I. ÚS 282/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 282/2026-22

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej advokátom prof. JUDr. Jaroslavom Klátikom, PhD., Zvolenská cesta 79, Banská Bystrica, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 50C/38/2018-183 zo 4. februára 2020, rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 14Co/97/2020-239 z 27. februára 2024 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/136/2024 z 29. októbra 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) všetkými napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, základného práva nebyť odňatá svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a v súvislosti s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

3. V spornom článku autorka informovala o udalostiach z roku 1997 týkajúcich sa rozhodovania o prepustení z väzby černákovca a následného disciplinárneho konania (vedeného na najvyššom súde), v rámci ktorého bolo konštatované, že sudca (zosnulý manžel sťažovateľky) konal v konkrétnych trestných veciach svojvoľne bez vedomia zákonného sudcu, za čo mu bol uložený trest napomenutia. Vedenie Krajského súdu v Banskej Bystrici malo prijať

V článku autorka uvádza okolnosti rozhodovania o „najväčšom súdnom procese v dejinách slovenského súdnictva“ s a spol., o predsedovi senátu v tejto veci a okolnostiach vyhlásenia rozsudku v roku 2000, o vražde kľúčového svedka . Vo vzťahu k manželovi sťažovateľky obsahuje článok zmienku o incidente a odročení pojednávania v roku 2000 a vyhrážaní mafiou súdnej zapisovateľke na oslave životného jubilea jedného zo sudcov v roku 2002, ktoré malo za následok „dočasné zastavenie“ výkonu funkcie sudcu ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ktoré bolo zrušené „sudcovskou radou“) a disciplinárne potrestanie manžela sťažovateľky znížením funkčného platu.

Polícia zdokumentovala odovzdávanie úplatkov od príbuzných obvinených cez advokáta (menovec) k sťažovateľkinmu manželovi. Ten zomrel v roku 2005. Podľa prokurátora vyšetrovanie vo veci úplatkov sa viedlo hlavne voči manželovi sťažovateľky a keby nebol zomrel, podali by na neho obžalobu. Advokát bol v tejto súvislosti odsúdený a nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody, no v roku 2012 najvyšší súd (Harabinov senát) právoplatné rozhodnutie zrušil a konanie pokračuje.

5. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol z dôvodu, že všetky uvádzané skutočnosti boli v článku pravdivé a hodnotiace úsudky mali základ v skutočných dejoch, išlo o komentár reflektujúci celospoločenské dianie – previazanie podsvetia s justíciou. Konkrétne konštatoval, že sporný článok obsahuje názory a hodnotenia autorky, ktorá reflektuje celospoločenské dianie (ktoré spoločnosť vnímala negatívne), inými slovami, subjektívny názor autorky, postoj k danému faktu. Hodnotiaci úsudok nepodlieha dokazovaniu, autorka vychádzala zo skutočností uvedených v rozsudku Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracoviska Banská Bystrica v predmetnej trestnej veci (ktorý bol zrušený najvyšším súdom), no Špecializovaný trestný súd aj v ďalšom rozhodnutí odôvodnil, prečo zotrváva na niektorých záveroch s poukazom na skutočnosti zistené z nahrávok medzi sudcami Krajského súdu v Banskej Bystrici. Skutkové tvrdenia autorky článku sa podľa okresného súdu s odkazom na prepisy zvukových záznamov zakladajú na pravde.

7. Ani navrhované znenie odpovede nezodpovedalo požiadavkám tlačového zákona, keďže sťažovateľka v nej uvádza hodnotiace úsudky a svojím rozsahom nebola primeraná textu. Rovnako ako hodnotiace úsudky okresný súd vyhodnotil sporné časti článku, ku ktorému si sťažovateľka uplatňovala právo na odpoveď.

pozn.) by mala mať skutkový základ (a nebyť len špekuláciou, čo by pripúšťalo zásah do slobody prejavu aj v prípade polemických výrokov), ktorým v prejednávanej veci boli súdne rozhodnutia a dôkazy vykonané v trestnom konaní.

činnosti. Legitímnym cieľom žalovanej bolo poukázať na správanie sudcu, ktoré podľa názoru autorky článku nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na sudcov kladené. Vecou verejnou je činnosť a správanie sudcov pri výkone ich funkcie, ktorí musia ako osoby verejne činné akceptovať vyššiu mieru kritiky. Cieľom článku nebolo podľa krajského súdu znevažovať osobu manžela sťažovateľky, ale informovať verejnosť o podozreniach, na akých činnostiach sa mohol podieľať. Okrem toho krajský súd nepovažoval publikované názory za vybočujúce z rámca zásad slušnosti. Aj z uvedených dôvodov prevážil v okolnostiach prejednávanej veci záujem na poskytnutí ochrany slobody slova žalovanej. Aj krajský súd tak dospel k záveru, že žaloba v tejto časti nie je dôvodná, keďže sporné výroky neobsahujú nepravdivé, pravdu skresľujúce či difamujúce tvrdenia ani neprípustné hodnotiace úsudky, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť česť manžela sťažovateľky (body 42, 43, 44 rozsudku krajského súdu). Krajský súd reagoval na námietku

11. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka namietala, že na krajskom súde rozhodovali vylúčení sudcovia so zreteľom na ich pomer k veci, ktorý sťažovateľka vyvodzovala z odôvodnenia uvedeného v bode 44 rozsudku krajského súdu (že advokát je bratom manžela sťažovateľky a že trestné stíhanie proti nemu bolo zastavené z dôvodu jeho úmrtia), keďže nevyplývajú zo spisu a sudcovia ich tak museli zistiť mimo svojej rozhodovacej činnosti. Podľa najvyššieho súdu táto námietka nie je dôvodná, keďže dôvody rozhodnutia nemôžu byť samy osebe dôvodom zaujatosti sudcu. Sťažovateľka uplatnila vo vzťahu k bodu I žaloby šesť konkrétnych námietok spadajúcich pod dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP (1. krajský súd nevysvetlil, prečo nebolo možné z odpovede vypustiť citové rozhodnutie najvyššieho súdu, 2. krajský súd vyvodil odlišné skutkové zistenia než okresný súd, že výrok, ktorý žiada opraviť, sa v článku nenachádza, 3. krajský súd za nezaoberal jej námietkou, prečo okresný

12. K bodu II žaloby sťažovateľka v dovolaní namietala absenciu akéhokoľvek odôvodnenia zo strany okresného súdu aj krajského súdu, na čo najvyšší súd reagoval v bode 33 a nasl. napadnutého rozsudku s odkazom na všeobecné dôvody zamietnutia žaloby v tejto časti z dôvodu nedostatku náležitostí opravy, ako aj na záver, že tvrdenie nie je súčasťou článku.

14. K prvej nastolenej právnej otázke, „či pri strete práva na slobodu prejavu na jednej strane a práva na ochranu cti, dôstojnosti a súkromia, resp. ochranu osobnosti na starne druhej, je potrebné vykonať test proporcionality spočívajúci v zodpovedaní otázok KTO?, O KOM?, ČO?, KDE?, KEDY?, AKO?

II. Argumentácia sťažovateľky

18. K bodu III jej žalobného petitu (žiadosť o odpoveď k pravdu skresľujúcim tvrdeniam o útokoch na predstaviteľov vedenia krajského súdu) v dovolaní spochybňovala záver o nedostatku náležitostí opravy a prekvapivý záver krajského súdu, že nebolo preukázané, že výroky sa dotkli cti manžela sťažovateľky. 19. Aj reakciu najvyššieho súdu na jej právne otázky, 1. či je potrebné vykonať test proporcionality (kto?, o kom?, čo?, kde?, kedy? a ako?) pri strete práva žalovanej na slobodu prejavu a práva jej manžela na ochranu cti, dôstojnosti a súkromia a 2. či treba pri splnení podmienok žiadosti o uverejnenie odpovede klásť dôraz na formálnu či obsahovú stránku, sťažovateľka považuje za arbitrárne, keďže najvyšší súd neuvádza žiadne dôvody, prečo ich nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci. 20. Porušenie práva na rovnosť v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) všetkými napadnutými rozhodnutiami zakladá na vykonaní dôkazu – rozsudku Špecializovaného trestného súdu – okresným súdom v rozpore s § 185 ods. 1 CSP, ktorý nenavrhla vykonať žiadna zo strán, a na tomto dôkaze bolo založené rozhodnutie o zamietnutí jej žaloby. Dôkazné bremeno o pravdivosti tvrdení zverejnených v spornom článku bolo na žalovanej, ktorá ho však neuniesla. Z uvedeného dôvodu navrhuje zrušiť všetky napadnuté rozhodnutia a vec vrátiť mestskému súdu, ktorý by vec opätovne posúdil, ale už bez prihliadnutia na tento dôkaz. 21. Napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené právo sťažovateľky nebyť odňatá zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy). Sudcovia krajského súdu mali byť vylúčení z rozhodovania vo veci pre ich pomer k sporu, keďže mali informácie o predmete sporu z iného zdroja ako z obsahu spisu a uviedli ich aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd tým uviedol nepravdivé tvrdenia, že advokát bol bratom jej manžela a že proti jej manželovi bolo vedené trestné stíhanie. Ani touto jej námietkou sa najvyšší súd náležite nezaoberal.

24. Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok pre ňu predstavovalo dostupný prostriedok ochrany jej práv v dôsledku vydania napadnutého rozsudku krajského súdu. V dovolaní sťažovateľka použila obdobnú argumentáciu ako v ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľky zamietol po tom, čo ho (v časti) materiálne preskúmal. 25. O ochrane základných práv a slobôd sťažovateľky v súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu tak bol príslušný rozhodovať najvyšší súd. Sťažovateľka ani netvrdí, že svoju argumentáciu nemohla uplatniť v dovolacom konaní. Ústavný súd bude v ďalšej časti tohto uznesenia posudzovať ústavnú udržateľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky. 26. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov poskytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti z už uvedených dôvodov podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako neprípustnú.

III.2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu:

III.2.1. K základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:

28. V prvom rade ústavný súd konštatuje, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky je v podstate rekapituláciou jej už prezentovanej dovolacej (porovnaj body 11 až 14 a 15 až 21 tohto uznesenia), resp. do istej miery aj odvolacej argumentácie. Čím stavia ústavný súd do pozície súdu štvrtej inštancie, ktorý by mal nanovo a pre ňu priaznivejšie vyhodnotiť relevantné okolnosti prejednávanej veci.

slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. 31. Ústavný súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že rešpektuje rozhodovací priestor najvyššieho súdu vrátane jeho kompetencie ústavne konformným spôsobom vymedziť si prípustnosť a spôsob rozhodovania o dovolaní, no len pokiaľ neprekročí ústavné štandardy. Keďže je toto posúdenie najvyšším súdom z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti preskúmateľné ústavným súdom v konaní

33. Vychádzajúc z uvedených východísk, úlohou ústavného súdu je posúdiť, či najvyšší súd v napadnutom rozsudku dostatočným, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj záver o zamietnutí dovolania ako nedôvodného, resp. v časti o jeho odmietnutí ako neprípustného, prihliadajúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky.

35. V rozsahu dovolacích námietok týkajúcich sa práva na opravu (body I a II žalobného petitu) sa najvyšší súd stotožnil so záverom krajského súdu o nemožnosti formulovať nový text opravy (vypustením citácie rozhodnutia najvyššieho súdu) (bod 18.1. napadnutého rozsudku), nepovažoval za dôvodnú námietku o odlišnom skutkovom zistení krajským súdom, ale vyhodnotil ho ako formuláciu petitu (vo vzťahu k záveru, že sporný výrok sa v článku nenachádza) (bod 19.1. napadnutého rozsudku). Za dôvodnú nepovažoval ani jej námietku o absolútnej absencii odôvodnenia vo vzťahu k bodu II žaloby, keď odkázal na odôvodnenie okresného súdu o nesplnení náležitostí vyžadovaných zákonom, ako aj na závery krajského súdu, že sťažovateľkou formulovaný výrok sa v článku nenachádza (bod 33 a nasl. napadnutého rozsudku).

36. Vo vzťahu k dovolacím námietkam napádajúcim rozhodnutie o práve na odpoveď bol najvyšší súd toho názoru, že nejde o prekvapivé rozhodnutie a krajský súd sa v napadnutom rozsudku náležite vysporiadal s námietkami sťažovateľky a odkázal na bod 41 tohto rozsudku, ktorý je zhrnutý v bode 9 tohto uznesenia.

Bratislava : C. H. Beck, 2021. s. 110.). 38. Aj podľa ústavného súdu má právo na opravu slúžiť výhradne na opravu exaktne vyjadriteľných alebo aspoň preukázateľných tvrdení a nie je možné prostredníctvom neho „opravovať“ názory, podozrenia či dohady autora, tobôž dohady sťažovateľa, ktoré si zo zverejneného textu sám vyvodil

40. Hodnotiacim úsudkom nemožno dokazovať ich pravdivosť, možno však dokazovať pravdivosť ich premís a posudzovať, či z nich logicky vyplývajú, a rovnako možno posudzovať ich formálnu primeranosť a posudzovať mieru expresivity (porov. Vozár, J., Kerecman, P., Lapšanský, L. Tlačový zákon. Komentár. 2. vydanie.

súdu. Z výpovede autorky článku, ako aj zo znenia samotného článku vyplýva, že vychádzala z informácií poskytnutých jej orgánmi činnými v trestnom konaní (prokurátor , resp. z informácií prezentovaných na hlavnom pojednávaní v súdnom konaní, ktoré napokon našli svoje vyjadrenie aj v odôvodnení súdnych rozhodnutí. Zo zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu nie je zrejmé, či v ďalšom konaní budú preukázané ako pravdivé či nepravdivé (ako uviedol krajský súd). Krajský súd v dostatočnom rozsahu preskúmal a následne vyhodnotil spôsobilosť namietaných výrokov dotknúť sa cti manžela sťažovateľky. 42. Ústavný súd nemá výhrady ani proti názoru všeobecných súdov, že dotknuté výroky je nutné hodnotiť v ich kontexte. Podľa ústavného súdu autorka v článku podala vlastný výklad toho, čo bolo predmetom jednotlivých disciplinárnych a trestných konaní, tým že z nich vyplývajúce informácie dala do časových súvislostí, teda ich interpretovala, a následne tieto informácie

43. Záver najvyššieho súdu, že napadnutý rozsudok krajského súdu netrpí vadou zmätočnosti spočívajúcou v jeho nedostatočnom odôvodnení či arbitrárnosti ani v prijatí odlišného skutkového zistenia (prekvapivého rozhodnutia) s následkom zamietnutia dovolania v tejto časti ako nedôvodného, podľa ústavného súdu nemožno považovať za ústavnoprávne neprijateľný. Po oboznámení sa so žalobou sťažovateľky, sporným článkom a s rozsudkami okresného súdu i krajského súdu ústavný súd konštatuje, že záver o zamietnutí žaloby sťažovateľky všeobecné súdy v dostatočnom rozsahu odôvodnili jednak nedostatkom zákonných náležitostí navrhovanej opravy i odpovede, ako aj absenciou nepravdivých skutkových tvrdení a skutočnosťou, že hodnotiace úsudky, resp. polemické výroky maj základ v pravdivých skutočnostiach, ako aj absenciou pravdu skresľujúcich či difamujúcich tvrdení spôsobilých ohroziť česť či dobré meno manžela sťažovateľky. 44.

45. Sťažovateľka namietala, že rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, pri ktorých riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K tomu pozri bod 14 tohto uznesenia. Podľa najvyššieho súdu však sťažovateľkou formulované otázky krajský súd neriešil a zároveň na ich vyriešení jeho rozhodnutie nespočívalo, a preto ich vo vzťahu k posudzovanej veci nemožno považovať za rozhodujúce (bod 31 a bod 37 napadnutého rozsudku).

47. V tejto súvislosti možno spomenúť aj pluralitu a odlišnosť jednotlivých typov konaní, ktorými sa dotknutá osoba môže domáhať ochrany proti výkonu práva médií na slobodu prejavu. Inštitút opravy podľa § 7 tlačového zákona poskytuje ochranu pred každým nepravdivým skutkovým tvrdením o osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť.

určiť. V relevantnom čase účinná právna úprava týmito inštitútmi neposkytovala ochranu pred pravdivým skutkovým tvrdením, a to ani vtedy, ak sa súčasne dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby.

Bratislava : C. H. Beck, 2021. s. 94 a nasl., s. 142.). 48. Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Gülen proti Turecku z 8. septembra 2020 (o neprípustnosti sťažnosti) (mutatis mutandis) možno vyvodiť, že hlavným účelom konania o práve na odpoveď (v reáliách právneho poriadku Slovenskej republike práva na opravu, pozn.) je umožniť napadnutie nepravdivých informácií uverejnených v tlači a zabezpečiť pluralitu názorov v kontexte výmeny myšlienok v oblasti všeobecného záujmu (bod 66). Žaloba o náhradu škody (resp. nemajetkovej ujmy, pozn.), ktorá zabezpečuje plné procesné záruky pre obe strany, by pravdepodobne poskytla primerané vyváženie rôznych protichodných záujmov a ponúkla by sťažovateľovi v prípade potreby možnosť preukázať poškodenie jeho povesti v dôsledku predmetných článkov a získať odškodnenie (bod 68).

50. Z hľadiska tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci v dôsledku odklonu odvolacieho súdu od ustálenej praxe dovolacieho súdu tak ústavný súd rovnako nevidí v záveroch dovolacieho súdu svojvôľu, argumentačnú nelogickosť či neudržateľnosť jeho záverov o tom, že dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu právna norma prostredníctvom § 447 CSP vyslovene umožňuje. 51. Ústavný súd preto, sumarizujúc už uvedené závery, konštatuje, že nezistil v napadnutom rozsudku nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru ústavného súdu učinili všeobecné súdy v danej kauze zadosť. III.2.2. K základnému právu na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy:

54. Najvyšší súd konštatoval, že s uvedenou námietkou sa už v dostatočnom rozsahu krajský súd vysporiadal v bode 46 jeho rozsudku (bod 22.1. napadnutého rozsudku), z ktorého vyplýva, že sťažovateľka predložila súdu zrušujúce a im predchádzajúce rozhodnutia v predmetnej trestnej veci, že v priebehu konania bolo v trestnej veci rozhodnuté, toto rozhodnutie bolo predmetom prednesov právnych zástupcov žalovanej aj sťažovateľky na pojednávaní 12. decembra 2019.

V súlade s požiadavkou na zisťovanie skutkového, a nie skutočného stavu veci súd mimo návrhov na dokazovanie v zásade nemá vykonať dôkazy. Výnimky upravuje § 185 ods. 2 a 3 CSP a možno ich rozdeliť do piatich základných skupín: a) skutkové tvrdenia sú v rozpore s verejnými registrami; b) spory so slabšou stranou; c) posúdenie procesných podmienok; d) posúdenie vykonateľnosti rozhodnutia a e) zistenie cudzieho práva. V iných prípadoch súd v zásade nie je oprávnený vykonať dokazovanie, ktoré strany nenavrhli. V prípadoch, ak súd mieni vykonať dokazovanie, ktoré strany nenavrhli, je povinný uvedené stranám sporu uviesť a dokazovanie vykonať spravidla na pojednávaní, pravdepodobne pôjde o vykonanie dôkazu listinou. Ak odvolací

Praha : C. H. Beck, 2026. s. 421.). 57. So sťažovateľkou ústavný súd v zásade súhlasí s tým, že všeobecný súd by v sporovom súdnom konaní nemal iniciatívne vyhľadávať dôkazné prostriedky, a tým nahrádzať dôkaznú aktivitu tej- ktorej procesnej strany bez toho, aby svoj postup aj dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vlastná dôkazná iniciatíva všeobecného súdu je totiž spôsobilá posunúť zisťovanie skutkového stavu do inej roviny, a to spravidla v prospech jednej zo strán, vystavuje sa tým zároveň aj riziku, že jeho postup môže v zásade signalizovať nielen porušenie zásady nestrannosti súdu, ale aj rovnosti procesných strán. Z uvedeného potom možno urobiť čiastkový záver, že ústavne súladnému postupu všeobecného súdu v zásade nezodpovedá situácia, ak tento z vlastnej iniciatívy vnáša do priebehu dokazovania v rámci sporového konania nové skutočnosti alebo dôkazy, pokiaľ je pred ich zabezpečením a vykonaním pravdepodobné, že môžu byť na prospech jednej procesnej strane. Ústavný súd už vyhodnotil obdobný postup súdu

súdu. Je to predovšetkým vtedy, keď nemožno zmysluplne očakávať, že by sťažovateľom požadovaný výsledok konania pred ústavným súdom priniesol preň iný meritórny výsledok v konaní pred všeobecným súdom. Inými slovami, nie vždy musí určitý procesný nedostatok realizácie dôkazného konania viesť k zrušeniu ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.

59. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

61. Najvyšší súd v bode 14 napadnutého rozsudku konštatoval nedôvodnosť tejto námietky, keďže § 49 ods. 3 CSP vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie sudcu boli okolnosti spočívajúce v jeho postupe v konaní v prejednávanom spore. Dôvody rozhodnutia nemôžu byť samy osebe dôvodom zaujatosti sudcu. Zároveň uvedenú námietku považoval v podstate za rozporovanie náležitého zistenia skutkového stavu.

63. Napadnutý záver najvyššieho súdu tak podľa ústavného súdu nie je spôsobilý zasiahnuť do označeného práva sťažovateľky nebyť odňatá zákonnému sudcovi, preto ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.