľa, ktorý má vyjadriť jeho súhlas s odporcom uvedeným účelom použitia finančných prostriedkov, je potrebné povedať, že spotrebiteľ absolútne nemá a ani nemôže mať vedomosť o tom, čo zaškrtnutie daného políčka znamená a spôsobuje (resp. má spôsobiť). Teda nemôže ani predpokladať ako si svoje postavenie môže zhoršiť, a preto je nevyhnutné účel použitia poskytnutých finančných prostriedkov skúmať z objektívneho hľadiska.

. .“.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

12. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý v dôsledku formalistického posúdenia zmluvy o úvere vylúčil na jeho prípad aplikáciu ustanovenia § 87 písm. f) OSP, ktoré zakladá spotrebiteľovi právo vybrať si súd v mieste svojho trvalého bydliska. Podľa sťažovateľa je zrejmé, že predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú mal krajský súd aplikovať normy spotrebiteľského práva.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie princípu právnej istoty v dôsledku rozdielnej rozhodovacej činnosti krajského súdu v skutkovo analogických veciach.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

14. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

16. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým uviedol: „V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáha vydania bezdôvodného obohatenia z titulu, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 19.02.2009, uzavretej medzi účastníkmi konania, uhradil odporcovi viac než na čo mal odporca nárok. Miestna príslušnosť sa preto spravuje ustanovením § 84 O. s. p., v zmysle ktorého je na konanie príslušný všeobecný súd odporcu. Všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v obvode ktorého má právnická osoba sídlo (§ 85 ods. 2 O. s. p.), t. j. Okresný súd Bratislava I. Avšak v prípade, ak je navrhovateľom spotrebiteľ, pri určovaní miestne príslušného súdu prichádza do úvahy aj ustanovenie § 87 písm. f/ O. s. p., tzv. miestna príslušnosť daná na výber. V zmysle tohto ustanovenia je pri sporoch zo spotrebiteľskej zmluvy popri všeobecnom súde odporcu na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ. Navrhovateľ mal za to, že je v postavení spotrebiteľa, a preto podal žalobu na Okresnom súde Košice - okolie, v obvode ktorého má bydlisko. V predmetnej veci tak vznikol spor o miestnu príslušnosť spočívajúci v tom, či navrhovateľku možno považovať za spotrebiteľa, a teda, či je na konanie miestne príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Obč. zák.). Týmto ustanovením bola implementovaná smernica č. 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá za spotrebiteľskú zmluvu považuje takú zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Obč. zák. je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Krajský súd má za to, že v tomto štádiu konania v prejednávanej veci nemožno dospieť k záveru, že predmetom konania je spor zo spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko pri uzatváraní predmetnej zmluvy o úvere priloženej navrhovateľom k žalobe navrhovateľ prehlásil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon zamestnania. Preto podľa názoru krajského súdu nie je možné v prejednávanej veci pri určovaní miestne príslušného súdu aplikovať ustanovenie § 87 písm. f/ O. s. p., a teda voľbu miestnej príslušnosti navrhovateľom - spotrebiteľom. V posudzovanej veci je totiž v konaní okrem iného spornou práve skutočnosť, či má navrhovateľ postavenie spotrebiteľa, čo však bude predmetom dokazovania. Krajský súd v Bratislave preto nemôže pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti prejudikovať vyriešenie predmetnej otázky, naviac, ak z listinných dôkazov jednoznačne nevyplýva, že navrhovateľ uzavrel s odporcom zmluvu v postavení spotrebiteľa. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval Krajský súd v Bratislave ako nadriadený súd námietku navrhovateľa s postúpením veci na Okresný súd Bratislava I za nedôvodnú...“

19. Vo vzťahu k v sťažnosti citovaným rozhodnutiam všeobecných súdov je potrebné uviesť, že tieto sa priamo netýkajú prejednávanej veci (čoho si je vedomý aj samotný sťažovateľ), keďže v označených veciach konajúce súdy posudzovali právne vzťahy založené obdobnými zmluvami ako vzťahy spotrebiteľské, avšak až v konaní o veci samej, teda nie v rámci rozhodovania o miestnej príslušnosti.

20. Napokon ústavný súd konštatuje, že nezistil v postupe krajského súdu ani porušenie princípu právnej istoty v dôsledku sťažovateľom tvrdenej rozdielnej rozhodovacej činnosti krajského súdu v obdobných prípadoch. Ústavný súd po oboznámení sa s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 NcC 60/2014 z 2. júla 2014 zistil, že skutkové okolnosti v ňom uvádzané nie sú totožné s prípadom sťažovateľa, keďže z jeho odôvodnenia nevyplýva skutkové zistenie o poskytnutí finančných prostriedkov navrhovateľke na výkon zamestnania. Je potrebné zdôrazniť, že predmetom konania pred ústavným súdom bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 NcC 28/2015 z 27. mája 2015, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že krajský súd pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti v tejto inej sťažovateľom označenej veci zaujal odlišné právne stanovisko, ešte nemá za následok automatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených krajským súdom v tejto inej veci, navyše, ak skutkové okolnosti v ňom uvádzané nie sú totožné s prípadom sťažovateľa. Sťažovateľom označené iné rozhodnutie krajského súdu preto nie je pre krajský súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

23. Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon. Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku ústavy odkazuje, je Občiansky súdny poriadok. Občiansky súdny poriadok ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov je teda priamo spätá príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená Občianskym súdnym poriadkom, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Zákonom ustanovené pravidlá miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

26. V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti, ako aj vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov predloženého splnomocnenia na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, v ktorom označil iné ako sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu (sp. zn. 8 Co 437/2013 z 31. marca 2014).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016