I. ÚS 265/2016

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To/84/2015 z 27. októbra 2015. 2. Z podanej sťažnosti a predovšetkým jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 T 23/2014 z 26. februára 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 84/2015 z 27. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) odsúdený pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu podľa § 172 ods. 3 Trestného zákona v spojení s § 39 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona uložený trest odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní ôsmich rokov a šiestich mesiacov a podľa § 58 ods. 2 Trestného zákona mu bol uložený aj trest prepadnutia majetku. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

neprimeraný. Jednorazové spáchanie trestného činu, ktorým sťažovateľ mohol získať majetkový prospech vo výške 29 899, 34 Eura, nie je dostatočne primeraným dôvodom na uloženie trestu prepadnutia celého doteraz nadobudnutého majetku sťažovateľa, čo postihuje nielen jeho, ale aj jeho rodinu. Sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zák., podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Sťažovateľ prišiel o všetko, čo doteraz nadobudol, pričom doterajší majetok nenadobudol trestným činom, nič také vykonaným

Vychádzajúc z trestnoprávnych východísk penológie v širšom poukazuje aj na to, že «V prípade zjavného a extrémneho excesu z požiadavky primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu, môže uloženie a výkon trestu nadobudnúť charakter krutého či neľudského trestu. Trest nesmie byť ukladaný mechanicky bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa.

Potrebu primeranosti trestu pritom vo svojej judikatúre uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý opakovane vyslovil, že hoci rozhodovanie o vine a vhodnom treste prislúcha výlučne národným súdom, cíti sa byť povinný zasiahnuť tam, kde existuje zjavný nepomer medzi závažnosťou činu a uloženým trestom (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Nikolova a Velichkova proti Bulharsku z 20. decembra 2007 a vo veci Ali and Ayse Duran proti Turecku z 8. apríla 2008). Zmienené rozhodnutia ESĽP sa síce týkajú prípadov porušenia čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), avšak podľa názoru obhajoby je nutné ESĽP formulovanú požiadavku, aby trest zodpovedal závažnosti konania, za ktoré je ukladaný, vztiahnuť aj na neprimerane prísne tresty. Vychádzajúc z uvedeného, princípu proporcionality bude zodpovedať len taká právna úprava, ktorá umožní súdu, úloha ktorého je pri rozhodovaní o treste nezastupiteľná (čl. 50 ods. 1 ústavy), aby so zreteľom na individuálne zvláštnosti konkrétneho trestného

4. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Konaním Krajského súdu v Trnave v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 3To/84/2015, v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3To/84/2015 zo dňa 27.10.2015, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa podľa článku 1 ods. 1, článku 13 ods. 4 a článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu článku 3 a článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Uznesenie

Krajského súdu v Trnave č. k. 3To/84/2015 zo dňa 27.10.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.

11. Krajský súd v uznesení č. k. 3 To/84/2015-1366 z 27. októbra 2015 v podstatnom uviedol: «Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo, prihliadal pritom i na chyby, ktoré odvolaním vytýkané neboli a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania v zmysle § 371 odsek 1 Trestného poriadku atak zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Vzhľadom na dôvody odvolania obžalovaného, ktorý napáda rozsudok okresného súdu len vo výroku o treste prepadnutia majetku obmedzil odvolací súd svoju preskúmávaciu povinnosť len na výrokovú časť napadnutého rozsudku zaoberajúce sa týmto

činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 odsek 3, alebo odsek 4 alebo § 173 odsek 4 Trestného zákona. Vychádzajúc z vyššie uvedeného ustanovenia Trestného zákona je potrebné skonštatovať, že postup okresného súdu v danom prípade bol plne súladný s vyššie

§ 172 odsek 3, alebo odsek 4 Trestného zákona do tejto kategórie jednoznačne patrí ukladať i trest prepadnutia majetku. Predmetné ustanovenie nemá žiadnu výnimku a preto v tomto smere nebolo možné vyššie uvedené ustanovenie neakceptovať a okresný súd preto v danom prípade nepochybil, keď obžalovanému v súlade týmto ustanovením uložil i trest

poukazuje. Krajský súd rešpektujúc obligatórnosť predmetného ustanovenia dospel k záveru, že okresný súd v danom prípade postupoval správne a v súlade so zákonom a keďže nezistil žiaden dôvod pre zmenu I. stupňového rozsudku ani v tomto výroku, odvolanie obžalovaného , ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol.»

prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia). Obžalovaní a sa k trestnému činu priznali a tento pred súdom aj oľutovali. Ich priznanie i ľútosť považoval súd za úprimné a kompletné. Súd obžalovanému mimoriadne znížil trest odňatia slobody

Pri hodnotení osoby obžalovaného súd vychádzal z pripojených listinných dôkazov, z ktorých zistil, že podľa odpisu registra trestov obžalovaný nemá žiadny záznam. Z odpovede od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny súd zistil, že obžalovaný nie je a ani nikdy nebol poberateľom pomoci v hmotnej núdzi. Zo správ o povesti od Mesta súd zistil, že obžalovaný nemá zaznamenané na Mestskej polícií žiadne priestupky. Z výpisu z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky má obžalovaný zaznamenaný jeden priestupok zo dňa podľa § 16 od. 2 zák. č. 8/2009 Z. z. - rýchlosť jazdy, pokuta vo výške 100,- Eur.

Vo svojich osobných veciach si udržiava poriadok na požadovanej úrovni. Nebol disciplinárne potrestaný. Za týchto okolností sa preto súdu javila trestná sadzba 15-20 rokov, ktorú ustanovuje Trestný zákon, pre obžalovaného ako neprimerane prísna aj s prihliadnutím na to, že ide o prvotrestaného obžalovaného, ktorý nikdy predtým nebol vo výkone trestu odňatia

na 8 /osem/ rokov a 6 /šesť/ mesiacov. Na výkon trestu bol obžalovaný zaradený podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, pretože iné rozhodnutie zákon nepripúšťa. V zmysle § 58 ods. 3 Trestného zákona bol súd povinný obligatórne obžalovanému uložiť trest prepadnutia majetku, pretože obžalovaného odsúdil za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody aj bez splnenia podmienok uvedených v § 58 ods. 1 Trestného zákona.“

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v spojení s príslušnou časťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, pozn.) konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom zohľadnil všetky relevantné okolnosti potrebné k dôslednému zhodnoteniu podmienok pre potrestanie páchateľa, kde práve vedený snahou o čo najväčšiu možnú individualizáciu trestu zohľadnil precízne osobné pomery sťažovateľa, ako aj okolnosti trestnej činnosti kladenej mu za vinu, výsledkom ktorých týchto úvah bol záver súdu o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody podľa podmienok § 39 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona. Vnímajúc sťažnostné námietky sťažovateľa predostreté v jeho ústavnej sťažnosti aj ústavný súd musí konštatovať obligatórnosť § 58 ods. 3 Trestného zákona, ktorý všeobecným súdom nedáva inú možnosť, len takýto druh trestu uložiť, nech by námietky sťažovateľa boli akokoľvek podnetné a prípadne aj s ohľadom na jeho osobné pomery aj opodstatnené. Napokon, konanie ústavného súdu podľa čl. 127 ústavy neposkytuje ani ústavnému súdu možnosť akokoľvek zasiahnuť do legislatívneho textu zákona (o to viac pri stanovení obligatórneho postupu súdu v konaní, pozn.), tak ako by tomu mohlo byť v konaní podľa čl. 125 ústavy, na ktoré toto konanie sťažovateľ nie je aktívne legitimovaným subjektom. V tomto kontexte vníma aj ústavný súd trest prepadnutia majetku, ktorý bol sťažovateľovi uložený za trest zákonný, kde práve jeho neuložením by všeobecné súdy porušili zákon. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu predostreté v jeho napadnutom rozhodnutí nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením označených práv podľa čl. 13 ods. 4 ústavy a podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vyslovenie porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy.