I. ÚS 285/2026

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len listina“), svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na obhajobu podľa 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 2 listiny uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Tdo/64/2025 z 26. novembra 2025 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhuje priznať jej náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v poradí druhým rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 5T/40/2023 z 15. augusta 2024 (ďalej len „rozsudok mestského súdu“) uznaná za vinnú zo spáchania zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. d) Trestného zákona v znení účinnom v rozhodnom období v spojení s § 139 ods. 1 písm. e) a § 127 ods. 3 Trestného zákona, za čo jej bol podľa § 221 ods. 3 v spojení s § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere štyroch roky a šiestich mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona bola na jeho výkon zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

3. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku mestského súdu rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3To/145/2024 z 29. októbra 2024 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že ho podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné. 4. O dovolaní sťažovateľky podanom proti uzneseniu krajského súdu z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, keďže neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

5. Proti napadnutému uzneseniu sťažovateľka podala túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej relevantnými dovolacími námietkami, k čomu uvádza: a) dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zodpovedajú aj obhajobné práva v kontexte spravodlivého procesu podľa čl. 6 dohovoru, a teda aj v rozsahu čl. 46 ods. l ústavy; b) odôvodnenie uznesenia krajského súdu je nedostatočné, nezaoberá sa argumentáciou uvedenou v odvolaní a budí zdanie, akoby odôvodnenie odvolania ani nebolo predmetom odvolacieho konania, čo sa v zmysle judikatúry ústavného súdu javí ako potenciálne spôsobilý dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Záver o vine sťažovateľky súd opiera v zásade o jediný dôkaz, ktorým je výpoveď poškodenej uskutočnená v prípravnom konaní, pričom poškodená nebola vypočutá na hlavnom pojednávaní (jej nevypočutím na hlavnom pojednávaní súd porušil právo sťažovateľky na obhajobu, a tým na spravodlivé súdne konanie). Jej vina nebola preukázaná žiadnym ďalším podporným dôkazom; c) súdy uznali vinu sťažovateľky v rozpore so zákonom tým spôsobom, že jej obhajobu považovali za nevierohodnú (ťažko uveriteľnú) a výpoveď poškodenej tým pádom uznali za vierohodnú, čo akceptoval aj najvyšší súd; d) sťažovateľka uvádza, že bolo potrebné odstrániť rozpory v rozsudku okresného súdu, a poukazuje na selekciu dôkazov v jej neprospech, čo boli zásadné námietky, na ktoré nedostala odpoveď, hoci najvyšší súd tvrdí opak; e) nebola zabezpečená účasť ňou zvoleného obhajcu JUDr. Juraja Gavalca na verejnom zasadnutí konanom 29. októbra 2024, na ktorom sa rozhodovalo o odvolaní, keďže nebol o termíne jeho konania upovedomený. Nemôže obstáť tvrdenie odvolacieho súdu, s ktorým sa stotožnil najvyšší súd o tom, že obhajca sa oboznámil s termínom verejného zasadnutia pri nahliadaní do spisu, keďže pri tom si pozeral len presne vopred zvolené časti spisu; f) dňa 30. januára 2024 sa konalo hlavné pojednávanie bez toho, aby bolo obhajcovi umožnené nahliadnuť do spisu po prevzatí obhajoby z 21. januára 2026. Súd mu síce krátko pred pojednávaním umožnil doň nahliadnuť, avšak mal poskytnúť priestor na prípravu na obhajobu aj sťažovateľke s týmto obhajcom, a to odročením tohto pojednávania, čo nespravil. Sťažovateľka uvádza, že súd mal predísť takej situácii včasným ustanovením náhradného obhajcu. Nebolo rešpektované jej právo na obhajobu.

6. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a porušenie práva na obhajobu (čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy) napadnutým uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí sťažovateľkou podaného dovolania smerujúceho proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie podané proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu. 7. Sťažovateľka atakuje napadnuté uznesenie z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej relevantnou dovolacou argumentáciou. Konštatuje aj nedostatočnosť uznesenia krajského súdu, ktorý sa podľa nej nezaoberal argumentáciou uvedenou v odvolaní obhajcu JUDr. Juraja Gavalca, čo považuje za dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V konkrétnosti sa jej dovolacie, ako aj odvolacie tvrdenia týkali nesúhlasu so záverom o jej vine, ktorá jej mala byť preukázaná len na podklade výpovede poškodenej bez akéhokoľvek podporného dôkazu a na základe konštatovania nevieryhodnosti jej obhajoby, keďže súdy na podklade selekcie dôkazov uverili tvrdeniam poškodenej. 8. Je nepochybné, že táto argumentácia je subsumovateľná pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (m. m. III. ÚS 678/2021, IV. ÚS 546/2020, IV. ÚS 206/2020, III. ÚS 595/2021). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju súdobú aplikačnú prax, v zmysle ktorej dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nezodpovedá právo na obhajobu len vo formulačnom rozsahu čl. 50 ods. 3 ústavy (primeraný čas na prípravu obhajoby a možnosť obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu), ale obhajobné práva v kontexte spravodlivého procesu podľa čl. 6 dohovoru, a teda aj v rozsahu čl. 46 ods. 1 ústavy (s odrazom najmä v § 34 Trestného poriadku). 9. Podstatu a zmysel materiálneho poňatia základného práva na obhajobu (čl. 50 ods. 3 ústavy) v podobe zaručenia reálnej a účinnej možnosti uplatnenia tohto práva v rámci trestného konania na účel bránenia sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu (III. ÚS 148/05) je potrebné vždy vykladať v duchu zabezpečenia práva na spravodlivý súdny proces garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Uvedenému právu zodpovedá postup všeobecných súdov podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku týkajúci sa obsahu odôvodnenia. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Nezaujatie žiadneho takéhoto stanoviska predstavuje zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia, a tým aj popretie účelu práva na obhajobu, najmä ak v dôsledku nedostatočného odôvodnenia nie je obvinenému zrejmé, v akom rozsahu a akým spôsobom sa môže náležite procesne brániť. 10. Z príloh pripojených k ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala dovolanie proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. O predmetnom dovolaní bolo rozhodnuté napadnutým uznesením, ktorým dovolací súd jej dovolanie odmietol v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Zdôraznil najmä to, že za porušenie práva na obhajobu podľa označeného zákonného ustanovenia nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Pokiaľ by ich záver o tom, že určitú skutkovú okolnosť považujú za dokázanú a nebude sa overovať ďalšími dôkazmi, zakladala opodstatnenosť predmetného dovolacieho dôvodu, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

12. Konkrétne vo vzťahu k namietanej (ne)dostatočnosti odôvodnenia uznesenia krajského súdu dovolací súd vyhodnotil, že porušením práva na spravodlivý proces nie je, ak krajský súd prevezme právne závery prvostupňového súdu do odôvodnenia svojho rozhodnutia. Krajský súd sa podľa názoru dovolacieho súdu neobmedzil len na konštatovanie nedôvodnosti podaného odvolania, ale s odvolacími námietkami sa vysporiadal nad rámec argumentačne správneho odôvodnenia mestského súdu, a to osobitne, vecne a právne správne, na podklade čoho posúdil predmetnú námietku ako neopodstatnenú. Hoci najvyšší súd nepristúpil k poukazu na konkrétne state uznesenia krajského súdu (resp. rozsudku okresného súdu, ktorý s ním tvorí z hľadiska predmetu konania jeden celok), ústavný súd po oboznámení sa s jeho obsahom (s poukazom na s. 9 až 13) konštatuje ústavnú udržateľnosť predmetného posúdenia dovolacieho súdu.

Namiesto toho v podstate prepísala obsah podaného dovolania (ktorého znenie pripojila k ústavnej sťažnosti). 14. Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľkinho práva na obhajobu z dôvodov podľa bodu 5 písm. f) tohto uznesenia; sťažovateľkinej argumentácii týkajúcej sa poskytovania obhajoby a nahliadnutia do spisu sa najvyšší súd venoval, keď vyhodnotil, že v konaní pred mestským súdom boli plne zachované sťažovateľkine obhajobné práva, a to aj v súvislosti s nahliadaním do spisu. V konkrétnostiach ešte odkázal na obsah uznesenia krajského súdu (s. 6 a 7). Ústavný súd konštatuje, že čím silnejšie argumenty uvádza obhajoba, tým presvedčivejšie by mali byť dôvody súdu, ktoré na ne reagujú. Sťažovateľka síce rozporuje, že jej nebol poskytnutý priestor na prípravu obhajoby so zvoleným obhajcom, avšak vo vzťahu k poskytnutej odpovedi najvyššieho súdu nerozvíja svoju ústavnoprávnu argumentáciu, ale obmedzuje sa na konštatovanie nedostatočného vysporiadania sa s ňou. Za daných okolností je z pohľadu ústavného súdu udržateľnou odpoveď poskytnutá najvyšším súdom.

Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (m. m. III. ÚS 175/2018, I. ÚS 170/2026).

Juraj Gavalec predložil plnomocenstvo (z 26. septembra 2024) súdu 15. októbra 2024, na podklade čoho bolo opatrením sp. zn. 3To/145/2024 z 28. októbra 2024 zrušené ustanovenie obhajcu . Z napadnutého uznesenia ďalej vyplýva, že hoci nebol formálne upovedomený o konaní verejného zasadnutia, podaním doručeným súdu v deň jeho konania požiadal o odročenie verejného zasadnutia z dôvodu kolízie s inou trestnou vecou, čo podľa najvyššieho súdu značilo, že o termíne verejného zasadnutia vedel.

. 18. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu k posúdeniu dovolacích dôvodov vyplýva, že najvyšší súd odobril procesný postup krajského súdu, ktorý neodročil termín verejného zasadnutia nariadeného na 29. október 2024 napriek neustanoveniu sa sťažovateľkou (dvoch) zvolených obhajcov, keďže dospel k záveru, že jej právo na obhajobu nebolo porušené, a už vôbec nie zásadným spôsobom tak, ako to predpokladá § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Predmetný záver urobil z dôvodu, že jej obhajoba bola zabezpečená , náhradnou obhajkyňou ustanovenou v súlade s § 42 ods. 1 Trestného poriadku, ktorá sa verejného zasadnutia zúčastnila, v plnom rozsahu sa pridržiavala písomne podaných odvolaní a navrhla zrušiť rozsudok okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ako aj z dôvodu, že mala rovnaké práva a povinnosti ako zvolený obhajca a na verejnom zasadnutí ich z dôvodu neúčasti zvolených zástupcov v plnom rozsahu vykonávala. Predmetný záver najvyšší súd podporil aj poukazom na § 36 ods. 4 Trestného poriadku, v zmysle ktorého za včasnosť zvolenia obhajcu,

Ak sťažovateľka namieta nezabezpečenie účasti zvoleného obhajcu JUDr. Juraja Gavalca na verejnom zasadnutí, čím malo dôjsť k porušeniu jej práva na obhajobu, ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné odôvodnenie dovolacieho súdu, v zmysle ktorého obhajcovo nahliadnutie do súdneho spisu (ktoré sťažovateľka ako také nerozporuje) považoval za oboznámenie sa s termínom verejného zasadnutia. Predmetný záver pritom podporil konštatovaním, že upovedomenie o konaní verejného zasadnutia, ktoré možno vo všeobecnosti definovať ako prostriedok oboznámenia adresáta upovedomenia o termíne konania verejného zasadnutia, ktoré sa dostane do jeho sféry vhodným (riadnym, preukázateľným a dostatočne včasným) spôsobom, nemusí predseda senátu (samosudca) doručovať ako písomnosť podľa § 65 alebo § 66 Trestného poriadku. Sťažovateľka síce v ústavnej sťažnosti namieta, že ňou zvolený obhajca nebol upovedomený o termíne verejného zasadnutia, no nerozporuje, že by v priebehu nahliadnutia do súdneho spisu nemal reálnu možnosť oboznámiť sa s ním, ak už bol v tomto konaní termín nariadený.

21. Možno rezumovať, že krajský súd individuálne posúdil možné odročenie nariadeného procesného úkonu v okolnostiach prerokúvanej veci, avšak vzhľadom na fakt, že na verejnom zasadnutí bola prítomná náhradná obhajkyňa a zvolení obhajcovia mali (podľa už popísaných okolností, ktoré ústavný súd nepovažoval za ústavne neakceptovateľné) vedomosť o termíne verejného zasadnutia, rozhodol o vykonaní verejného zasadnutia, pričom toto jeho rozhodnutie a naň nadväzujúce odôvodnenie odobril aj najvyšší súd, ktorého odôvodnenie ústavný súd vyhodnotil ako ústavne udržateľné.

23. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.