I. ÚS 263/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 263/2015­11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 14 P 46/2013 a jeho rozsudkom z 11. júna 2014, ako aj postupom Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 CoP 90/2014 a jeho rozsudkom z 21. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

2. Sťažovateľ bol účastníkom konania vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti (zvýšenie výživného otca na maloleté deti), ktoré bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 14 P 46/2013. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že okresný súd rozsudkom z 11. júna 2014 výživné stanovené rozsudkom č. k. 12 C 148/2009­83 z 15. decembra 2010 na maloletého z doterajších 45 € zvýšil na 90 € a na maloletého z doterajších 30 € zvýšil na sumu 60 €, ktoré je povinný otec (sťažovateľ) platiť k rukám matky maloletých spolu so súdom určenými splátkami na ročnom dlhu na výživnom. V ostatnej časti okresný súd svoj rozsudok z 15. decembra 2010 ponechal bez zmeny. Rozsudok okresného súdu z 11. júna 2014 napadol sťažovateľ odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 Cop 90/2014 z 21. januára 2015, ktorým „rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zvýšenia bežného výživného a vo výroku o trovách konania potvrdzuje“. V časti ročného výživného rozsudok zmenil.

3. Sťažovateľ uviedol, že postupom všeobecných súdov a ich namietanými rozsudkami došlo k porušeniu ním označených základných práv zaručených ústavou, práva zaručeného dohovorom, ako aj označených článkov ústavy (pozri body 1 a 5).

4. Podľa názoru sťažovateľa „Okresný ani Krajský súd objektívne neskúmali a neposúdili jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, pretože keby tak urobili , zistili by, že sťažovateľ nie je v súčasnosti schopný uhrádzať súdom priznané zvýšené bežné výživné spolu s pravidelnými mesačnými splátkami zročného výživného...“.

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľovu sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

12. O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 P 46/2013 a jeho rozsudok z 11. júna 2014.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14. Sťažovateľ ďalej namietal najmä porušenie svojho „základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru“ postupom krajského súdu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

15. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktorý sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z výsledkov v konaní vykonaného dokazovania a z neho vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd podrobne oboznámil podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie sťažovateľa, vyjadrenia matky detí a tiež kolízneho opatrovníka. Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto: „Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou – účastníkom konania (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§212 ods. 1 písm. A) v spojení s § 81 ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu otca maloletých detí nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je ho potrebné zmeniť len v časti zročného výživného.

Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného

Odvolací súd sa pridržiava odôvodnenia svojho uznesenia, ktorým už v danej veci rozhodoval, keď skorší rozsudok súdu prvého stupňa uznesením č. k. 24 CoP 18/2014 54 z 25. marca 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa viazaný názorom odvolacieho súdu rozhodol novým rozsudkom, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, pričom preskúmavané rozhodnutie i náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. vo veci samej odôvodnil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p., odvolací súd odkazuje

Tak ako sa výživné určuje a následne upravuje samostatne pre každú výživou oprávnenú osobu (tu, maloletých), tak aj zročné výživné musí byť samostatne vyčísleného pre každého z nich. Z tohto dôvodu vychádzajúc z obsahu spisu a zistenie v akom rozsahu si otec doteraz plní vyživovaciu povinnosť súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 220 O.s.p. tak, že zročné výživné za dobu 01.10.2013 do 11.06.2014 pre mal. v sume 376,50 Eur súd otcovi povoľuje splácať v mesačných splátkach po 10, Eur, ktoré splátky je povinný poukazovať spolu s bežným výživným k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, nie sú celkom zjavne nelogické, a preto ich ani nemožno bez ďalšieho považovať za nelegitímne a právne neakceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne – v nevyhnutnom rozsahu – korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok

krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

25. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08, I. ÚS 369/2011) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto (uvedených) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu nebolo porušené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ani právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 17), nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy.

26. Ustanovenie čl. 1 ods. 1 ústavy patrí medzi základné interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu a princíp právnej istoty.

Ustanovenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy sú všeobecnými ustanoveniami k základným právam upravenými ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou) adresovanými predovšetkým orgánom štátu pôsobiacim v normotvornej činnosti a významným aplikačným pravidlom ochrany základných práv a slobôd. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutím krajského súdu (bod 23), nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.