I. ÚS 266/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 49/2013 z 25. novembra 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

2. Sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore proti žalovanému , správcovi konkurznej podstaty úpadcu Drevona, štátny podnik „v likvidácii“, Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“), vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 65 Cbi 2/2010. Krajský súd rozsudkom z 21. marca 2013 žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Tento rozsudok napadol odvolaním sťažovateľ, o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom z 25. novembra 2014.

3. Podľa názoru sťažovateľa „základ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je v celom rozsahu chybný, nepreskúmateľný a neodôvodnený bez logickej nadväznosti na aplikované právo, na základe ktorého súd rozhodol“.

Sťažovateľ považuje „Závery odvolacieho súdu ako aj jeho samotné rozhodnutie... za nepreskúmateľné, keďže odvolací súd sa námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní nezaoberal, s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu sa stotožnil a rozsudok potvrdil a to aj napriek tomu, že rozsudok... vychádza z nesprávnych skutkových zistení, ale navyše nebol ani dostatočne odôvodnený“. Z toho dôvodu sťažovateľ považuje „rozhodnutie Najvyššieho súdu za nesprávne, arbitrárne, svojvoľné a tým priamo zasahujúce do základného práva... podľa čl. 46 ods.1 Ústavy... a práva... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

7. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označeného základného práva zaručeného ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 4 Obo 49/2013 z 25. novembra 2014 (body 1 a 4).

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

9. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní, v ktorom sa stotožnil s faktickými aj právnymi závermi krajského súdu.

10. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v postupe a rozhodnutiach vo veci konajúcich všeobecných súdov najmä z dôvodov koncentrovane vyjadrených v bode 3, t. j. „v nesprávnych skutkových zisteniach... bez logickej nadväznosti na aplikované právo“, nezaoberaním sa jeho odvolacími námietkami, v nedostatočnom odôvodnení namietaného rozsudku, čo malo podľa názoru sťažovateľa spôsobiť jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť.

13. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v úvode oboznámil skutkové a právne závery prvostupňového súdu a podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľa a vyjadrenie žalovaného k nej.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O. s. p. prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

2008 vykonávaná masívnejšie. Žalovaný podľa jeho názoru nezabezpečil hospodára lesa, ktorý by dohliadal na ťažbu a nežiadal od štátneho podniku vykonávajúceho ťažbu vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými závermi a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ktorý správne skúmal splnenie zákonných predpokladov náhrady škody

povinnosti. Podľa ods. 3 uvedeného ustanovenia zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „ZKV“) správca je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd. Povinnosti správcu konkurznej podstaty vyplývajú predovšetkým zo zákona a na základe zákona mu môže ďalšie povinnosti uložiť konkurzný súd v rámci dohľadu v zmysle § 12 ZKV. Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a/ ZKV vyhlásením konkurzu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty prešli na správcu. Postavenie správcu, jeho práva, povinnosti a zodpovednosť sa zakladajú výlučne na predpisoch procesného práva v zmysle, ktorých je samostatným úradným orgánom, ktorý pod dohľadom súdu zabezpečuje riadny priebeh konkurzu. Úlohou správcu v konkurze je predovšetkým zistiť rozsah úpadcovho

fyzických a právnických osôb za škodu. Predpokladmi zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného ustanovenia je porušenie povinnosti, vznik (existencia) škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie. Súd prvého stupňa preto dôvodne skúmal predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu medzi, ktoré patrí v prvom rade zisťovanie porušenia právnej povinnosti žalovaného v súvislosti s výkonom funkcie správcu konkurznej podstaty.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch je správcom lesného majetku vo vlastníctve štátu organizácia lesného hospodárstva a tejto zákonnej úprave korešponduje aj rozhodnutie Okresného národného výboru (ONV) v Humennom z 09. 01. 1989, podľa ktorého bol predmetný nehnuteľný lesný majetok vydaný Východoslovenským štátnym lesom, ktoré vykonávali aj ťažbu dreva. Z dokazovania tiež vyplynulo, že úpadcovi nebola udelená výnimka na spravovanie lesného majetku štátu v zmysle § 11 ods. 3 zákona

Je potrebné zdôrazniť, že súd, ktorý dohliadal na činnosť žalovaného správcu konkurznej podstaty sa v uznesení o schválení konečnej správy o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu vysporiadal s námietkami žalobcu týkajúcimi sa nedostatočnej činnosti správcu pri speňažovaní predmetných nehnuteľností a konštatoval, že správca postupoval s plnou odbornou starostlivosťou a speňažovanie prebiehalo objektívne a transparentne. Je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tvrdených skutočnostiach, že žalovaný porušil zákonnú povinnosť v súvislosti s výkonom funkcie správcu konkurznej podstaty.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil.

rozhodnutia. Námietka žalobcu v tomto smere nie je dôvodná. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania účelne vynaložených na bránenie práva, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom.»

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 49/2013 z 25. novembra 2014 (nadväzujúce na odôvodnenie prvostupňového rozsudku) sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.