I. ÚS 272/2016

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 Er 892/2011 zo 14. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté

uznesenie

okresného súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti po podrobnom opísaní priebehu uvedeného exekučného konania o vymoženie pohľadávky, v ktorom vystupovala ako oprávnená, okrem iného uviedla, že z dôvodov uvedených súdnou exekútorkou v oznámení z 8. novembra 2011, v ktorom poukázala na nemajetnosť povinného, a navyše, keď bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz, exekúcia mala byť zastavená bez navyšovania trov konania.

3. Okresný súd uznesením z 11. marca 2015 vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol tak, že sťažovateľka je povinná uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 371,39 €. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom žiadala, aby okresný súd priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 33,19 € s DPH, a nie aj cestovné náklady.

4. Okresný súd následne napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu z 11. marca 2015, pričom v odôvodnení tiež uviedol, že „voľba exekútora je výlučne v dispozícii oprávneného a pokiaľ si oprávnený zvolí súdneho exekútora, ktorého sídlo je mimo trvalého bydliska alebo sídla povinného, musí si byť vedomý rizika, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie z dôvodu, na základe ktorého uhrádza trovy oprávnený, ako je tomu v tejto veci, bude tieto trovy znášať on sám“.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, čo v danom prípade ústavným súdom zistené nebolo (pozri

odôvodnenie

napadnutého uznesenia na strane 2 až 4). Iba nesúhlas sťažovateľky s právnym posúdením veci podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku a dokonca príslušnej vyhlášky ako podústavnej normy, ktorých zlú interpretáciu sťažovateľka namieta, resp. nemožnosť vyjadriť sa k uplatneným trovám exekúcie, ešte neznamená, že boli porušené jej základné práva podľa ústavy a dohovoru.

11. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle, čo však jednoznačne nie je prípad sťažovateľky.

V Košiciach 20. apríla 2016