I. ÚS 277/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 1/2014 z 30. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 30. septembra 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vydal zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 8 Cb 2/03 z 20. decembra 2005 (ďalej aj „platobný rozkaz z 20. decembra 2005“), ktorým uložil odporcom v 1. – 3. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi ako navrhovateľovi sumu 204 000 000 Sk, úrok vo výške 6 % od 27. februára 1999 do dňa zaplatenia a trovy konania. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Cb 2/2003 z 13. apríla 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 13. apríla 2011“) ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz z 20. decembra 2005 v časti zmenkovej sumy 99 581,76 € s úrokom 6 % od 27. februára 1999 do zaplatenia a vo zvyšku zmenkový platobný rozkaz z 20. decembra 2005 zrušil a o trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne až po právoplatnosti rozsudku.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 3 Obo 57/2011 z 29. apríla 2013 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2013“) potvrdil rozsudok krajského súdu z 13. apríla 2011. Napadnutým uznesením z 30. septembra 2015 najvyšší súd zastavil konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Predmetné uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 23. októbra 2015.

Sťažovateľ ďalej poukázal na stanovisko ústavného súdu vo veci sp. zn. Plz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, ktorým tento súd zjednotil rozdielne názory svojich senátov, z ktorého mal podľa neho vychádzať v rámci ústavne konformného výkladu prípustnosti a konkurencie riadneho dovolania a mimoriadneho dovolania aj najvyšší súd pri rozhodovaní predmetnej veci. Zo stanoviska sp. zn. Plz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 sťažovateľ poukázal na právny záver ústavného súdu, podľa ktorého: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne použiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vzhľadom na to, že rozsudok krajského súdu z 13. apríla 2011 bol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2013, sťažovateľ sa mohol účinne brániť výlučne vadami spočívajúcimi v procesných porušeniach jeho práv v odvolacom konaní v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Túto možnosť sťažovateľ využil a v predmetnej veci podal riadne dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 písm. f) a písm. g) OSP.

Keďže v rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 a rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2011 videl sťažovateľ podľa neho zjavne nesprávnu aplikáciu noriem zmenkového hmotného práva a procesného práva, t. j. nesprávne právne posúdenie veci uvedenými súdmi, podal taktiež podnet na podanie mimoriadneho dovolania v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP adresovaný generálnemu prokurátorovi.

V predmetnej veci je navyše podľa sťažovateľa potrebné zdôrazniť paradox celej situácie, ktorý podľa neho spočíva aj v tom, že ten istý senát najvyššieho súdu v tom istom zložení o mesiac neskôr potom, ako rozhodol o mimoriadnom dovolaní, ním podané riadne dovolanie odmietol ako neprípustné, t. j. dôkazom toho, že logická úvaha najvyššieho súdu v uznesení z 30. septembra 2015 o tom, že najvyšší súd riadne dovolanie sťažovateľa prerokuje, je v rozpore s logickým uvažovaním, keďže približne jeden mesiac neskôr ten istý súd uznesením z 28. októbra 2015 riadne dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné. Uvedený postup najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa ústavne neudržateľný a taktiež z uvedeného vyplýva, že záver najvyššieho súdu uvedený v jeho uznesení z 30. septembra 2015, podľa ktorého riadne dovolanie z dôvodu podľa § 237 OSP bude dostatočným prostriedkom nápravy protiprávneho stavu, nemá zákonnú ani ústavnú oporu.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na podľa neho netradičný postup najvyššieho súdu pri prerokovávaní riadneho dovolania a mimoriadneho dovolania tým istým senátom najvyššieho súdu zasadajúcim v tom istom zložení.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že najvyšší súd mal vecne prerokovať a posúdiť meritórne dôvodnosť mimoriadneho dovolania v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a zároveň mu prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Ústavný súd v súvislosti s konaním o súlade Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn.: PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom

alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho konania vyjadreného v § 1 O. s. p. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcich až porušenie práva na súdnu ochranu.

(PL. ÚS 57/99, III. ÚS 35/2014). Uvedené závery ústavného súdu vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bez predošlého využitia opravných prostriedkov proti napádanému rozhodnutiu súdu si osvojil aj najvyšší súd. Svedčia o tom aj jeho rozhodnutia

Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritéria akceptovateľnosti jeho právnej úpravy, jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Podľa ústavného súdu rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 Ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 Dohovoru (zhodne aj uznesenie ústavného súdu sp. zn.: ÚS II. ÚS 19/2008 zo 16. januára 2008, uznesenie ÚS IV. ÚS 200/2009 zo 4. júna 2009, nález ústavného súdu sp. zn.: II. ÚS 185/2009 z 12. novembra 2009). Najvyšší súd v posudzovanom prípade postupoval podľa ústavného súladného výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní a skúmal, či nápravu nezákonného stavu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Z obsahu spisu vyplýva, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie 24. júna 2014 proti zmenkovému platobnému rozkazu Krajského súdu v Bratislave

Najvyšší súd preto vychádzajúc z princípu subsidiarity dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nespĺňa podmienky prípustnosti dovolania podľa § 243e ods. 1 O. s. p., keďže ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, v danom prípade rozhodnutím o

Rozhodol tak so zreteľom na uvedené nedostatky jednej z podmienok pre konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora a neodstraniteľnosť takejto prekážky konania podľa ust. § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.

(§ 246i ods. 2, § 243b ods. 5, § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.).“

V tejto súvislosti ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby. „... Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek, preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.» (Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

V súvislosti s uvedenou argumentáciou, ako aj záverom najvyššieho súdu týkajúcim sa dovolania sťažovateľa ako účinného prostriedku ochrany jeho práv v uznesení najvyššieho súdu z 30. septembra 2015 je podľa ústavného súdu potrebné poukázať aj na stanovisko č. 2/2015 občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (ďalej len „stanovisko z 3. decembra 2015“) k výkladu § 237 ods. 1 písm. f) OSP, v ktorom toto kolégium dospelo k záveru, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP.

Najvyšší súd pri rozhodovaní predmetnej veci teda nijako nevybočil z medzí v uvedenom stanovisku z 3. decembra 2015 sformulovanej doktríny v otázke posudzovania splnenia podmienok prípustnosti dovolania, ktoré síce bolo prijaté po vydaní uznesenia z 30. septembra 2015, avšak zároveň potvrdilo rozdielnosť v aplikácii § 237 ods. 1 písm. f) OSP jednotlivými senátmi najvyššieho súdu, ktoré zaujímali v tejto veci odlišné, avšak oba ústavne akceptovateľné názory.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 24/2000, III. ÚS 72/2001, IV. ÚS 35/02).