I. ÚS 285/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 285/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21, čl. 22, čl. 23 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 12, čl. 13, čl. 14 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 3 T 4/2008 z 30. mája 2008, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 41/2008 z 11. septembra 2008 a tiež uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 2/2015 z 24. februára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 4/2008 z 30. mája 2008 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 41/2008 z 11. septembra 2008 zamietnuté. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ na najvyššom súde dovolanie, ktorý ho uznesením sp. zn. 2 Tdo 9/2009 zo 17. marca 2009 odmietol „pre nenaplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 písm g), písm. i), písm. j) Tr. por.“.

Proti rozsudku krajského súdu z 11. septembra 2008 podal sťažovateľ 11. októbra 2011 opäť dovolanie, pretože podľa jeho názoru toto rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)].

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 65/2011 z 10. januára 2012 sťažovateľovo dovolanie podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku odmietol. Ústavný súd o sťažovateľovej sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu nálezom sp. zn. IV. ÚS 336/2012 z 13. novembra 2014 vyslovil, že najvyšší súd označeným uznesením porušil základné právo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zrušil toto rozhodnutie (sp. zn. 2 Tdo 65/2011 z 10. januára 2011) a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý túto vec ďalej viedol pod sp. zn. 2 Tdo 2/2015.

5. V samotnom obsahu sťažnosti sťažovateľ namieta (v podstate vo vzťahu k odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu) použitie nezákonne vykonaného dôkazu proti nemu, keď tvrdí, že obhliadka motorového vozidla (a aj jeho osobné sledovanie) nebolo vykonané zákonným spôsobom, teda že tento dôkaz nebol získaný v súlade s Trestným poriadkom a súdy nemali na neho prihliadať.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Najvyšší súd... postupom v konaní sp. zn. 2 Tdo 2/2015 a jeho uznesením z 24. 2. 2015 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo sťažovateľa k prístupu k súdu a právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... 2. Okresný súd postupom v konaní sp. zn. 3 T/4/2008 a jeho rozsudkom z 30. 5. 2008, Krajský súd... postupom v konaní sp. zn. 4 To 41/2008 a jeho rozsudkom z 11. 9. 2008 a Najvyšší súd... postupom v konaní sp. zn. 2 Tdo 2/2015 a jeho uznesením z 24. 2. 2015 porušil právo sťažovateľa nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia, právo sťažovateľa pohybu a pobytu, právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, právo sťažovateľa pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe, právo sťažovateľa nedotknuteľnosti obydlia, právo sťažovateľa na ochranu tajomstva dopravovaných správ a právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom vyplývajúce z čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3, čl. 21, čl. 22, čl. 23 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, ods. 3, čl. 12, čl. 13, čl. 14 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 čl. 8 ods. 1 ods. 2 Dohovoru... 3. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 2 Tdo 2/2015 z 24. 2. 2015 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu... sa vec vracia na ďalšie konanie. 4. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5000 €.“

10. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto: «Najvyšší súd... ako dovolací súd (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní (opäť) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a konštatuje, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.) osobou oprávnenou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.) v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Tr. por.), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.) a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1 Tr. por.). Citovaným nálezom Ústavného súdu... sa vec dostala do štádia dovolacieho konania najvyššieho súdu o obvineným podanom dovolaní z 11. októbra 2011 s uplatneným dovolacím dôvodom uvedenom v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Podľa § 371 ods. 4 veta prvá Tr. por.: „Dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom“.

Uvedenú okolnosť však obvinený v odvolaní podanom zápisnične proti rozsudku súdu prvého stupňa, v písomných odôvodneniach podaného odvolania ani na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu neuplatnil a to napriek tomu, že aj týmto dôkazom prvostupňový súd odôvodnil vinu obvineného. V tejto súvislosti dovolací súd

Dovolací súd konštatuje, že hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí aj skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu.

Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je dovolací súd povinný prezumovať. Dovolateľom uplatnené argumenty o nesprávnych cenových reláciách nájdenej drogy ako hodnotového základu pre rozsah činu, odôvodňujú nesprávnosť právneho posúdenia žalovaného skutku, sú odvodené od vlastného hodnotenia v konaní vykonaných dôkazov, bez zohľadnenia skutkových zistení a skutkových záverov súdov v pôvodnom konaní – a predstavujú len namietame skutkových zistení, ktoré je v dovolacom konaní, v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. neprípustné.

13. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

14. Ústavný súd pri preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, správne ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy (listiny, resp. dohovoru). Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

15. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

21. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 41/2008 z 11. septembra 2008 (body 1 a 6). Ústavný súd poznamenáva, že touto problematikou sa už zaoberal vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 336/2012 [nález z 13. novembra 2014 (pozri tiež bod 2, pozn.)] a v súvislosti s posudzovaním ústavnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 9/2009 zo 17. marca 2009 tiež vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 363/09, v ktorej sťažovateľovu sťažnosť odmietol uznesením z 25. novembra 2009 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže v predmetnej trestnej veci do podania sťažovateľovej sťažnosti z 13. mája 2015 ústavnému súdu nedošlo k žiadnym skutkovým alebo právnym zmenám, ktoré by opodstatňovali záver o tom, že nejde o tú istú vec, v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.