I. ÚS 264/2015

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. apríla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 39/2015 a jeho uznesením z 24. februára 2015 (Rvp 5508/2015), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41 Cob 569/2014 a jeho uznesením z 11. februára 2015 (Rvp 5509/2015), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 43/2015 a jeho uznesením z 26. februára 2015 (Rvp 5510/2015), Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 266/2014 a jeho uznesením z 10. marca 2015 (Rvp 5511/2015), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41 Cob 506/2015 a jeho uznesením z 11. februára 2015 (Rvp 5513/2015), Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 18/2015 a jeho uznesením z 29. januára 2015 (Rvp 5514/2015) a Krajského súdu v Trenčíne (splu ďalej len „krajské súdy“)

v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob 598/2014 a jeho uznesením zo 4. februára 2015 (Rvp 5515/2015).

2. Spoločným predmetom sťažností (s identickým odôvodnením) sú námietky sťažovateľky na postup vo veciach konajúcich všeobecných súdov, ktorými jej bola uložená povinnosť zaplatiť „súdny poplatok za hromadné podanie“. Postupom uvedených všeobecných súdov a ich rozhodnutiami mali byť porušené ňou označené práva (body 1 a 5).

4. Sťažovateľka svoje tvrdenia o porušení jej práv odôvodnila v podstatnom takto: «1) Povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu, tak ako bola stanovená súdom v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť. 2) Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie.

V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu. Poznamenávame, že poplatok z návrhu na začatie konania nie je možné zamieňať s poplatok za úkony súdu. 4) Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň. Táto skutočnosť musí byť v spojení s ust. §42a OSP známa a musí byť nezameniteľné definovaná. Inak by hrozilo, že súd vyhlási akékoľvek podanie za súčasť hromadného podania a spoplatní ho. Tvrdíme, že podanie nie je hromadným

I. ÚS 344/2010). 7. Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. V zmysle ust. § 169 ods. 1 OSP cit.: „v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.“ Výnimky z povinnosti uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169 v odsekoch 2 a 3, pričom tam uvedené podmienky pri napadnutom uznesení splnené neboli.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v bode 1 označenými rozhodnutiami tam uvedenými všeobecnými súdmi. Súčasne žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia „v sume 100,­ EUR“ a náhrady trov konania.

II.

6. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v bode 1 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

13. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských súdov, ktorými tieto súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Krajské súdy podľa sťažovateľky nešpecifikovali, ktoré podania vyhodnotili ako hromadné, a ďalej namietala, že na úkon súdu, ktorým je spracovanie hromadného podania, nedala krajským súdom návrh, preto nebolo možné poplatok za spracovanie hromadného podania podľa položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov uložiť. Sťažovateľka tiež namietala nedostatok odôvodnenia namietaných uznesení a postup súdov, ktoré „konanie neprerušili podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP“ a nepodali návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

15. Účelom citovaného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

20. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

21. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

22. Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajské súdy nesprávne aplikovali § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [sadzobník súdnych poplatkov položka 20b) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] a napadnuté uznesenia náležite neodôvodnili, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

25. Ústavný súd vzhľadom na konštatáciu uvedenú v bodoch 2 a 3 považuje za postačujúce (v predmetných veciach) uviesť (citovať) len argumentáciu krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 5508/2015 (t. j. uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Co 39/2015 z 24. februára 2015): „Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie odosielateľa nie je dôvodné. V intenciách rozhodnutia o súdnom poplatku vo vzťahu k hromadnému podaniu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Súdne poplatky (ďalej len poplatky) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len poplatkový úkon) uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len sadzobník), ktorý tvorí prílohu tohto zákona (§ 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Poplatníkom je: a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu, b/ účastník zmieru uzavretého v zmierovacom konaní, d obaja účastníci v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu, d/ dlžník v konkurznom konaní alebo vyrovnacom konaní, e/ dedič v konaní o dedičstve (§ 2 ods. 1 citovaného zákona). Podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov ­ Prílohy zákona č. 71/1992 Zb., za spracovanie hromadného podania, za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, sa platí poplatok 1 Euro. Z obsahu spisu vyplýva (potvrdenie o prijatí hromadného podania na Okresný súd Svidník z 03.12.2014, ako aj z úradného záznamu z 03,12.2014), že dňa 03.12.2014 o 12.00 hodine bolo doručené hromadné podanie právneho zástupcu odosielateľa v celkovom počte 18 podaní, pričom išlo o odvolania proti uzneseniam o prerušení konania v 18­tich veciach, ktoré sú špecifikované v úradnom zázname sp. zn. 1SprO 552/2014 z 03.12.2014. Z uvedeného vyplýva, že nepochybne ide o hromadné podanie v zmysle § 42a O.s.p., ktoré bolo súdom prvého stupňa správne spoplatnené podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov ­ Prílohy zákona č. 71/1992 Zb. sadzbou 1 Euro za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil a poukázal na rozhodujúce skutočnosti, najmä na prijatie hromadného podania, ako aj na príslušné právne predpisy, podľa ktorých vo veci rozhodol. Položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov ­ Prílohy zákona č. 71/1992 Zb. nepochybne ustanovuje za spracovanie hromadného podania, a to za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, sadzbu poplatku vo výške 1 Euro, pričom je možné konštatovať, že ide o poplatok za úkon súdu v súvislosti so spracovaním hromadného podania.

27. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

28. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za dôvodné ešte uviesť: Námietku sťažovateľky, že krajské súdy mali prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nemožno akceptovať. Predpokladom uvedeného postupu je to, že súd dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Krajské súdy v napadnutých uzneseniach podávali výklad príslušných ustanovení, pričom je zrejmé, že nedospeli k záveru o rozpore týchto ustanovení s ústavou, preto neboli povinné prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje tiež na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala) na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04, IV. ÚS 2/08, IV. ÚS 50/2010). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma, ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.