I. ÚS 284/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 284/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti , , zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, FELIX NEUPAUER & PARTNERS, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 64 Er 1481/2015-68, Ex 2219/15 z 9. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým uznesením z 9. februára 2016 (rozhodujúc zákonným sudcom) zamietol námietky sťažovateľky proti exekúcii, námietky proti trovám exekúcie a návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie a nepovolil odklad exekúcie.

Podľa sťažovateľky k porušeniu ňou označených práv napadnutým uznesením okresného súdu došlo tým, že okresný súd ani súdny exekútor jej nedoručovali vyjadrenie oprávneného k jej námietkam proti exekúcii a trovám exekúcie (doručené okresnému súdu 16. decembra 2015) a vyjadrenie oprávneného k jej návrhu na zastavenie a odklad exekúcie (doručené okresnému súdu 2. februára 2016), a tým nemala možnosť sa s týmito vyjadreniami oboznámiť a zaujať k nim stanovisko. Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, ktoré v nedoručení vyjadrenia protistrany účastníkovi konania ustálili odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv aj „expresnou“ rýchlosťou rozhodovania okresného súdu v danej exekučnej veci, ktorá (vzhľadom na neposkytnutie možnosti sťažovateľke vyjadriť sa k vyjadreniam oprávneného, ako aj vzhľadom na podľa sťažovateľky krátky čas na dôsledné posúdenie veci) bola na ujmu kvality rozhodnutí okresného súdu.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu vydaným v exekučnom konaní, ktorým boli zamietnuté jej námietky ako povinnej v exekučnom konaní proti exekúcii a trovám exekúcie a zároveň bol zamietnutý aj jej návrh na zastavenie exekúcie a nebol povolený ňou navrhovaný odklad exekúcie.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre posúdenie opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv uznesením okresného súdu tým, že jej okresný súd (ani súdny exekútor) nedoručoval vyjadrenie oprávneného v exekúcii k jej námietkam a vyjadrenie k jej návrhu na zastavenie a odklad exekúcie, ako aj neprimeranou rýchlosťou rozhodovania okresného súdu na úkor kvality rozhodovania.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľka poukázala na judikatúru najvyššieho súdu a aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike.

Sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiadne vecné argumenty, ktorými by spochybňovala samotnú ústavnú konformnosť záverov okresného súdu v napadnutom uznesení, a svoju argumentáciu obmedzila na tvrdené porušenie jej práv tým, že jej okresný súd (ani súdny exekútor) nedoručoval vyjadrenia oprávneného, a tým jej neumožnil vyjadriť sa k nim. Sťažovateľka v podstate namieta v celosti kvalitu uznesenia okresného súdu (bez konkretizácie, v čom vidí jej vecnú nesprávnosť) vyvolanú podľa nej „expresnou“ rýchlosťou rozhodovania okresného súdu v danej veci bez poskytnutia možnosti sťažovateľke vyjadriť sa k vyjadreniam oprávneného.

Ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania, v ktorom všeobecný súd už nerozhoduje o sporných nárokoch účastníkov, ale v rámci svojich rozhodovacích právomocí len posudzuje splnenie podmienok pre nútený výkon exekučného titulu, ktorým bolo v danom prípade právoplatné súdne rozhodnutie o povinnosti sťažovateľky. Exekučné konanie už nie je sporovým konaním, ale ide o konanie, v ktorom sa realizuje nútený výkon v danom prípade už právoplatného súdneho rozhodnutia vydaného v sporovom konaní plne sa spravujúcom zásadou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní účastníkov. Zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní je v exekučnom konaní ako nesporovom konaní značne oslabená, a to osobitne ak exekučný súd (aj vzhľadom na obsah námietok sťažovateľky a jej návrh na zastavenie a odklad exekúcie) nevykonával žiadne dôkazy, nezisťoval žiadne nové skutočnosti a jeho rozhodovacia činnosť sa obmedzila len na posúdenie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Preto pokiaľ sťažovateľka v podstatnej časti svojich námietok proti exekúcii, ako aj návrhu na zastavenie a odklad exekúcie namieta materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu argumentujúc nesprávnymi závermi všeobecných súdov v samotnom súdnom rozhodnutí, ktoré je exekučným titulom a nedostatočnou identifikáciou sťažovateľky v exekučnom titule, a k týmto tvrdeniam sťažovateľky sa bez výzvy okresného súdu vyjadril povinný, v posudzovanom prípade neobstojí námietka sťažovateľky o rozpornosti napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu s judikatúrou najvyššieho súdu a ESĽP.

Uvedeným rozhodnutím bola povinnému uložená povinnosť uhradiť pohľadávku v lehote 3 dní v sume 358.818,496, s 8,76 % úrokom z omeškania z istiny ročne od 23. 12. 2004 do 24. 9. 2008 a 14,50 % úrokom z omeškania z istiny ročne od 25. 09. 2008 do zaplatenia.

Podstatou jeho námietok je, že označenie povinného v exekučnom titule neobsahuje identifikačné číslo povinného, čo má za následok nedostatok materiálnej vykonateľnosti tohto exekučného titulu. . . . Označenie účastníkov v konaní, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25 Cb/234/2002 (v ktorom bol vydaný exekučný titul) obsahovalo obchodné meno, právnu formu, sídlo účastníka konania, a identifikačné číslo. Takto boli účastníci označení aj v návrhu na vykonanie exekúcie. Vadou spočívajúcou v neoznačení odporcu (povinného) v prvostupňovom rozhodnutí identifikačným číslom, však nevznikajú pochybnosti, že subjekt, ktorému bola exekučným titulom uložená povinnosť, je totožný s povinným označeným v návrhu na vykonanie exekúcie, vo vydanom poverení súdnemu exekútorovi zo 26. 11. 2015 i v upovedomení o začatí exekúcie z 03. 12. 2015 a je vylúčená akákoľvek možnosť ich objektívnej zámeny s inými osobami. Zo samotnej skutočnosti, že za obchodným menom povinného nebolo v exekučnom titule uvedené identifikačné číslo povinného,

neuvádzal. Okolnosti, ku ktorým dôjde ešte pred vydaním exekučného titulu, zásadne nemožno uplatniť, pretože povinný ich mal namietať v pôvodnom konaní, v ktorom súd rozhoduje podľa stavu platného ku dňu vydania exekučného titulu. Ich relevancia sa končí vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stáva podkladom pre exekúciu.

Navyše uvedené skutočnosti namietané povinným nie je oprávnený skúmať súd v exekučnom konaní. Nie je v kompetencii súdu v exekučnom konaní posudzovať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, k tomuto rozhodnutiu mal možnosť povinný podať riadny opravný prostriedok príp. využiť ďalšie opravné prostriedky a týmto rozhodnutím je viazaný. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.“