I. ÚS 283/2026

1. Postupom Správneho súdu v Bratislave (predtým Krajského súdu v Bratislave) v konaní vedenom pod sp. zn. 6S/74/2024 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Správnemu súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6S/74/2024 konal bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 1 500 eur, ktoré mu j e Správny súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Správny súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

II. Argumentácia sťažovateľa 4. Sťažovateľ namieta úplnú nečinnosť správneho súdu v trvaní jedného roka a deviatich mesiacov, keďže od doručenia zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho správneho súdu a doložky jeho právoplatnosti v auguste 2024 nevykonal v predmetnej veci žiadny ďalší úkon. Zdôrazňuje, že správnu žalobu podal už 2. novembra 2020, teda pred piatimi rokmi a štyrmi mesiacmi (v čase podania ústavnej sťažnosti). Opatrenie ministerstva, napadnuté touto správnou žalobou, nebolo dosiaľ vecne preskúmané, keďže uznesením zo 16. novembra 2022 bola žaloba nezákonne odmietnutá, preto nie je možné uvažovať ani o efektívnosti realizácie jeho práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. 5. Sťažovateľ svojimi úkonmi nedal žiaden dôvod na neprimeranú dĺžku predmetného konania a pripomína, že ani právne či skutkovo náročný spor nesmie trvať neprimerane dlhú dobu.

III. Vyjadrenie správneho súdu 6. Predsedníčka správneho súdu odkázala na vyjadrenie sudcu spravodajcu, ktorý po uvedení chronologického priebehu napadnutého konania vysvetlil, že v dotknutom súdnom oddelení je približne 540 nerozhodnutých vecí, pričom senát pôsobí opakovane v zložení dvoch stálych členov a predmetnej veci predchádzajú skôr napadnuté, resp. prednostné spisy. Predsedníčka správneho súdu zdôraznila personálnu poddimenzovanosť (z celkového počtu 44 miest sudcov je obsadených len 39 miest, z ktorých 36 je aktívnych, pozn.) a početnosť rozhodovanej agendy správneho súdu, ktorý zo správnych kolégií krajských súdov pri implementácii súdnej mapy prevzal 5 766 nerozhodnutých vecí.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 8. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, keďže na základe podaní účastníkov konania a predloženého súdneho spisu je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci [§ 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. 9. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. II. ÚS 118/2019, I. ÚS 250/2020).

11. Z hľadiska povahy veci ústavný súd uvádza že napadnuté konanie nie je právne ani skutkovo zložité (krajský súd dosiaľ pristúpil len k posudzovaniu procesnej prípustnosti správnej žaloby), čo napokon nenamietala ani predsedníčka správneho súdu. V správaní sťažovateľa neboli zistené skutočnosti, ktoré by vplývali na dĺžku napadnutého konania.

na najvyššom správnom súde. Po vrátení spisu z dôvodu potreby opätovne preskúmať, či je alebo nie je napadnutý správny akt preskúmateľný v správnom súdnictve a vysporiadať sa s aktívnou procesnou legitimáciou sťažovateľa, správny súd zostal absolútne nečinný a okrem doručenia uznesenia najvyššieho správneho súdu účastníkom konania nevykonal žiadny úkon smerujúci k prejednaniu a rozhodnutiu právnej veci sťažovateľa.

Okrem trvania konania pred krajským súdom možno k jeho zodpovednosti pripísať aj predĺženie konania spôsobené kasačným konaním (porov. m. m. III. ÚS 605/2025). 14. V súvislosti s obranou správneho súdu ústavný súd čiastočne zohľadnil aj jeho enormnú zaťaženosť a personálnu poddimenzovanosť po jeho vzniku hraničiacu so schopnosťou zabezpečiť v relevantnom čase riadny chod správneho súdu [IV. ÚS 471/2012 (ZNaU č. 29/2013), I. ÚS 716/2024], avšak jedným dychom dodáva, že od účastníkov konania obracajúcich sa na všeobecné súdy s dôverou, že bude v ich veci spravodlivo a včas rozhodnuté, nie je možné spravodlivo požadovať, aby ,,strpeli“ nedostatky na strane všeobecného súdu (resp. štátu) spôsobené zlou organizáciou práce či v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia súdov. Ústavný súd v zmysle už svojej konštantnej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že štát je primárne zodpovedný za to, aby zabezpečil dostatočné personálne a materiálno-technické podmienky na riadny výkon spravodlivosti a nedostatky v tejto oblasti v žiadnom prípade nesmú byť na ujmu

V. Príkaz konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 16. Keďže v napadnutom konaní nebolo právoplatne rozhodnuté, ústavný súd prikázal správnemu súdu konať bez zbytočných prieťahov podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu). 17. Sťažovateľ si v ústavnej sťažnosti uplatnil nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 3 000 eur. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci považoval za vhodné v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 135 zákona o ústavnom súde priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, majúc pritom na pamäti, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, nie získanie iného majetkového prospechu. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 18. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia priznaného sťažovateľovi ústavný súd prihliadal primárne na celkovú dĺžku napadnutého konania (päť a pol roka) a fakt, že doteraz prebiehalo na dvoch inštanciách správnych súdov, pričom súčasne zohľadnil aj enormnú zaťaženosť a personálnu poddimenzovanosť správneho súdu po jeho vzniku hraničiacu so schopnosťou zabezpečiť v relevantnom čase jeho riadny chod [porov. I. ÚS 146/2025, I. ÚS 693/2024, IV. ÚS 471/2012 (ZNaU č. 29/2013)]. Vychádzal aj z vlastnej rozhodovacej činnosti za obdobných skutkových okolností (porov. III. ÚS 605/2025, I. ÚS 587/2025). Vzhľadom na uvedené považoval za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 1 500 eur (bod 3 výroku tohto nálezu). Vo zvyšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).