I. ÚS 279/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 279/2016-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou JUDr. Vierou Kubicovou, Záhradnícka 68, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods. l, čl. 35 ods. l a čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 3/2015-39 z 30. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Dôvody, pre ktoré sa sťažovateľka domáhala návrhom podaným okresnému súdu odvolania z funkcie likvidátorky spoločnosti, okresný súd vo svojom uznesení zhrnul takto: «Navrhovateľ v predloženom návrhu poukazuje na to, že do funkcie likvidátora bola vymenovaná Okresným súdom Bratislava I uznesením sp. zn. 36Exre/146/2005 zo dňa 10.10.2006, nakoľko bola zapísaná v zozname správcov. Napriek tomu, že predmetná spoločnosť od roku 1997 nevymenovala konateľa, nezakladala do zbierky listín účtovné závierky, základné imanie bolo v sume 100.000.-Sk, súd vydal uznesenie o zrušení spoločnosti likvidáciou. Je nepochybné, že spoločnosť nemá Žiaden majetok, jediný spoločník je z obchodného registra vymazaný, všetky náklady na likvidáciu spoločnosti musí znášať likvidátorka sama na svoj účet. Daňový úrad Bratislava, od ktorého je potrebný súhlas s výmazom spoločnosti z obchodného registra, nedá takýto súhlas, nakoľko spoločnosti minimálne od roku 1992 nepodáva daňové priznania a za to boli spoločnosti vyrubované pokuty. Všetky náklady, ktoré sú spojené s likvidáciou by musela znášať sama a preto už nechce figurovať vo „vytunelovanej“ spoločnosti ako likvidátor a preto žiada súd, aby bola z funkcie likvidátora odvolaná.»

Podľa okresného súdu a zhodne aj podľa krajského súdu neboli dané zákonné dôvody na odvolanie sťažovateľky z funkcie likvidátorky spoločnosti v podľa § 71 Obchodného zákonníka.

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv uznesením krajského súdu a vo svojej sťažnostnej argumentácii poukazuje na podľa nej nesprávne závery okresného súdu a následne krajského súdu k otázke danosti dôvodov na jej odvolanie z funkcie likvidátorky spoločnosti, ako aj na podľa nej nedostatočné odôvodnenie záverov okresného súdu a následne krajského súdu.

«. . . súd ju vymenoval za likvidátora a nariadil likvidáciu spoločnosti napriek tomu, že vedel, že spoločnosť nemá žiaden majetok, čím porušil ust. § 68 a nasl. Obchodného zákonníka. Zo spisu spoločnosti je zrejmé, že majetok súd nezisťoval.

. . . . . Krajský súd tým, že odmieta akceptovať moje dôvody že nemožno spravodlivo požadovať, aby som funkciu likvidátora vykonávala, porušuje právo sťažovateľky podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. V tejto súvislosti ak súd ustanovil sťažovateľku do funkcie likvidátora odopiera jej právo na odmenu za vykonanú prácu a tým porušuje aj čl. 36 písm. a) Ústavy SR, nakoľko sa okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava správa k sťažovateľke akoby bola jeho zamestnancom, ale bez nároku na odmenu a ešte jej postavenie zosmiešňuje. .

. . „Zvyšné dôvody odvolania likvidátora docieliť zrušenie skôr vydaného uznesenia súdu o zrušení spoločnosti a o vymenovaní likvidátora sa týkajú stavu v akom sa likvidácia spoločnosti nachádza, pričom ide o stav vyvolaný objektívnymi prekážkami, ktorý nespočíva v tom, že by likvidátor nemohol zo subjektívnych dôvodov svoju funkciu riadne vykonávať, a preto by tento stav odvolaním likvidátora ani nemohol byť odstránený.“

likvidácie, teda ten istý súd ktorý v prípade sťažovateľky rozhodol o zrušení spoločnosti likvidáciou, hoci neboli dané dôvody na takéto rozhodnutie. Okresný súd tak urobil aj napriek skutočnosti, že išlo o jediného spoločníka spoločnosti v likvidácii bez skúmania ďalších právnych dôsledkov a skutočností a dopadu na likvidáciu spoločnosti ktorú nariadil uznesením 10.10.2006. Nakoľko je konkurzné konanie prísne formálne, za okolností keď neexistujú doklady, konateľ, spoločníci, kto by v prípade podania návrhu bol povinný uhradiť náklady za overovanie predkladaných listín, ktoré ani nemá ako sťažovateľka vyhotoviť, preddavok na trovy konkurzného konania.

Mám za to, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave nespĺňa podmienky zákonného rozhodnutia v zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona, je arbitrárne a nepreskúmateľné.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľky... upravené v čl. 13 ods. 1, písm. a, čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1, a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/3/2015-39 bolo porušené. 2. Uznesenie Krajského sudu Bratislava č. k. 1 Cob/3/2015-39 zo dňa 30.10.2015 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. 3. Krajský súd Bratislava je povinný sťažovateľke... vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia 20 000 Eur... titulom náhrady nemajetkovej ujmy. 4. Sťažovateľke... priznáva trovy právneho zastúpenia 429,- Eur... plus 20 % DPH, ktoré je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť na účet advokáta...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 18 ods. 1 ústavy nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303- B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nej nesprávne závery krajského súdu v jeho potvrdzujúcom uznesení (ktorými odobril správnosť záverov prvostupňového uznesenia okresného súdu) o nesplnení zákonných dôvodov na odvolanie sťažovateľky z funkcie likvidátorky spoločnosti, do ktorej bola súdom ustanovená z osôb zapísaných v zozname správcov vedeného podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu a nezistil, že by posudzované

uznesenie

krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd v danej veci považuje za potrebné zdôrazniť, že krajský súd dospel k správnemu záveru, že dôvody, pre ktoré sa sťažovateľka domáhala odvolania z funkcie likvidátorky, nie sú dôvodmi, ktoré by bolo možné subsumovať pod zákonom (§ 71 Obchodného zákonníka) ustanovené dôvody na odvolanie súdom menovaného likvidátora z osôb zapísaných v zozname správcov vedeného podľa osobitných predpisov. Rovnako je potrebné prisvedčiť záveru krajského súdu o tom, že argumenty, ktorými sťažovateľka dôvodila v prospech svojho odvolania, „nie je možné v rámci rozhodovania o návrhu na odvolanie likvidátora docieliť zrušenie skôr vydaného uznesenia súdu o zrušení spoločnosti... s likvidáciou a o vymenovaní likvidátora“.

V tejto súvislosti však ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľky, že krajský súd nevylúčil (a ani nemohol vylúčiť, keďže uvedené nebolo predmetom konania) možnosť docieliť zrušenie skôr vydaného uznesenia súdu o zrušení spoločnosti s likvidáciou a o vymenovaní likvidátora v inom ako posudzovanom konaní o návrhu sťažovateľky o odvolaní z funkcie likvidátorky. Zároveň ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že aj v prípade jediného spoločníka spoločnosti, za likvidátorku ktorej bola menovaná, podľa výpisu z obchodného registra v roku 2006 okresný súd rozhodol o zrušení spoločnosti s likvidáciou a následne v roku 2008 rozhodol o zrušení spoločnosti bez likvidácie a následnom výmaze spoločnosti ex offo z obchodného registra.