I. ÚS 272/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 272/2015­8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou JUDr. Vierou Strakovou, Advokátska kancelária, Kpt. Nálepku 5, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 90/2012 z 30. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľka v merite svojej argumentácie poukázala predovšetkým na to, že „Navrhovateľ, ak mal pochybnosti ohľadne zápisov mal uvedenú situáciu riešiť žalobou voči katastru nehnuteľnosti, ktorý zapísal odporcov na LV a to žalobou podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o náhrade za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.“. Podľa nej „Obidvaja účastníci konania mali zákonný dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva (pôvodní odporcovia titulom dedenia a navrhovateľ rozhodnutím o vyvlastnení, t. j. rozhodnutím štátneho orgánu). Išlo teda o kolíziu dvoch rovnocenných práv. Navyše vyvlastnenie bolo uskutočnené po r. 1964 a preto bol potrebný zápis do KN formou záznamu, aj keď v prípade nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu sa vlastníctvo nadobúda dňom uvedeným v rozhodnutí, a ak taký deň určený nie je tak právoplatnosťou rozhodnutia. Súd prakticky priznal titulu vyvlastnenia vyššiu hodnotu ako titulu dedenia. Uvedená vec sa preto mala riešiť v rámci predpisov správneho práva (zákon č. 514/2003 Z. z., zákon o katastri nehnuteľnosti ­ oprava chýb v katastrálnom operáte a pod.), a nie v režime určovacej žaloby.“. Krajský súd „... prakticky jedno vlastníctvo zrušil a druhé, aj keď sporné priznal.“. Podľa predstáv sťažovateľky „Postupom Krajského súdu v Prešove teda došlo k porušeniu základného práva, a to práva vlastniť majetok. Bol porušený princíp rovnakého zákonného obsahu a rovnakej ochrany vlastníckeho práva. Podľa Ústavy SR sa dedenie zaručuje, čo v danom prípade súd nerešpektoval a navrhovateľovi určil vlastníctvo titulom vyvlastnenia, aj keď vyvlastňovací proces nebol perfektný.“. Za sporné sťažovateľka považovala aj „... preukázanie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. nakoľko súdy usporiadanie vlastníckych vzťahov v katastri nehnuteľnosti považujú za notoriettu.“.

7. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 268/05).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Rovnako ESĽP pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokolu skúma okrem iného i dodržiavanie procesných pravidiel príslušnými orgánmi [napr. v rozsudku z 21. mája 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (No 28 856/95) hovorí tiež o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách) označeného ustanovenia]. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O. s. p., pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O. s. p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21Cdo 65/2000). Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O. s. p.) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010). Je potrebné prisvedčiť záveru prvostupňového súdu, že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno týkajúce sa vyvlastnenia spornej parcely, a to predložením rozhodnutia Mestského

Obrana o nezaplatení náhrady za vyvlastnenie sa preto javí ako účelová a v tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením prvostupňového súdu. Zo znaleckého posudku nepochybne vyplynulo, že parcely a ako časti pôvodnej pozemkovoknižnej parcely mpč. zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. v kat. úz. Prešov boli vykúpené v prospech Československého štátu v zastúpení MsNV Prešov (či. 74). V prílohe znaleckého posudku sú kópie geometrických plánov slúžiacich na majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov v spornej lokalite. Parcely a zodpovedajú novovytvoreným parcelám o výmere 666 m2 a o výmere 83 m 2 podľa geometrického plánu , č. vyhotoveného 14.2.2007 (51. 71 ­ 84). Pokiaľ ide o odvolaciu námietku týkajúcu sa nespôsobilosti zápisu rozsudku do katastra nehnuteľností, je potrebné uviesť, že tento záver nie je správny. Zápisu rozsudku nebránia ani formálne zmeny vykonané na LV č. v súbore E KN. Rozdelenie nehnuteľnosti na dva nové objekty tej istej vlastníckej skupiny nemení nič na fakte, že ide o identické diely stavu právneho (čl. 188). Parcely a zodpovedajú novovytvoreným parcelám (čl. 74). Odvolací súd v súlade s uvedeným konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového súdu je výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, nie je doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a nie je svojvoľné. S poukazom na vyššie uvedené je preto potrebné trvať na logickej súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré neopomenulo dôležité skutočnosti a tieto neponechalo bez odpovede. Odvolacie námietky odporkyne sú preto nedôvodné.

14. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 C 61/2009 z 15. februára 2012 považoval ústavný súd za potrebné odcitovať aj relevantnú časť prvostupňového rozhodnutia, na ktorú sa odvoláva aj krajský súd a z ktorej vyplýva, že: «Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázanú históriu nadobúdania vlastníckych práv na pôvodnej mpč. Parcele v pozemnoknižnej vložke č. kat. úz. , kde pôvodnými vlastníkmi týchto nehnuteľností boli v podiele ½ a v podiele 1/2,. Je nepochybné a nespochybňoval to ani jeden z účastníkov, že následne v dobách socializmu a to v 60

Predmetom tejto žaloby sú parcely č. a , ktoré v geometrickom pláne predloženom navrhovateľom sú totožné s parcelami , a . Práve ako je zo znaleckého posudku zrejmé, bolo pre súd určujúce, či v 60 tych a 70 tych rokoch došlo k odpredaju aj týchto časti z pôvodnej mpč. parcely, alebo či prišlo k vydržaniu.

Ich obrana v konaní spočívala v tom, že navrhovateľ nepreukázal vyvlastnenie, resp. odkúpenie týchto častí parciel, čo však ako bolo vyššie uvedené a s poukazom na znalecký posudok a predložené listinné dôkazy nie je pravdou. Ďalej svoju obranu opreli o skutočnosť, že navrhovateľ nepredložil dôkaz, že za vyvlastnenie, resp. odkúpenie týchto nehnuteľnosti bolo aj reálne zaplatené. Takýto argument však súd považuje za vysoko účelový, pretože k zaplateniu nedošlo do rúk právnych predchodcov súčasných odporcov, teda pôvodných odporcov vo veci, ale ich právnych predchodcov, čo oni už samy reálne preukázať nemôžu a nemôžu si na to ani pamätať. Podporne súd chce poukázať aj na priložený starý dedičský spis, v ktorom pôvodný odporca v tejto veci v roku 1976 napísal odvolanie a sám opísal genézu vyvlastnenia a odkupovania častí tejto parcely, kde ale nespomenul, že by nedošlo k zaplateniu za nejakú časť tejto parcely. Tieto okolnosti súd považoval za kľúčové a s poukazom na všetky uvedené dôkazy súd žalobe vyhovel. Predložené listinné dôkazy ako aj znalecký posudok dostatočne preukázali

konania. Súd teda nemôže akceptovať argumentáciu dobromyseľných nadobúdateľov vlastníckeho práva, pretože v tomto prípade odporcovia vedeli akú nehnuteľnosť nadobúdajú, čo je na tejto nehnuteľnosti, že je tu vedené konanie o určenie vlastníckeho práva a sú deťmi pôvodných odporcov v tomto konaní.

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.) konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, krajský súd vychádzajúc z právneho názoru prvostupňového súdu vyslovil právny názor odôvodnený a interpretačne zvládnutý na takej úrovni, na akej je odvolací súd štandardne posudzuje a rozhoduje právne otázky v odvolacom konaní. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje so skutkovým hodnotením a právnym posúdením merita jej právnej veci krajským súdom, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný, a teda krajský súd by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02), resp.

odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu by bolo úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Aj z pohľadu judikatúry ESĽP krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí poskytol špecifickú odpoveď na tie právne otázky, ktoré boli pre rozhodnutie v merite veci kľúčové (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998), resp. účinne sa zaoberal námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov, ktoré boli pre právne posúdenie veci rozhodujúce (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Teda odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).