I. ÚS 262/2016

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 28. augusta 2015 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 17/2015 z 24. júna 2015, sp. zn. 21 S 42/2015 z 15. júla 2015, sp. zn. 21 S 43/2015 z 24. júna 2015, sp. zn. 21 S 44/2015 z 24. júna 2015 a sp. zn. 21 S 45/2015 z 24. júna 2015 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,uznesenia krajského súdu“).

3. Sťažovateľ následne vo všetkých piatich veciach zaslal odporcovi 4. júna 2014 elektronickými prostriedkami podanie nazvané ,,Vyjadrenie daňového subjektu k oznámeniu z 22. mája 2014, Odvolanie z 12. mája 2014 – doplnenie odvolania“, ktorým nesúhlasil so závermi správcu dane v podstate z dôvodu, že zo žiadneho ustanovenia daňového poriadku nevyplýva, že pre nedodržanie elektronického doručovania odvolanie nevyvoláva právne účinky. Prílohou týchto podaní boli aj odvolania z 12. mája 2014. Odporca ako správca dane tieto odvolania zamietol oznámeniami z 1. júla 2014 z dôvodu, že boli podané po určenej lehote, ktorá uplynula 13. mája 2014. Ďalšími piatimi identickými oznámeniami z 2. júla 2014 odporca sťažovateľovi predložil vlastný výklad relevantných procesných noriem týkajúcich sa elektronického doručovania podaní a v závere konštatoval, že odvolania z 12. mája 2014 boli síce doručené včas, avšak nie elektronicky, a preto sa ne hľadí, ako keby neboli podané, a odvolania doručené 4. júna 2014 elektronickými prostriedkami boli doručené po určenej lehote, a preto sú neprípustné.

4. Sťažovateľ v uvedených súvislostiach podal proti postupu odporcu sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktoré však oznámením z 23. decembra 2014 sťažnosť vyhodnotilo ako neopodstatnenú z dôvodu, že neboli zistené porušenia všeobecne záväzných predpisov ani interných predpisov. Až následne sa sťažovateľ s návrhom na začatie konania obrátil na krajský súd, ktorý však uzneseniami napadnutými touto sťažnosťou jeho návrhy zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom stanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

12. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu do jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal dopustiť tým, že formalistickým výkladom ustanovení o elektronickom doručovaní podaní (odvolaní) mu neposkytol súdnu ochranu pred postupom odporcu, ktorý jeho odvolaniam doručeným včas v písomnej forme nepriznal právne účinky.

Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie všetkých piatich napadnutých uznesení uviedol: «Podstatou v predmetnej veci je posúdenie procesnej otázky, či správca dane postupoval správne, ak v prípade včas a v písomnej forme podaného odvolania zaslaného prostredníctvom pošty právnym zástupcom daňového subjektu, považoval toto odvolanie za právne neúčinné z dôvodu, že daňový subjekt má povinnosť doručovať podania finančnej správe elektronickými prostriedkami v zmysle § 14,§ 13 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní. Daňový poriadok pozná dve formy podania, a to 1/ písomnú, 2/ ústnu do zápisnice. Vyplýva to z ust. §13 ods. 1 Daňového poriadku. Formy podania sa spájajú so slovesom „urobiť“, alebo trpným príčastím „urobený“. V iných procesnoprávnych predpisoch je forma podania elektronickými prostriedkami a telefaxom výslovne uvedená zároveň s písomnou formou a ústnou formou do zápisnice (viď. § 9 Správneho poriadku, § 42 Občianskeho súdneho poriadku, § 62 Trestného poriadku, § 186 zákona č. 461/2003 Z. z.), pričom niektoré predpisy poznajú ešte aj iné formy podania - napr. telegraficky.

. . Ust. § 14 Daňového poriadku stanovuje obligatórny spôsob doručovania písomného podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 pre vymedzený okruh daňových subjektov. Z povahy veci vyplýva, že tieto subjekty si nemôžu nikdy zvoliť doručenie písomného podania v listinnej podobe alebo podaním telefaxom- vždy musia podanie urobiť len elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 Daňového poriadku alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a toto podanie musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva, alebo ak subjekt nemá zaručený elekt. podpis, musí uzavrieť so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní.

Z uvedeného vyplýva, že je potrebné aplikovať subsidiárne ustanovenia II. hlavy Daňového poriadku aj na odvolanie v daňovom konaní, nakoľko ust. § 72 Daňového poriadku a nasl. neobsahuje úpravu o spôsobe doručenia podaní, len o ich forme. Poučenie v rozhodnutí musí obsahovať informáciu o mieste, lehote a forme podania odvolania, to znamená, že pokiaľ poučenie obsahuje informáciu, že odvolanie je možné podať písomne a ústne do zápisnice, je toto poučenie v súlade s § 72 ods. 2 Daňového

Odkaz na ustanovenia o náležitostiach všeobecného podania znamená, že odvolanie musí byť podpísané osobou, ktorá ho podáva (§ 13 ods. 2), musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej veci, čo sa navrhuje, dôvody podania (§ 13 ods. 3), ak je doručené elektronicky, musí byť podpísané zaručeným elekt. podpisom alebo daňový subjekt musí mať uzatvorenú dohodu o elektronickom doručovaní (§ 13 ods. 5). Systematickým a gramatickým výkladom možno dôjsť k záveru, že § 14 Daňového poriadku obsahuje právnu úpravu týkajúcu sa, resp. bližšie špecifikujúcu spôsob doručovania elektronickými prostriedkami. Krajský súd dáva do pozornosti, že účinnosť § 14 Daňového poriadku bola odložená v ust. §165b Daňového poriadku od 01.01.2014, pričom daňové subjekty mali dostatočný čas sa s novými povinnosťami oboznámiť a ich zavedenie bolo daňovou správou verejne prezentované.

Podľa názoru krajského súdu odporca postupoval správne, keď vyhodnotil písomné odvolanie advokáta daňového subjektu zo dňa 12.05.2014, odovzdané na poštu dňa 13.05.2014, doručené odporcovi dňa 14.05.2014 v listinnej podobe poštou, listom (oznámením) č. 9514401/5/2101257/2014/Cab2 zo dňa 22.05.2014 ako právne neúčinné, t. j. akoby nebolo vôbec podané. Ohľadom námietky navrhovateľa, že odporca mal v prípade, že mal za to, že nebola dodržaná forma podania vyzvať na odstránenie nedostatkov v zmysle § 72 ods. 5 Daňového poriadku a § 13 ods. 8 a 9 Daňového poriadku, krajský súd uvádza, že odporca by mal postupom podľa § 72 ods. 5 Daňového poriadku v spojení s § 13 ods. 8 Daňového poriadku vyzvať daňový subjekt prostredníctvom právneho zástupcu v lehote nie kratšej ako 15 dní na odstránenie nedostatkov odvolania, keby neobsahovalo náležitosti, teda ak by bolo účinne podané, avšak malo nedostatky, V okolnostiach predmetnej veci nemal súd za preukázané, že by daňový subjekt podal včasné odvolanie elekt. so zaručeným elekt. podpisom, vyplýva to z oznámenia odporcu o zamietnutí odvolania zo dňa 01.07.2014, evidenčné číslo 9514401/5/3216596/2014/Cab2, podľa ktorého podľa § 73 ods. 4 písm. a) Daňového poriadku zamietol odvolanie podané elektronicky dňa 04.06.2014 ako oneskorene podané, keďže lehota na podanie odvolania uplynula dňa 13.05.2014. V tomto smere sa súd stotožnil s argumentáciou odporcu, že odvolanie je samostatným podaním, a preto ho daňový subjekt nemôže doručovať ako prílohu podania, aj keby bolo ešte podané v odvolacej lehote. Záverom krajský súd konštatuje, že podania v písomnej forme doručené v listinnej podobe po 01.01.2014 osobou, ktorá je povinná doručovať podania správcovi dane elektronicky, nie sú podané v súlade s Daňovým poriadkom a takéto podania nezakladajú právne účinky. Povinnosť taxatívne uvedených osôb (§14 Daňového poriadku) doručovať podania elektronickými prostriedkami sa vzťahuje na všetky podania, teda aj na odvolania. Odporca nebol v konaní nečinný a postupoval správne, keď sa právne neúčinným odvolaním nezoberal a procesne ho neprejedal, resp. neodstúpil odvolaciemu orgánu, a preto krajský súd návrh proti nečinnosti odporcu ako nedôvodný zamietol.»

15. Z tohto pohľadu ústavný súd konštatuje, že dôvody napadnutých uznesení krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanými uzneseniami krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenie uznesení krajského súdu, ktoré jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v tam citovaných procesných normách. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

16. Len pre úplnosť ústavný súd pripomína, že v obdobných veciach iných sťažovateľov už rozhodoval, pričom ich obdobné sťažnosti proti rozhodnutiam všeobecných súdov boli tiež ako zjavne neopodstatnené odmietnuté. V tomto smere preto možno odkázať aj na závery uznesenia sp. zn. I. ÚS 252/2015, ktorým bola sťažnosť iného sťažovateľa proti obsahovo obdobnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, alebo závery uznesenia sp. zn. I. ÚS 19/2016, ktorými bola sťažnosť iného sťažovateľa proti obsahovo obdobnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave tiež odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť (aj keď tu išlo o návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, na podstate veci to nič nemení).