I. ÚS 28/2016

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 43/2014 z 26. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 80/2012 z 5. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

3. Sťažovateľ nachádza porušenie svojich označených práv v troch rovinách. 3.1 V prvej rovine sťažovateľ koncentruje svoju argumentáciu na výpoveď maloletého , ktorého výpoveď bola/mala byť podľa názoru sťažovateľa zásadným/kľúčovým dôkazom v predmetnej veci a k čomu dôvodil, že „Ak mal mať sťažovateľ zachované svoje práva, malo byť jemu alebo jeho obhajcovi umožnené byť prítomný a klásť otázky kľúčovému svedkovi, mal. V danom nie je smerodajné len znenie Tr. poriadku, ktoré umožňuje čítať výpoveď z výsluchu maloletého v konaní pred súdom ako výnimku z kontradiktórneho konania, no musí sa jednať o výnimku, ktorú možno pripustiť len vtedy, ak odsúdenie nie je založené len alebo v rozhodujúcej miere na takto vykonanom dôkaze (Van Mechelen proti Holandsku z 23. 4. 1997, Balšán proti Českej republike z 18. 7. 2006). Judikatúra Ústavného súdu SR opakovane poukazuje na potrebu, aby orgány činné v trestnom konaní nehľadali prekážky, prečo vyššie uvedené nie je možné, ale aby hľadali spôsoby, ktoré zachovajú práva obhajoby v čo najširšej miere.“. V ďalšom rozviedol, že „Po prvé bol v danej veci maloletý vypočutý ešte pred vznesením obvinenia, teda bez prítomnosti obhajcu, po ďalšie bol predmetný výsluch vykonaný až vyše tri mesiace po poslednom a najzávažnejšom skutku z 7. 6. 2007, teda v čase, keď maloletý už vyše troch mesiacov žil so starou matkou, ktorá výrazne ovplyvnila jeho výpovede tak pred políciou ako aj znalcami (dôkaz mal. pozeral na starú matku keď vypovedal, čo uviedol znalec). Sťažovateľ je toho názoru, že všetkých úkonov trestného konania sa mal s maloletým zúčastňovať kolízny opatrovník, ktorý je zo zákona vzhľadom k možnej kolízii záujmov k tomu určený a nie stará matka, ktorá mohla mať záujem na výsledku tr. konania. O to viac, že súdy vychádzali z výpovede mal. v prípravnom konaní, mali skúmať podrobne spoľahlivosť takéhoto dôkazu a vyvážiť riziko s tým súvisiace inými faktormi zaručujúcimi korektnosť a spravodlivosť trestného stíhania sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ síce prioritne poukazuje na nezákonnosti v dokazovaní, ktoré mu odňali právo na spravodlivé súdne konanie, no súčasne poukazuje aj na ostatné okolnosti, z ktorých vyplýva, že nielenže riziko z prijatia dôkazu v prípravnom konaní nebolo vyvážené v inom dokazovaní, ale práve toto dokazovanie pred súdmi podľa odôvodnení akoby vypúšťa dôkazy v prospech sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa, súdne konanie vedené proti nemu nemožno v žiadnom prípade ako celok považovať za spravodlivé. Je dôležité uviesť, že orgány činné v trestnom konaní museli pri výsluchu mal. počítať s tým, že súd daný výsluch nezopakuje a o to dôslednejšie mal byť daný výsluch pripravený a realizovaný.“. V závere sťažovateľ akcentuje aj to, že „... orgány činné v trestnom konaní aj súdy úplne opomenuli zohľadniť skutočnosť (namietanú okrem iného aj v odvolaní voči odsudzujúcemu rozsudku), že maloletý nebol primerane jeho veku poučený o jeho práve odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 1,2 Tr. poriadku.“.

3.3 V záverečnej časti svojej argumentácie sťažovateľ pristúpil k rozboru skutkových okolností jeho trestnej veci v konfrontácii s vykonanými dôkazmi, k čomu v súhrne vytkol, to, že „Rovnosť zbraní nerešpektoval tak prvostupňový súd ako aj odvolací súd a napokon aj dovolací súd. Na jednej strane malo ísť o vzájomne korešpondujúci okruh svedeckých výpovedí a znalecké posudky preukazujúce vinu sťažovateľa, no na druhej strane výpovede v prospech sťažovateľa súd vyhodnotil ako nevierohodné, účelové v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Zdôvodnenie súdu je svojvoľné a arbitrárne. Ak súd považoval za dôveryhodné niektoré svedecké výpovede v neprospech sťažovateľa, mal sa s nimi vysporiadať aj v tých častiach, ktoré svedčili v prospech sťažovateľa (nedá sa hodnotiť výpoveď ako celok, najmä ak výpovedná hodnota svedeckej výpovede obsahuje viacero poznatkov aj v prospech sťažovateľa). Rovnako tak je tomu aj pri znaleckých posudkoch. ... V danom prípade tak odvolací súd ako aj súd dovolací len prevzali zistenia prvostupňového súdu, bez preskúmania dôvodov uvedených v odvolaní a dovolaní. Právo na spravodlivý súdny proces pritom vyžaduje, aby súdy náležite zdôvodnili svoje rozhodnutia, ak chcú naplniť požiadavku na spravodlivý proces. Sťažovateľ namieta, že prvostupňový súd neuvádza ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu.“.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

12. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Tdo 43/2014 z 26. augusta 2014 v podstatnom uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1 Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa § 372 Tr. por., veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo a podal riadny opravný prostriedok. Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.). Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. 1/ Tr. por., resp. aj z ustanovenia § 374 ods. 3 Tr. por. Ako už aj z vyššie uvedeného vyplýva, neslúži teda k revízii a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací.

podľa § 371 ods. 1 písm. i Tr. por. Ten je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva. Podľa ust. § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať len, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Vychádzajúc z tejto procesnej úpravy dovolací súd skúma len to, či súdmi nižších stupňov zistený skutkový stav veci bol správne právne kvalifikovaný, teda, či skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty daného trestného činu, resp. či nedošlo k porušeniu iných ustanovení hmotnoprávneho charakteru (napr. či neexistujú dôvody vylučujúce protiprávnosť skutku, zánik trestnosti a pod.).

a správne. Podľa obvineného nesprávna právna kvalifikácia konania obvineného by mala naplniť dovolací dôvod podľa ust § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Podľa neho by jeho konanie malo byť kvalifikované ako prečin ublíženia na zdraví a nie ako zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. Ako už bolo konštatované v predchádzajúcej časti odôvodnenia, dovolací súd nemôže meniť skutkové zistenia konajúcich súdov, môže len skúmať, či skutok tak, ako je uvedený zodpovedá právnej kvalifikácii konania takej, aká je uvedená v odsudzujúcom rozsudku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/ obvinený uviedol, že vo veci mala byť vylúčená vyšetrovateľka aj sudkyňa z dôvodov, ktoré sú už uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. Podľa § 31 ods. 4 Tr. por. námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. O námietkach, ktoré uvádza obvinený v dovolaní vedel už v priebehu prípravného konania, hlavného pojednávania a tvrdenia obvineného, že vo veci konali vyšetrovateľka a sudkyňa, ktoré mali byť z vykonávania úkonov vylúčené, sú absolútne neopodstatnené a nemôžu naplniť dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. Na naplnenie tohto dôvodu dovolania sa vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal alebo rozhodoval orgán činný v trestnom konaní alebo sudca, ktorý mal byť vylúčený podľa § 32 Tr. por. z vykonávania úkonov, ale o jeho vylúčení sa nerozhodlo (§ 32 Tr. por.). Námietky uvádzané obvineným na vylúčenie vyšetrovateľky, sudkyne z konania nie sú dôvodom na ich vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania a pri ich prípadnom vznesení nebola splnená ani podmienka uvedená v § 31 ods. 4 Tr. por. K naplneniu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ malo podľa obvineného dôjsť najmä tým, že nebol maloletý vypočutý na hlavnom pojednávaní, nebolo mu preto možné klásť otázky, nejednalo sa o neodkladný úkon. Vzhľadom na uvedené skutočnosti išlo o neprocesný, nezákonný úkon a tým malo dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Akým spôsobom má byť vykonaný výsluch maloletého svedka upravuje ustanovenie § 135 Tr. por. Pri výsluchu maloletého, ktorý v čase výsluchu mal 8 rokov, orgány činné v prípravnom konaní postupovali v súlade s citovaným ustanovením. Podľa § 135 ods. 3 Tr. por. ak je ako svedok vypočúvaná osoba mladšia ako 15 rokov o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jej vek mohlo nepriaznivo ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj, treba výsluch vykonávať obzvlášť ohľaduplne a po obsahovej stránke tak, aby sa výsluch v ďalšom konaní už nemusel opakovať. Podľa § 135 ods. 4 Tr. por. ak bola vypočutá osoba mladšia ako 15 rokov podľa odseku 3, v konaní pred súdom sa pri vykonávaní tohto dôkazu postupuje podľa § 270 ods. 2; výsluch tohto svedka možno v konaní pred súdom vykonať len výnimočne.

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 3 To 80/2012 z 5. novembra 2013 uviedol: «„Krajský súd podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré prechádzalo napadnutému rozsudku prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie odvolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku a tak zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. V postupe okresného súdu neboli zistené chyby, ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku rozsudku. Okresný súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke v súlade s ustanovením § 278 Trestného poriadku, a z vykonaných dôkazov po ich vecnom vyhodnotení vyvodil skutkové závery, ktoré z nich vyplývajú a skutok posúdil podľa znaku trestného činu z ktorého uznal obžalovaného za vinného. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako mu to kladie za vinu obžaloba a I. stupňový rozsudok.

Krajský súd v tomto smere nezistil žiadne pochybenia ani porušenia zákona na rozdiel od obhajobných tvrdení obžalovaného. Okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku veľmi podrobne rozoberá všetky vo veci vykonané dôkazy. Pokiaľ ide o usvedčujúce dôkazy je potrebné poukázať predovšetkým na výpoveď maloletého ktorý vypovedal tak, že bol zobratý zo školy preto, že jednému chlapcovi ukázal čo mal na chrbte, ktoré zranenia mu mal spôsobiť , ktorý býval s mamou v . Tiež uviedol, že zbil ho preto, že nevedel úlohu z matematiky a on mu to vysvetľoval, pričom on to nedokázal pochopiť. Najskôr ho bil rukou po líci, nose, potom varechou po stehnách a chrbte. Potom ho zhodil zo stoličky a hodil ho o stenu. Neskôr išiel spať, ani si úlohu nedorobil, nevečeral,

Keď mu dal facku, tiekla mu z nosa krv pričom tento neposlúchol ani mamu, ktorá mu hovorila, aby ho prestal biť. Uviedol, že je naňho aj na mamu zlý. Tiež uviedol, že keď ho obžalovaný bil, mama na to nič nehovorila, i napriek tomu, že videla, čo sa robí.

skupiny. Intelektuálna výkonnosť je nižšia kvôli určitým blokom, úzkostným stavom a narušenému sebahodnoteniu. Jeho vnímanie a poznávacie schopnosti sú primerané veku, maloletý dokáže udalosti vnímať a reprodukovať ich. Pokiaľ ide o jeho vierohodnosť vo výpovediach je dostatočná. Vzhľadom na dlhší časový odstup od prvého výsluchu môže maloletý postrádať určité detaily. Zistil u v jeho osobnostnom vývoji kritické hodnotenie k svojmu veku, nadmerné očakávanie trestu, čo malo súvislosť s prchavým suicidálnymi prejavmi. U maloletého bola potrebná psychiatrická a psychologická

ani fabuláciu. nedokáže zhodnotiť, čo je pre vyšetrovanie najpodstatnejšie, preto sa môže v detailoch odchýliť od skutočnosti, ale len ľahko. Syndróm týraného dieťaťa nemôže vzniknúť za jednu bitku, je to dlhodobejší proces a súvisí s telesnou aj duševnou stránkou osobnosti. Ďalším usvedčujúcim dôkazom je znalecký posudok , ktorý na hlavnom pojednávaní, ako znalec z odboru zdravotníctvo, farmácia, odvetvie chirurgia, traumatológia, popísal zranenia, ktoré pri vyšetrení maloletého boli zistené a ktoré zodpovedajú aj zraneniam popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku.

vpredu. Je pravdepodobné, že to bola rozšírená časť varechy, prípadne rúčka. Išlo o ťažšie pomliaždeniny, ktoré boli spôsobené značnou silou, boli evidentné poškodenia svalov, blany, kostí a kĺbov. Zranenia zodpovedajú výpovedi maloletého poškodeného a vyžiadali si aj liečbu 14 až 15 dní. Znalec skonštatoval, že obžalovaný hovoril o tom, že jednalo sa o 3 údery varechou maloletému avšak prikláňa sa k názoru, že tých úderov mohlo byť podstatne viac, mohlo by ich 5 až 6, nevylučuje že týchto úderov bolo byť ešte viac.

Oblasť tohto zranenia mohla byť spôsobená aj nárazom do steny. Určite to ale slabý náraz nebol. Ďalším usvedčujúcim dôkazom je výpoveď svedkyne ktorá potvrdila, že videla na maloletom v čase keď prišla na políciu keď tohto fotili, modriny. Nepýtala sa, čo sa mu stalo, pretože ho nechcela traumatizovať. Uviedla tiež, že vykonávala návštevy u v domácom prostredí. Predtým bol utiahnutý, dnes je to veselý chlapec. Hodnotila podmienky maloletého u starej matky ako vhodné. Ďalšou usvedčujúcou výpoveďou je výpoveď svedkyne , ktorá na hlavnom pojednávaní uviedla, že bola volaná zástupkyňou riaditeľky školy, že majú podozrenie na týranie a preto to išla prešetriť. Zistila, že sa jednalo o maloletého

tak silno. Z jeho výpovedi vycítila, že sa matku snažil kryť, keď sa ho pýtala, či to mama videla. Plakal, bol roztrasený. Po vyšetrení kontaktovala babku maloletého, ktorá bola ochotná si ho vziať. Babka povedala, že s dcérou má problémy a vedela o tom, že maloletý sa nemá dobre. Títo jej však zakázali sa s ním stretávať. Videla, že má modriny na pleci aj na chrbte, pričom lekár povedal, že tieto boli asi od varechy. Ďalej obžalovaného usvedčuje aj svedkyňa , ktorá na hlavnom pojednávaní uviedla, že bola privolaná na základnú školu ohľadne podozrenia na týranie maloletého . Pri rozhovore s maloletým tento uviedol, že bol zbitý , pretože nevedel úlohu z matematiky. bol utiahnutý, bál sa, bolo vidno jednoznačne na ňom strach. Povedal, že o druhej má byť doma a že z toho bude zle. opätovne vypovedal ako sa to stalo a čo musel doma robiť. Videla na ňom modriny, ktoré boli pravdepodobne od varechy, potom kontaktovali jeho starú matku ktorá

Uviedla, že podľa jej názoru o dieťa nebolo dobre postarané. Úlohy síce mal napísané, ale tieto si robil pravdepodobne v družine. Uviedla, že v 2. ročníku matka školu navštívila asi raz, pričom ju na niečo upozornila a brala to tak, že na nej hľadá chyby.

Nikdy nechcel hovoriť o tom, vždy to bola z jeho strany len jednoslovná odpoveď. Napríklad ohľadom ucha sa to svedkyni nezdalo, ale povedal, že spadol na zábradlie. Uviedla, že dňa 08. 07. 2007 mala problémy s jedným žiakom, ktorý ukázal zranenia, ako ho zbil otec remeňom. na to reagoval takým spôsobom, že to nič nie je a ukázal deťom svoje zranenie. Deti jej to prišli oznámiť. Keď to videla, boli to modré a červené podliatiny na chrbte, pričom povedal, že mu to spravil ujo, čo s nimi býva a to kvôli domácej

Nemal vyučovacie pomôcky, pričom mal problémy aj so zimnou obuvou. Riešila to jeho matkou, že nemôže v lete chodiť v zimnej obuvi. Potvrdila, že strašne zapáchal, čo mu dali deti aj jasne najavo, pričom sa mu vyhýbali. Nastala však zmena potom, keď bol presťahovaný ku svojej babke, ktorá ho však neskôr zo školy odhlásila.

potom zavolala pani , ktorá odviezla k lekárovi. Tiež dodala, že osobne sledovala, nakoľko sa o ňom hovorilo, že je to problémové dieťa pričom tiež skonštatovala, že nikdy nevidela, že by bol čistý. Z výpovedi svedkyne vyplýva, že je starou matkou maloletého poškodeného, ktorá uviedla, že pokiaľ ide o maloletého tento bol náladový a plačlivý. Uviedla, že mala vedomosť o tom, že dcéra ho tiež bije, pričom túto skutočnosť jej aj vytkla. Vedela o zraneniach, ktoré mal , ktorý mal modrý pás na chrbte, na čo dcéra jej povedala, že ho zbil, preto, že ho neposlúchal. jej tiež často krát uviedol, že ho zbil, pretože hádzal do vody kamene, keď boli na rybách.

Pokiaľ ide o obžalovaného uviedol, že obžalovaný sa k nemu choval arogantne, povedal mu, že mu urobí problémy v práci, pretože pozná svedkovho nadriadeného. Tiež potvrdil, že mával v škole zlé známky, odkedy je však u babky, tieto školské výsledky sa podstatne zlepšili. Samotnému správaniu maloletého potvrdil, že v prvých dňoch jeho správanie bolo katastrofálne, nakoľko si búchal hlavu o stenu, trhal si vlasy, bolo to s ním ťažké. mu rozprával, že sa musel starať pred školou o zvieratá, kŕmiť ich, pričom matka bola na neho dosť tvrdá, kričala po ňom, bila ho a to ešte keď bol malý. Rovnako uviedol, že mu povedal, že ho často bíjaval. Zo záverov znaleckého posudku znalkyňa z odboru klinickej psychológie vyplýva, že táto vypracovala znalecký posudok a zúčastnila sa aj výsluchu maloletého a následne vykonala psychologické vyšetrenie dieťaťa, pričom dospela k záveru, že ide o dieťa školského veku, ktoré sa vyvíja normálne jeho veku s priemerným intelektom. U dieťaťa boli však zistené niektoré znaky, ktoré sa vyskytujú u detí so syndrómom zneužívaného a týraného dieťaťa.

Uviedol, že ho zbil otčim za domácu úlohu a že ho bil hlava - nehlava. Maloletý bol ustráchaný, bojazlivý, zakríknutý, ťažko sa z toho dostával. Mal výpadky pamäte, čo súviselo so psychikou a patrí to do oblasti neurológie. Predmetné zranenia na chirurgii boli potvrdené. bol jeho pacientom od dvoch rokov, liečil mu bežné ochorenia. Najskôr s ním chodila matka, potom odišla do cudziny a potom chodil s babkou. Z výpovede svedka vyplýva, že tento sa prisťahoval do v roku 2004 a s obžalovaným boli susedia. Tiež tento svedok uviedol, že odkedy vypovedal na polícii v tejto veci, obžalovaný naňho sústavne podáva trestné oznámenia tak, že si na neho niečo vymyslí. Svedok uviedol, že vedel o tom, že maloletý sa staral o zvieratá, chodil k nim do dvora, pričom ho mal rád. Žiadne týranie však nevidel.

obžalovaný reagovať fyzickou agresivitou. Nie je však typickou osobou tyrana. Je to osobnosť, ktorá výchovne nezvládla situáciu. Obžalovaný má oslabenú špecifickú vierohodnosť výpovede, pretože má zníženú sebareflexiu, teda má znížený náhľad na svoje

obžalovaného . Okresný súd výpovede predmetných svedkov v dôvodoch napadnutého rozsudku veľmi podrobne rozoberá. Z výpovedí uvedených svedkov vyplývajú skutočnosti, ktoré vyznievajú v prospech obžalovaného a nepotvrdzujú skutočnosti v tom smere, že by obžalovaný sa dopúšťal skutkov tak ako sú mu kladené za vinu.

Pokiaľ však ide o celkové zhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania je nepochybné, že i napriek tomu že jestvujú v predmetnej veci dôkazy, ktoré vinu obžalovaného nepotvrdzujú, krajský súd poukazuje na ucelenú reťaz usvedčujúcich dôkazov spočívajúcich práve vo výpovediach, na ktoré v hore uvedenej časti predmetného uznesenia poukazuje, ktoré vytvárajú ucelenú jednoznačnú logickú reťaz podporenú i odbornými vyjadreniami a to výpoveďami znalcov a znaleckými posudkami, ktoré podľa názoru krajského súdu nepochybne vinu obžalovaného potvrdzujú. Pokiaľ ide o dôkazy ktoré svedčia v prospech obžalovaného je potrebné poukázať predovšetkým na to, že sa jedná o výpovede svedkov priamych blízkych príbuzných obžalovaného alebo priateľov obžalovaného, ktoré z hľadiska dôkaznej sily však nie sú tak významné práve vzhľadom na väzby k obžalovanému ako dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú.

Na základe takto spracovaného znaleckého posudku preto krajský súd obranu obžalovaného v tomto smere považoval za jednoznačne vyvrátenú. I napriek tomu, že obžalovaný svojim odvolaním spochybňuje zákonnosť vykonaných dôkazov krajský súd dospel k záveru, že takéto tvrdenia obžalovaného nemajú opodstatnenie a zo strany obžalovaného ide o zrejmú snahu spochybniť výsledky vykonaného dokazovania a to najmä usvedčujúcich dôkazov o zákonnosti ktorých však krajský súd nemá žiadne pochybnosti. Keďže všetky dôkazy preukazujúce vinu obžalovaného boli vykonané v súlade so zákonom a ani odvolací súd nezistil dôvod týmto neveriť, osvojil si výrok o vine a právnom posúdení skutku z I. stupňového rozsudku v celom

Správne okresný súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť v súlade s ustanovením § 36 písm. j/ Trestného zákona v tom smere, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život. Nakoľko v súvislosti s touto skutočnosťou prevažovali poľahčujúce okolnosti okresný súd v súlade s ustanovením § 38 odsek 3 Trestného poriadku upravil vyššie uvedenú trestnú sadzbu ktorá v danom prípade tvorila 7 rokov až 12 rokov a 4 mesiace.

I podľa názoru krajského súdu takto uložený trest je trestom spravodlivým a v celom rozsahu zohľadňuje potreby tak generálnej ako aj individuálnej prevencie. Rovnako zaradenie obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do nápravnovýchovnej skupiny so stredným stupňom stráženia považoval krajský súd vzhľadom na závažnosť zločinu ktorého sa obžalovaný dopustil, ako aj mieru narušenosti obžalovaného za správne a zákonné. Nakoľko krajský súd nezistil žiadne pochybenia ani vo výroku o náhrade škody a nezistil ani žiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zmene I. stupňového rozhodnutia, odvolanie obžalovaného ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku

14. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 88/2009 zo 6. februára 2012 považoval ústavný súd za potrebné odcitovať aj jeho relevantnú časť: „Na základe takto vykonaného rozsiahleho dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané spáchanie skutku zo strany obžalovaného, kvalifikovaného ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1, písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138, písm. b) Trestného zákona, a to tak po stránke subjektívnej ako aj objektívnej, pretože obžalovaný zle zaobchádzal so zverenou osobou a toto zlé zaobchádzanie sa vyznačovalo vyšším stupňom hrubosti a bezcitnosti a určitou trvalosťou, ktoré táto osoba pociťovala ako ťažké príkorie. Zákon nevyžaduje, aby utýranej osoby vznikli následky na zdraví, musí však ísť o konanie, ktoré týraná osoba pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie.

a uviedol, že vznikli tupým predmetom, značnou silou najmenej 5-6 údermi, nevylúčil, že ich bolo viac. Potvrdil, že vznikli tak, ako to uviedol maloletý. Svedkyne PaedDr. , a potvrdili, že prípad mali hlásený zo základnej školy a oni ako pracovníčky ÚPSVaR , šli s maloletým k lekárovi. Početné zranenia u maloletého boli zistené v škole, maloletý udával, že mu to urobil obžalovaný, a veľmi sa bál.

Aj znalkyňa z odboru psychológie dospela k záveru, že maloletý je neurotický, nesmelý, úzkostlivý, labilný, a zistila u neho príznaky týraného dieťaťa. Svedkovia a potvrdili, že matka maloletého mala neprimeranú výchovu. Svedkyňa vedela, že maloletý sa nemá dobre, mala zákaz sa s ním stretávať. Keď jej ho súd po poslednej bitke zveril, boli s nim problémy.

Maloletý bol ustráchaný. Svedok potvrdil problematickú povahu obžalovaného, ktorý odkedy sa dozvedel, že svedok proti nemu vypovedal, podáva na svedka rôzne trestné oznámenia. Raz aj videl ako obžalovaný vulgárne nadával . Znalkyňa z odboru psychológie potvrdila, že obžalovaný má oslabenú špecifickú vierohodnosť výpovede, nezvládol výchovne situáciu s maloletým.

Nemá s ním dnes žiaden kontakt, a dúfa, že to tak aj zostane. Tieto svedecké výpovede a znalecké posudky navzájom korešpondovali a vytvárali ucelenú jednoznačnú logickú reťaz dôkazov smerujúcich jedine k uznaniu viny obžalovaným.

Rodičia obžalovaného nežili v spoločnej domácnosti s maloletým a nemôžu na základe pár stretnutí s ním hodnoverne posúdiť, v akých pomeroch vyrastal a žil. Svedkyňa navyše ako matka absolútne zlyhala pri výchove maloletého. Ešte ako dieťa ho nechala svojej matke na dlhší čas odišla do cudziny v čase, ktorý je pre budovanie vzťahu a citových väzieb pre dieťa najdôležitejší. Po návrate z cudziny sa nasťahovala s maloletým a obžalovaným do obce , kde jeho výchovu zverovala cudzej osobe (svedkyňa ) — obžalovanému, a sama začala podnikať, pričom pracovala do neskorých večerných hodín.

Svedok zhodnotil vzťah maloletého a obžalovaného ako dobrý, písal s maloletým úlohy. Svedok hodnotil ako čisto oblečené dieťa s dobrým vzťahom ku zvieratám. Toto však nekorešpondovalo ani so znaleckými posudkami, ani s výpoveďami ostatných svedkov. Taktiež výpoveď svedkyne nebola zhodná s ostatnými výpoveďami. Podľa nej obžalovaný maloletého netýral, ona si s maloletým písala úlohy denne. Čo nesúhlasilo ani s výpoveďou , ani s výpoveďou obžalovaného. Je nezodpovedané, kedy sa s obžalovaným starali o maloletého, keď preňho do školy chodila neznáma dievčina (čo potvrdili učiteľky v škole), či rodičia obžalovaného, a úlohy s ním písala , či . Je teda zrejmé, že starostlivosť o maloletého zo strany matky zlyhala a jej výsledkom bolo konanie obžalovaného, vyvolávajúce u maloletého syndróm týranej osoby. Matka obžalovanému v takomto konaní nezabránila, hoci mala na to možnosti, aj schopnosti.

Takýto trest súd považoval za spravodlivý a objektívny obraz potrieb generálnej, ako aj individuálnej prevencie, v plnej miere odzrkadľujúci stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného. Keďže obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, bolo potrebné ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradiť do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona, súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého má byť podľa ods. 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená. Zohľadniac závažnosť zločinu, ktorého sa obžalovaný dopustil, ako aj mieru narušenia obžalovaného, súd dospel k záveru, že jeho náprava bude lepšie zaručená v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, a preto ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) trestného zákona do tohto ústavu zaradil. S poukazom na skutočnosť, že škoda, ktorá bola spôsobená poškodenému maloletému bola riadne vyčíslená znaleckým posudkom, súd o tejto nemal žiadne pochybnosti, preto maloletému nárok na náhradu škody v zmysle § 287 ods. 1 Trestného poriadku priznal.“

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektovali na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia a ním udané pochybenia vo sfére skutkových zistení a procesného postupu dotknutých súdov, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery.

V prípade výsluchov takýchto svedkov sú definované nielen zákonné výnimky, ale aj výnimky verifikované rozhodovacou praxou ESĽP, ktoré dopadajú aj na kontradiktórne poňatie trestného konania spočívajúceho v možnosti vypočúvania takýchto svedkov, či už opakovane v rámci prípravného konania, alebo v konaní pred súdom, a ktorých spoločným menovateľom je potreba eliminácie opätovného prežívania negatívnych zážitkov takýchto svedkov z trestnej činnosti adresovanej voči nim

Tomuto zodpovedal aj prístup orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov v sťažovateľovej trestnej veci. Maloletý bol vypočutý zápisnične 21. septembra 2007 za prítomnosti aj znalkyne a sociálnej kurátorky a jeho výsluch bol zaznamenaný na obrazovo-zvukovom technickom nosiči práve z dôvodu jeho neopakovania v ďalšom období, aby oživovanie si okolností trestnej činnosti adresovanej voči nemu neohrozilo jeho ďalší priaznivý vývoj. Z argumentácie sťažovateľa nevyplýva, aby tento nemal možnosť oboznámiť sa s jeho výsluchom, či už v písomnej forme, alebo aj prehratím obrazovo-zvukového záznamu tohto výsluchu. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ sa k obsahu jeho výsluchu mal možnosť vyjadriť na hlavnom pojednávaní okresného súdu konanom 28. novembra 2011, pričom právna zástupkyňa sťažovateľa zaujala k vykonanému dokazovaniu osobitne aj písomné stanovisko zo 6. februára 2012, v ktorom hodnotí vykonané dokazovanie a predostiera vlastné právne úvahy, avšak nedožaduje sa osobného vypočutia maloletého .

pozn.). V uvedených súvislostiach ústavný súd v rámci širšej argumentácie poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03 a III. ÚS 201/04).

19. Z obsahu rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 88/2009 zo 6. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 80/2012 z 5. novembra 2013 vyplýva, že odsúdenie sťažovateľa nebolo postavené len na jednom dôkaze, a to výpovedi maloletého . V prvom rade sú jednoznačne verifikované zranenia maloletého fotodokumentáciou, lekárskymi správami, výsluchom svedka a znaleckým posudkom znalca ako znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia chirurgie a traumatológie, čo nespochybňuje ani samotný sťažovateľ (pravdepodobne konajúc tak v snahe privodiť si miernejší trestnoprávny postih, pozn.), pričom z vykonaného dokazovania akcentuje záver, že zaznamenané zranenia maloletého boli vyvrcholením sťažovateľovho správania k nemu. V ďalšom je potrebné poukázať na dve znalecké skúmania, a to ako znalkyne z odboru psychológie, ktorá u maloletého diagnostikovala psychiatrický reaktívny depresívny syndróm so suicidálnymi úvahami, komplex neurotickej symptomatológie, neurasthenické ťažkosti a anxiózne-fobické stavy ako u týraného dieťaťa, a ako znalca z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí a klinickej psychológie dospelých, ktorý u maloletého diagnostikoval vznik úzkostno-depresívnej poruchy ako následok niekoľkomesačného agresívneho zaobchádzania a potvrdil príznaky syndrómu týraného dieťaťa. V neposlednom rade bolo k veci vypočutých viacero svedkov z rodinného prostredia maloletého, školy, ako aj priatelia a rodinní príslušníci, pričom všeobecné súdy (predovšetkým okresný súd a krajský súd, pozn.) jednotlivé výpovede nielen rozviedli po obsahovej stránke, ale zaujali k nim aj hodnotiace hľadisko (pozri body 13 a 14, pozn.), pričom k záveru o potvrdení viny (trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa, pozn.) dospeli na základe ôsmich výpovedí svedkov, ktoré podľa názoru krajského súdu „... vytvárajú ucelenú jednoznačnú logickú reťaz podporenú i odbornými vyjadreniami a to výpoveďami znalcov a znaleckými posudkami, ktoré podľa názoru krajského súdu nepochybne vinu obžalovaného potvrdzujú“. Je teda nepochybné, že otázka trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa bola zodpovedaná celým radom vykonaných dôkazov a výpoveď samotného maloletého teda nebola jediným/výlučným, resp. rozhodujúcim dôkazom svedčiacim v jeho neprospech, v dôsledku čoho postup súdov odvodený od § 135 Trestného poriadku nebol svojvoľný ani tendenčný. Postup podľa § 135 Trestného poriadku je možné aplikovať aj v prípade existencie nepriamych dôkazov vzájomne na seba nadväzujúcich, ktoré vcelku súhlasne a spoľahlivo preukazujú tie relevantné skutočnosti, na podklade ktorých môže súd jednoznačne ustáliť otázku viny obvineného.

21. K ďalšej námietke sťažovateľa spočívajúcej v postupe krajského súdu, ktorý prerokoval odvolanie sťažovateľa na verejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti, ktorý tento postup odobril v dovolacom konaní aj najvyšší súd (pozri bod 3.2), ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu nebol svojvoľný, ale vychádzal z vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľa, ktorá požiadala o konanie v jeho neprítomnosti z dôvodu jeho práceneschopnosti, ktorá táto prekážka v materiálnom uhle pohľadu nekontaminovala právo sťažovateľa na obhajobu v odvolacom konaní.

23. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016