I. ÚS 283/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 283/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mandzákom, Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžnz 6/2015 a jeho uznesením z 3. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na najvyššom súde sa domáha ochrany pred nezákonným zásahom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a Kriminálneho úradu finančnej správy Bratislava žalobou podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu evidencie sťažovateľa v zozname „BIELE KONE“. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sžnz 6/2015 z 3. februára 2016 rozhodol o prerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP s odkazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžnz 15/2014 z 3. februára 2016, ktorým bolo taktiež prerušené konanie z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Právomoc ústavného súdu sťažovateľ zdôvodnil arbitrárnosťou a zjavnou neopodstatnenosťou namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu. Porušením označených práv a slobôd mu bol podľa jeho tvrdenia zamedzený prístup k súdu a obmedzené právo na spravodlivý proces. Sťažovateľ poukazujúc na znenie ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. c) OSP vyslovil názor, že najvyšší súd mal konanie vedené pod sp. zn. 1 Sžnz 6/2015 prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, v dôsledku čoho by bol povinný aplikovať § 250c ods. 2 OSP a odložiť vykonateľnosť nezákonného zásahu ex offo. Všeobecný súd preto vydaním napadnutého rozhodnutia odmietol sťažovateľovi poskytnúť predbežnú súdnu ochranu vo forme odloženia vykonateľnosti nezákonného zásahu bez patričného zdôvodnenia a len na základe toho, že aplikoval nesprávny prípad prerušenia konania. Ak nastane prípad obligatórneho prerušenia konania, tak súd je povinný prerušiť konania podľa tohto ustanovenia, a nie si svojvoľne vyberať spôsob prerušenia konania, s čím zákon spája odlišné právne účinky. Sťažovateľ trval na tom, že v prípade konania o zásahovej žalobe podľa § 250v OSP je namieste priznať aj predbežnú ochranu vo forme odkladu vykonateľnosti zásahu. Namietal, že najvyšší súd nerozhodol o jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti, v dôsledku čoho môžu orgány finančnej správy naďalej aplikovať nezákonný zoznam, a porušovať tak základné práva a slobody sťažovateľa až do právoplatného skončenia veci.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie iba so zreteľom na skutočnosť, že mohol preskúmavať len jeho ústavnosť, pričom dospel k záveru, že sťažnosť nie je opodstatnená. Jej zjavná neopodstatnenosť vyplýva jednak z povahy dôvodov uplatnených sťažovateľom v sťažnosti, ale tiež aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu.

Podstata prerokúvanej sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým rozhodol o prerušení konania v právnej veci sťažovateľa. Sťažovateľ k tomu predložil konkrétnu argumentáciu tvrdiac najmä to, že napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené a ako také arbitrárne a zmätočné. Ústavnému súdu však neprislúcha akokoľvek spochybňovať procesný postup najvyššieho súdu, ktorý bol v danej fáze konania detailne oboznámený s okolnosťami tohto prípadu, a už vôbec mu neprináleží meniť jeho, síce stručné, ale z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné a dostatočne odôvodnené závery, ktoré sú výrazom jeho nezávislého rozhodovania. V opačnom prípade by bol ústavný súd v pozícii ďalšej prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo v rozpore s ústavným vymedzením jeho kompetencií.

Navyše, sťažovateľ nepredložil dostačujúce dôvody, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že jeho sťažnosť smerujúca proti napadnutému procesnému rozhodnutiu najvyššieho súdu má atribúty, ktoré preukazujú jej ústavnoprávny rozmer. V tejto spojitosti treba poukázať aj na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaci princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy preskúmavané.

Ústavný súd dospel k záveru, že z rekapitulovaného stručného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o splnení podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pričom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smere za excesívne. Ústavný súd poukazom na citované ustanovenia zdôrazňuje, že nezávislý súd je oprávnený a zároveň i povinný zodpovedne zvážiť, aký procesný postup má v konkrétnom prípade zvoliť. Nie je vecou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti zasahovať do právomoci všeobecných súdov nariadením konkrétneho procesného postupu.

V súvislosti so zvoleným procesným postupom najvyššieho súdu sťažovateľ namietal aj nerozhodnutie o jeho žiadosti o odklade vykonateľnosti nezákonného zásahu vo forme zverejneného zoznamu „BIELYCH KONÍ“, teda pretrvávajúce porušovanie jeho základného práva a slobody.

Ústavný súd k namietanému tvrdeniu uvádza, že sťažovateľ svoju sťažnosť vo vzťahu k tomuto tvrdeniu nezdôvodnil nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie o odklade vykonateľnosti, ale zákonnou povinnosťou najvyššieho súdu rozhodnúť o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, procesným dôsledkom čoho by bola aj jeho povinnosť rozhodnúť o odklade vykonateľnosti v súlade s § 250c ods. 2 OSP ex offo. Pri závere ústavného súdu o ústavne konformnom zdôvodnení namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu je potrebné konštatovať, že nerozhodnutím o odklade vykonateľnosti nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2016