I. ÚS 276/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 2. marca 2015 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom Okresného Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 (ďalej len ,,okresný súd“).

4. V poradí druhou sťažnosťou, ktorú sťažovateľ adresoval ústavnému súdu v súvislosti s predmetným konaním okresného súdu, tento namieta postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania. Z výroku v poradí tretieho rozsudku okresného súdu vyplýva, že o trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Sťažovateľ poukazuje na to, že potvrdzujúci rozsudok krajského súdu z 26. novembra 2014 bol okresnému súdu doručený 12. januára 2015 a do podania sťažnosti ústavnému súdu (25. februára 2015) o trovách konania nebolo rozhodnuté. Zároveň sťažovateľ uviedol, že podaním z 24. februára 2015 podal sťažnosť predsedovi okresného súdu podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v uvedenom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Požadoval priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

12. Rozhodnutie vo veci samej v predmetnom konaní totiž nemohlo nadobudnúť právoplatnosť skôr ako 19. januára 2015, kedy bolo sťažovateľovi doručené. Zákonná lehota na rozhodnutie o trovách konania do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej teda mohla uplynúť najskôr 18. februára 2015 (to však iba za predpokladu, že žalobcovi bol potvrdzujúci rozsudok krajského súdu doručený najneskôr v deň, keď bol doručený aj sťažovateľovi). Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, avšak nepreukázal, že sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní podal 24. februára 2015, teda štvrtý pracovný deň po najskoršom možnom uplynutí lehoty na rozhodnutie o trovách konania. Hneď ďalší pracovný deň ̶ 25. februára 2015 – sťažovateľ podal na poštovú prepravu sťažnosť adresovanú ústavnému súdu. Z tejto skutočnosti zreteľne vyplýva, že sťažnosť predsedovi okresného súdu nebolo možné in concreto považovať za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, keďže sťažovateľ neposkytol okresnému súdu žiadny priestor na prijatie opatrení pre účely nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho tvrdenou nečinnosťou.

13. Bez ohľadu na uvedené však platí, že takéto v podstate minimálne prekročenie zákonnej lehoty na rozhodnutie o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (opäť len za predpokladu, že právoplatnosť nastala 19. januára 2015) nemohlo nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, ktorým by sa ústavný súd mal a mohol zaoberať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 47/03, II. ÚS 296/2011). Postup okresného súdu, aj keď tento mohol o niekoľko dní prekročiť zákonnú lehotu na rozhodnutie o trovách konania, sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.