I. ÚS 290/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 290/2026-24

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Zariadenia pre seniorov Juraja Schoppera, n. o., Rožňava-Huta 3454, Rožňava, právne zastúpeného JUDr. Vladimírom Stankom, advokátom, Obrody 25, Košice, proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/14/2023 z 26. februára 2024 a proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/91/2024 z 29. októbra 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

Odôvodnenie:

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ – nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby, zdravotnú starostlivosť, sociálnu pomoc a humanitárnu starostlivosť – podanou žalobou žiadal súd uložiť žalovanému mestu Rožňava (ďalej len „žalovaný“) povinnosť vykonať komplexnú rekonštrukciu cesty – miestnej pozemnej komunikácie, ktorou sa prepravujú osoby ťažko zdravotne postihnuté do zdravotníckych zariadení. Argumentoval dezolátnym stavom cesty, ktorá spôsobuje závažné poškodenie vozidiel a môže spôsobiť dopravné nehody.

Následne v novom konaní okresný súd vydal uznesenie sp. zn. 9C/129/2016 z 30. septembra 2022, ktorým konanie zastavil a vyslovil, že po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení konania vec postúpi žalovanému na ďalšie konanie.

Poukázal aj na zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“), z ktorého ustanovení vyplýva, že otázky práv a povinností vlastníkov a správcov pozemných komunikácií nie sú inštitútom súkromného práva, ale verejného práva. 4.2. V súvislosti s nárokom sťažovateľa uplatneným podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), ktorého základ spočíval v ochrane porušeného subjektívneho práva na prípustnosť, súd prvej inštancie uviedol, že diskriminácia žalobcu ako právnickej osoby a ani existencia diskriminačných dôvodov v porovnaní s inou osobou v porovnateľnej situácii preukázaná

Súčasne dodal, že sťažovateľ nepreukázal skutočnosti svedčiace o konkrétnej hroziacej škode. 5. Dopĺňacím uznesením sp. zn. 9C/129/2016 zo 7. novembra 2022 okresný súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, aplikujúc § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

7. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom odvolacieho konania sa obrátil na najvyšší súd s dovolaním, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP odôvodnil tým, že odvolací súd sa nezaoberal odvolacou argumentáciou, v ktorej tvrdil, že spor o prípustnosť je diskriminačným sporom a príslušným na konanie je civilný súd. Za nesprávne právne posúdenie považoval (i) záver, že ním navrhované opatrenie je zo zákona zverené rozhodnutiu správneho orgánu, (ii) odmietnutie zabezpečenia prípustnosti pre skupinu ťažko zdravotne postihnutých osôb ako diskriminačný čin a (iii) záver o zavinenom zastavení konania a absencii dôvodu pre aplikáciu § 257 CSP.

II. Argumentácia sťažovateľa 9. Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie označil závery napadnutých rozhodnutí za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené, a tým porušujúce ním označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Tiež pritom využil text Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a Všeobecného komentára č. 2 Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, aby zdôraznil, že súdy ignorujú záväzky z nich vyplývajúce a vytvárajú právne vákuum, v ktorom nikto nemá právomoc ochrániť najzraniteľnejších občanov.

10. V ďalšom argumentačnom okruhu sťažovateľ venuje osobitnú pozornosť rozhodnutiam súdov o náhrade trov konaniam, v ktorom najprv poukazuje na existenciu závažných dôvodov hodných osobitného zreteľa opodstatňujúcich aplikáciu § 257 CSP, ktorými sú: a) zmena judikatúry k otázke užívania pozemných komunikácií (sp. zn. 5Cdo/60/2018) počas

11. V súvislosti s trovami konania sťažovateľ následne vysvetľuje, že absentuje akékoľvek procesné zavinenie opodstatňujúce aplikáciu § 256 ods. 1 CSP, keďže zastavenie konania nastalo ako obligatórny zákonný následok právnej skutočnosti, ktorá nastala na základe osobitného zákona. Ďalej sťažovateľ poukazuje aj na paradox spojený s výsledkom konania, ktorý je podľa jeho názoru stimulom odmeňujúcim nečinnosť verejného orgánu a penalizujúcim snahu o ochranu práv. Zvýrazňuje rozpor s princípom proporcionality a značnú finančnú záťaž pre sťažovateľa. Za osobitný aspekt arbitrárnosti považuje skutočnosť zistenú post factum, ktorým je rozhodnutie žalovaného o rekonštrukcii komunikácie a odovzdanie diela pred rozhodnutím najvyššieho súdu. Za absurdný výsledok preto považuje stav, keď žalovaný vykonal to, čo sťažovateľ žiadal, aj napriek tomu musí zaplatiť trovy konania.

Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.

14. V nadväznosti na uvedené preto možno ustáliť, že podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania z dôvodu, že postúpením veci inému orgánu došlo podľa sťažovateľa k odmietnutiu prístupu k súdu. Sťažovateľ pritom argumentuje, že žaloba, ktorým sa domáhal plnenia povinnosti (rekonštrukcia cesty), spadá do právomoci všeobecného súdu, keďže ide o antidiskriminačný spor. Okrem toho namieta aj nesprávne posúdenie nároku na náhradu trov konania s tvrdením o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.

16. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že zásadnému záveru súdu o nedostatku právomoci súdu vo veci sťažovateľa rozhodnúť, ktorý vyústil do právoplatného zastavenia konania a postúpenia veci žalovanému, nemožno z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť. Argumentácia najvyššieho súdu v bode 11.1. odôvodnenia odobrujúca procesný postup odvolacieho súdu nepredstavuje vybočenie z ústavnoprávneho rámca pri hodnotení podmienok dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ak súdy nižšej inštancie správne, v súlade so zákonom a na podklade ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít vysvetlili dôvody procesného rozhodnutia, ktorým sa konanie právoplatne skončilo.

18. V danej veci nemožno hovoriť ani o odmietnutí spravodlivosti, keďže civilný súd zákonom predpokladaným postupom podľa § 10 ods. 1 CSP spoľahlivo ustálil iný orgán, ktorému vec do právomoci patrí. Tvrdenie sťažovateľa, že už nemá inú možnosť ochrany svojich práv, neobstojí, pretože do vzťahov verejnoprávnej povahy môžu vstupovať následne správne súdy, ktoré disponujú právomocou preskúmať a rozhodnúť, či správny orgán konal v súlade s právnymi predpismi alebo vydal rozhodnutie, ktoré možno považovať za zákonné. Preto nemožno zastavenie konania a postúpenie veci žalovanému považovať za porušenie práva na prístup súdu podľa čl. 46 ods. 1

do ľudskej dôstojnosti v typickom zmysle (PL. ÚS 23/05). 20. V nadväznosti na uvedené ústavný súd nezistil, že by dovolací súd pochybil pri vyhodnotení tejto dovolacej námietky, ak sa stotožnil s dôvodmi súdov nižšej inštancie v tom, že nárok sťažovateľa nemožno posúdiť ako nárok podľa antidiskriminačného zákona (bod 33 napadnutého uznesenia krajského súdu, resp. bod 15 uznesenia okresného súdu z 30. septembra 2022). Uvedené dôvody sú podľa názoru ústavného súdu zákonné a legitímne, keďže sťažovateľ ani v konaní o ústavnej sťažnosti nepreukázal naplnenie definičných znakov diskriminácie právnickej osoby (por. bod 19 tohto uznesenia). Na základe uvedeného možno vyhodnotiť, že takto opísaný prístup najvyššieho súdu nevykazuje žiadne znaky či už arbitrárneho alebo zjavne neodôvodneného prístupu k hodnoteniu podmienok dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. 21. Ďalšie sťažnostné námietky smerujú proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu k trovám konania, najmä pokiaľ ide nesprávne vyhodnotenie (i) zavineného zastavenia konania (§ 256 ods. 1

Napadnuté uznesenia všeobecných súdov by si zasluhovali podrobnejšie odôvodnenie, najmä k otázke zavineného zastavenia, ak v zmysle § 256 ods. 1 CSP je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že konanie sa muselo zastaviť. Ani štruktúra odvolacieho rozhodnutia nie je v tejto časti ukážková, keďže dôvody procesného zavinenia a neexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa argumentačne splývajú (napr. v bode 38). Uvedené nedostatky však neboli v prerokúvanej veci spôsobilé vyvolať kasačnú intervenciu ústavného súdu. 23. Ústavný súd z dôvodov napadnutého uznesenia krajského súdu vyvodzuje, že pre aplikáciu § 256 ods. 1 CSP môže obstáť okolnosť, že v čase podania návrhu sťažovateľa bol z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu známy judikát sp. zn. 3Cdo 81/2000 z 27. marca 2002 (R 51/2004) aj účinný § 1 ods. 1 cestného zákona, lebo uvedené dôvody zodpovedajú danej procesnej situácii. Sťažovateľ totiž od začiatku chybne hájil svoje porušené práva na civilnom súde a naďalej zotrvával na podanom návrhu, v dôsledku čoho muselo byť konanie zastavené.

Skutočnosť, že namietal nečinnosť správneho orgánu, je opäť dôvodom, prečo si svoje právo na jej odstránenie postupom podľa § 3 ods. 1 písm. d) v spojení § 242 a nasl. Správneho súdneho poriadku (len v prípade nečinnosti v začatom správnom konaní, pozn.) možno uplatniť na správnom súde, pretože neochota orgánu verejnej správy konať ide ruka v ruke s potrebou tento orgán k plneniu „motivovať“ prostriedkami štátneho donútenia, ktorým je aj správne súdne konanie.

26. Keďže na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené, a moderovať možno aj trovy zastaveného konania, ústavný súd sa ďalej v konfrontácii so sťažnostnými námietkami zameral na odôvodnenie odvolacieho súdu vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP, na ktoré argumentačne nadviazal najvyšší súd.

Preto, pokiaľ ide o sťažnostné námietky smerujúce k tvrdeniu, že existujú závažné dôvody hodné osobitného zreteľa, rozhodnutie o nich bolo výlučne na širokej diskrécii všeobecného súdu, pretože procesný predpis mu ako konajúcemu súdu umožňoval zvoliť takýto postup a rozhodnúť.

roviny. 28. K sťažovateľom tvrdených dôvodov hodných osobitného zreteľa v ústavnej sťažnosti (por. bod 10 tohto uznesenia) ústavný súd konštatuje, že tieto nie sú spôsobilé zvrátiť výsledok rozhodnutia všeobecných súdov vo vzťahu k trovám konania. Ústavný súd k týmto dôvodom opakuje, že judikatúra najvyššieho súdu k užívaniu pozemných komunikácií bola známa už v čase začatia konania pred všeobecnými súdmi. Tvrdený rozpor v názore štátnych orgánov nie je relevantný, pretože nesprávne závery prokuratúry nie sú právne záväzné (bod 23 tohto uznesenia). Taktiež neobstojí tvrdenie o vyčerpaní všetkých prostriedkov ochrany práv, pretože o správnej žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu či žalobe proti jeho nečinnosti rozhodujú správne súdy (body 18 a 24 tohto uznesenia). Napokon vo vzťahu k ochrane osôb zdravotne postihnutých (aj) ústavný súd vyhodnotil, že nejde o diskriminačný spor (body 19 a 20 tohto uznesenia).

30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia, je ústavne udržateľný a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces a nedošlo ním k takému extrémnemu vybočeniu z princípu spravodlivosti, ktoré by mohlo nadobudnúť ústavnoprávnu intenzitu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.