I. ÚS 289/2026

1. Postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/5/2004 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 10 000 eur, ktoré mu j e Okresný súd Levice p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Levice j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní označenom v záhlaví tohto nálezu. Navrhuje v napadnutom konaní okresnému súdu prikázať konať bez zbytočných prieťahov a domáha sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia 25 000 eur, ako aj náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh, vlastných zistení a rozhodovacej činnosti ústavného súdu (I. ÚS 732/2025, IV. ÚS 155/2026) vyplýva, že sťažovateľ podal 7. júna 2002 na Okresnom súde Nové Zámky žalobu na ochranu osobnosti proti žalovaným a . Na základe uplatnenej námietky zaujatosti zo strany sudcov Okresného súdu Nové Zámky bola vec od 16. januára 2004 Krajským súdom v Nitre prikázaná na konanie a rozhodnutie okresnému súdu. 3. Po pripustení zmeny žaloby uznesením z 29. júla 2005, prerušení konania od 13. júna 2006 do 9. augusta 2006 pre práceneschopnosť žalovaného v 3. rade a od 13. októbra 2009 do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6C/16/2003, ďalšom pripustení zmeny žaloby 18. júla 2012 a rozhodnutí o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom žalovaného 1 uznesením z 23. marca 2020 okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 14C/5/2004-1149 z 2. septembra 2021, ktorým žalobu zamietol a žalovaným v 1., 2. a 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Proti rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, ktoré bolo doručené súdu 22. novembra 2021, spis bol predložený odvolaciemu súdu 13. apríla 2022. O podanom odvolaní odvolací súd rozhodol uznesením č. k. 6Co/27/2022- 1318 z 28. februára 2023 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Spis bol vrátený okresnému súdu 10. marca 2023. V poradí druhý rozsudok vo veci z 27. februára 2026 sťažovateľ napadol odvolaním 27. apríla 2026. 4. V čase prerokovania ústavnej sťažnosti nie je napadnuté konanie právoplatne skončené. 5. Napadnuté konanie už bolo predmetom prieskumu ústavného súdu na základe ústavných sťažností žalovaného 2 a 3 (sp. zn. I. ÚS 732/2025, sp. zn. IV. ÚS 155/2026), ktorého výsledkom boli nálezy vyslovujúce porušenie ich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a príkaz okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.

9. Okresný súd vo svojom vyjadrení po uvedení chronológie napadnutého konania argumentoval, že jeho neprimeraná dĺžka bola spôsobená okrem iného aj viacnásobnou zmenou zákonného sudcu či neprimeranou pracovnou zaťaženosťou prechádzajúcej zákonnej sudkyne z dôvodu nepriaznivej personálnej situácie na okresnom súde. Poukázal tiež na to, že v rokoch 2020 a 2021 prebiehala rozsiahla rekonštrukcia okresného súdu, v dôsledku ktorej okresný súd fungoval v obmedzenom režime. Predĺženie napadnutého konania (v rozhodnom období) pripísal aj na úkor opatrení prijatých v súvislosti so zamedzením šírenia ochorenia COVID-19. K predmetu konania uviedol, že ide o skutkovo, ako aj právne náročnejší spor s rozsiahlym spisovým materiálom, ktorý si vyžadoval vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania (výsluch svedkov a sporových strán). Zároveň sa prvoinštančný súd musel vysporiadať s rôznymi procesnými návrhmi (napr. rozhodovanie o pripustení zmeny žaloby, o pokračovaní s právnym nástupcom žalovaného v 1. rade, resp. o návrhu na prerušenie konania), ako aj s inými právne významnými skutočnosťami majúcimi vplyv na priebeh napadnutého konania (vyhlásenie konkurzu na žalovaného v 3. rade, viacnásobné odročenie pojednávania, ktoré zavinili sporové strany). Argumentoval tiež tým, že napadnuté konanie bolo dvakrát prerušené a že k jeho dĺžke prispel aj nepriaznivý zdravotný stav žalovaného 2 a 3, ktorí neboli právne zastúpení, a preto boli pojednávania viackrát odročené. Tiež uviedol, že žalovaný 2 bol v priebehu konania obmedzený v spôsobilosti na právne úkony (pričom mu bol ustanovený opatrovník), v dôsledku čoho okresný súd musel riešiť aj otázku, či je sťažovateľ procesne spôsobilý samostatne konať pred súdom. Podľa okresného súdu obdobie trvania odvolacieho konania (na základe odvolania podaného proti rozsudku z 2. septembra 2021) až do vrátenia spisu prvoinštančnému súdu (10. marca 2023) nemožno započítať do celkovej dĺžky napadnutého konania, za ktoré je zodpovedný okresný súd. Zároveň k požadovanému finančnému zadosťučineniu uviedol, že ho považuje za neprimerané a neodôvodnené, poukázal na to, že pojednávania boli odročené aj z dôvodov na strane žalobcu (4. februára 2025 a 29. apríla 2025). 10. Ústavný súd nepovažoval za účelné vyzývať sťažovateľa na zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, keďže jeho obsah neviedol k pochybnostiam o potrebe vyhovieť ústavnej sťažnosti v jej esenciálnej podstate (porušenie označených práv).

12. Podstata argumentácie sťažovateľa v súvislosti s namietanými prieťahmi (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) v napadnutom konaní spočíva v námietke neprimeranosti jeho celkovej doterajšej dĺžky, ako aj nečinnosti a neefektívneho postupu okresného súdu. 13. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

15. V okolnostiach prejednávanej veci ústavný súd nevzhliada dôvod odchýliť sa pri posudzovaní uvedených kritérií (najmä prvého a tretieho) od záverov už vyjadrených v nálezoch sp. zn. I. ÚS 732/2025, sp. zn. IV. ÚS 155/2026.

17. V rámci posudzovania ďalšieho kritéria, a to správania sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že na jeho strane neboli zistené také významné skutočnosti [podanie návrhu na odročenie dvoch termínov pojednávaní v rámci 22 rokov trvajúceho konania, procesná aktivita sťažovateľa (návrh na prerušenie konania neakceptovaný súdom, podanie odvolaní proti rozsudkom)], ktoré by samy osebe rozhodujúcim spôsobom vplývali na celkovú dĺžku napadnutého konania.

19. S poukazom na uvedené preto ústavný súd v okolnostiach veci ani nepovažuje za potrebné podrobne sa vyjadrovať k jednotlivým fázam priebehu napadnutého konania a podrobne rozoberať jeho priebeh. Podstatné je, že okresný súd vo veci prvýkrát meritórne rozhodol až rozsudkom z 2. septembra 2021, ktorý však bol zrušený odvolacím súdom (uznesením krajského súdu z 28. februára 2023) a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci

20. K argumentácii okresného súdu (ktorou žiadal trvanie odvolacieho konania nepričítať na vrub postupu okresného súdu) ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej jasne vyplýva, že ak po využití opravných prostriedkov (riadnych, ale aj mimoriadnych) dôjde k zrušeniu rozsudku prvoinštančného súdu (z dôvodu procesných alebo hmotnoprávnych pochybení) a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie tomuto súdu, uvedené ide primárne na ťarchu súdu, ktorému bolo dané rozhodnutie zrušené (m. m. I. ÚS 94/2022).

23. Po komplexnom posúdení všetkých skutočností tak ústavný súd uzatvára, že v napadnutom konaní došlo v dôsledku postupu okresného súdu k zbytočným prieťahom, ktoré je vzhľadom na dĺžku napadnutého konania zároveň možné označiť aj ako extrémne.

V. Príkaz konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

24. Keďže ústavný súd už v náleze č. k. I. ÚS 732/2025-27 z 9. januára 2026 uložil okresnému súdu v namietanom konaní konať bez zbytočných prieťahov, nepovažoval za potrebné takýto príkaz podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde opakovať aj v posudzovanej veci sťažovateľa (bod 4 výroku tohto nálezu). 25. Sťažovateľ si v ústavnej sťažnosti uplatnil nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 25 000 eur. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci považoval za vhodné v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 135 zákona o ústavnom súde priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, majúc pritom na pamäti, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, nie získanie iného majetkového prospechu. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 26. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal primárne na celkovú dĺžku napadnutého konania v trvaní 22 rokov na dvoch stupňoch sústavy súdov, pričom v prejednávanej veci identifikoval dôvod na zníženie tejto sumy z dôvodu vydania v poradí druhého rozsudku vo veci pred podaním ústavnej sťažnosti a zároveň zohľadnil výšku primeraného finančného zadosťučinenia priznaného žalovaným 2 a 3 v nálezoch sp. zn. I. ÚS 732/2025 a sp. zn. IV. ÚS 155/2026. Vzhľadom na uvedené rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 10 000 eur (bod 2 výroku tohto nálezu). Vo zvyšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).