I. ÚS 287/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 287/2026-16

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , proti postupu a uzneseniu Správneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 2S/15/2024 zo 16. decembra 2025 takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. apríla 2026 elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu a doplnenou 15. apríla 2026 v listinnej podobe domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie označeným postupom a uznesením správneho súdu, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na nové konanie. Navrhuje, aby mu ústavný súd priznal mu finančné zadosťučinenie 400 eur. Súčasne žiada ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu, odvolávajúc sa na svoju zlú finančnú situáciu. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa správnou žalobou podanou na správnom súde 25. júla 2024 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného (Centrum právnej pomoci) za súčasného priznania nového advokáta na poskytovanie právnej pomoci na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a náhrady škody za túto žalobu vo výške 51 eur ako zmenšenie majetku žalobcu v súvislosti s vyhotovovaním vyjadrenia (6 hodín x 8,50 eur – výška priemernej hodinovej mzdy na Slovensku), ktorý si uplatnil podľa § 415 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 1 a § 424 Občianskeho zákonníka. Napadnutým uznesením správny súd žalobu v časti náhrady škody z titulu zmenšenia majetku postúpil postupom podľa § 18 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) Okresnému súdu v Prešove ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, keďže uplatnený nárok na náhradu škody je civilnoprávnym nárokom, na ktorého prejednanie má právomoc civilný súd. 3. Sťažovateľ, ktorý cituje časť z uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 343/2024, považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne, keďže správny súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. 4. Sťažovateľ doručil 30. marca 2026 Centru právnej pomoci žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v právnej veci ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu správneho súdu, ktorej Centrum právnej pomoci rozhodlo rozhodnutím z 2. apríla 2026 tak, že nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznal z dôvodu nesplnenia podmienky materiálnej núdze. V tejto súvislosti namieta účelové vyčíslenie jeho príjmov za posledných sedem mesiacov, ale bez uvedených výdavkov (zaplatené faktúry za podanie ústavných sťažností a sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva).

5. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu správnemu súdu, ktorý jeho právnu vec v časti uplatnenej náhrady škody postúpil civilnému súdu, a to bez zastúpenia advokátom, pričom o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom požiadal ústavný súd priamo v ústavnej sťažnosti. Tomu predchádzalo neúspešné podanie žiadosti Centrum právnej pomoci o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom v tejto veci.

7. Bez nutnosti periodického citovania sťažovateľovi známych ustanovení zákona o ústavnom súde upravujúcich povinné zastúpenie advokátom ústavný súd konštatuje, že ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom samotným ústavným súdom je od 1. decembra 2025 výrazne limitované, keďže zákonodarca v niektorých veciach v konaní pred všeobecných súdmi a v takto vymedzených veciach aj v konaní pred ústavným súdom explicitne priorizoval zabezpečenie poskytnutia právnej pomoci prostredníctvom Centra právnej pomoci [§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 3 ods. 1 písm. a) a aj písm. c) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.].

Na základe uvedených skutočností ústavný súd uzatvára, že zákon č. 327/2005 Z. z. sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci v konaní pred súdom v správnom súdnictve, ako aj v konaní pred ústavným súdom v takýchto veciach [§ 3 ods. 1 písm. a)], a preto sťažovateľovi je možné ustanoviť právneho zástupcu postupom podľa tohto zákona.

Inými slovami, ak sťažovateľ považuje rozhodnutie Centra právnej pomoci ako orgánu verejnej moci za nezákonné, môže sa ochrany svojich subjektívnych práv domáhať podaním správnej žaloby (následne aj podaním kasačnej sťažnosti). Ústavný súd nemôže namiesto správneho súdu (prípadne kasačného súdu) predčasne docieliť zmenu rozhodnutia Centra právnej pomoci a súčasne ani nahrádzať zákonom zverené úlohy Centra právnej pomoci.

12. Prvý spočíva v absencii skutkových a právnych dôvodov, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd napadnutým uznesením správneho súdu o postúpení časti jeho nároku civilnému súdu (por. bod 3 tohto uznesenia).

sťažnosti nestačí, ak sťažovateľ poukazuje na arbitrárnosť rozhodnutia, pretože arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutí rôznu podobu. Práve preto by mal sťažovateľ v sťažnostnej argumentácii z hľadiska jej potenciálneho úspechu v konaní pred ústavným súdom relevantne popísať a vysvetliť interpretačný exces v právnych záveroch súdu, ktorý zapríčinil porušenie jeho práv na spravodlivé konanie (uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 633/2022 z 24. novembra 2022).

13. Druhý dôvod sa týka samotného predmetu prieskumu, ktorým je uznesenie správneho súdu o rýdzo procesnej otázke (postúpenie veci inému vecne a miestne príslušnému súdu), zatiaľ čo v zmysle judikatúry ústavného súdu sa v konaniach o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmavajú len také právoplatné rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej skončilo. Dôsledkom právoplatnosti napadnutého uznesenia je pokračovanie v konaní v časti náhrady škody na civilnom súde, pričom postúpenie veci nijako neobmedzuje sťažovateľa v prístupe k súdu ani vo využívaní jeho procesných práv, ktorými podobu rozhodnutia vo veci môže ovplyvniť. Na základe uvedeného by do úvahy prichádzalo aj odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.