I. ÚS 291/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti IAD Investments, správcovská spoločnosť, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 65/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila podaním doručeným ústavnému súdu 15. augusta 2013.

2. Z predmetnej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka je správcovská spoločnosť, na ktorú bola rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. GRUFT­015/2003/KIPF z 3. decembra 2003 prevedená správa otvoreného podielového fondu s označením VKLADOVÝ FOND, otvorený podielový fond PROFICONT, správcovská spoločnosť, a. s.

2.2 O odvolaní, ktoré posúdil ako námietky proti uzneseniu okresného súdu, rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 12 CoD 48/03­39 z 26. septembra 2003, ktorým vec vrátil súdu prvého stupňa. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že o uvedenom odvolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté zákonom predpokladaným spôsobom (§ 218 ̶ § 221 OSP).

3. Sťažovateľka viac ako sedemročné obdobie konania od 29. septembra 2003 do 20. októbra 2010 vo svojej sťažnosti podrobnejšie nerozvádza, k vykonaným úkonom a vydaným rozhodnutiam sa žiadnym spôsobom nevyjadruje. V sťažnosti len uviedla: „Po ďalších procesných úkonoch súdov konajúcich vo veci Okresný súd Košice svojim Uznesením spis. zn.: 40 Bcd 190/2003 (správne má byť sp. zn. 40 Ncd 190/2003, pozn.) zo dňa 20. 10. 2010 rozhodol, že prehlasuje za umorené umorované listiny určené vo výrokovej časti tohto Uznesenia.“ Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že uvedené obdobie trvajúce viac ako 7 rokov je poznamenané radom procesných pochybení okresného súdu, ktorý nesprávne posúdil odvolanie podané odporcom, nariadil a následne zrušil jediné pojednávanie nariadené vo veci, zamietol návrh na umorenie listín ako predčasne predložený, do spisu nežurnalizoval podanie v poradí druhého návrhu na umorenie listín, vo veci vydal opravné uznesenie, čo viedlo k podaniu opravných prostriedkov navrhovateľom i odporcom a následnému rozhodovaniu krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu.

4.1 O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 CoD 97/2010­ 248 z 30. decembra 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil za umorený podielový list VKLADOVÝ FOND, otvorený podielový fond PROFICONT, správcovská spoločnosť, akciová spoločnosť, poradové číslo podielového listu: 000193, forma podielového listu ako cenného papiera: na meno, podoba podielového listu ako cenného papiera: listinná podoba, počet podielov: 2 300, počiatočná hodnota podielu v slovenskej korune 1 385 Sk, dátum vydania podielového listu 30. 11. 2001, obchodné meno a sídlo správcovskej spoločnosti, ktorá vydala podielový list: PROFICONT správcovská spoločnosť, a. s., ,Štefánikova 60, Košice IČO: 35 732 865, obchodné meno a sídlo podielnika: B. M. G. INVEST, s. r. o., Južná trieda 93, Košice IČO: 31 701 493, a zrušil uznesenie okresného súdu vo zvyšnej časti a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie okresného súdu v potvrdzujúcej časti nadobudlo právoplatnosť 30. januára 2012. 4.2 Proti uzneseniu krajského súdu podala 1. marca 2012 sťažovateľka dovolanie, v ktorom navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu v časti, ktorou tento súd potvrdil uznesenie okresného súdu, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že jej ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] a že v konaní došlo k vadám podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a bol preto daný dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, a z dôvodu, že dovolaním napadnuté

uznesenie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je daný aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Ako dôvod dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom) sťažovateľka uviedla, že vydaniu uznesenia okresného súdu, ako aj krajského súdu predchádzalo konanie, ktoré bolo v rozpore so zákonom, keďže nebol dodržaný postup predpísaný pre konanie o umorení listín podľa § 185i a nasl. OSP, ako aj v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a krajský súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 OSP, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné. Sťažovateľka obsiahlo krajskému súdu vytýkala, že listina, ktorú mal súd umoriť, nebola dostatočne označená spôsobom, ktorý by ju odlišoval od iných listín, nebola označená v súlade s ustanovením § 185l OSP, a predovšetkým že medzi listinou označenou vo výzve na umorenie a medzi umoreným podielovým listom chýba totožnosť označenia umorovanej listiny. Podľa tvrdení sťažovateľky tým, že odvolací súd neodstránil túto závažnú procesnú vadu, dopustil sa aj porušenia ustanovenia § 219 ods. 1 OSP, keď čiastočne potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktoré nebolo vecne správne. Uznesenie odvolacieho súdu označila sťažovateľka aj za porušujúce ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, keďže je nedostatočne odôvodnené, nezrozumiteľné a nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní.

7. V zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) veci pôvodne pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorým skončilo funkčné obdobie) ako sudcom spravodajcom, ktoré neboli do 4. júla 2014 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátu ústavného súdu, prípadne odložením podania podľa § 23a zákona o ústavnom súde, boli s účinnosťou od 14. júla 2014 pridelené ostatným sudcom ústavného súdu. Predmetná sťažnosť bola pridelená sudcovi ústavného súdu Milanovi Ľalíkovi, ktorý je v súlade s dodatkom k rozvrhu práce členom I. senátu, a z tohto dôvodu túto vec prerokoval a rozhodol I. senát ústavného súdu.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

V súlade s čl. 48 ods. 2 prvou vetou ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

11. Podstatou námietok sťažovateľky smerujúcich voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu, ktorý dovolanie odmietol ako procesne neprípustné bez toho, aby skúmal opodstatnenosť v dovolaní uplatnených dovolacích dôvodov, čím porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože pri svojom rozhodovaní a vydaní napadnutého uznesenia nepostupoval v medziach zákonov. Podľa tvrdení sťažovateľky došlo v postupe súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu v konaní o umorenie listín k závažným procesným vadám (nedostatok totožnosti označenia umorovanej listiny, podielové listy s rozdielnou počiatočnou hodnotou), napadnuté rozhodnutia sú zmätočné a nevykonateľné, v dôsledku čoho bol najvyšší súd povinný dovolanie procesne pripustiť.

13. Ústavný súd po preskúmaní dôvodov uplatnených sťažovateľkou a po oboznámení sa s konaním najvyššieho súdu a ním vydaného rozhodnutia konštatuje, že v jeho odôvodnení sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania v danej veci. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že dovolanie posudzoval podľa ustanovenia § 239 OSP, keďže smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, a konštatoval, že nie je prípustné, pretože ho nemožno podriadiť pod žiaden dôvod prípustnosti podľa uvedeného ustanovenia.

13.2 Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aj v dovolaní uplatnenými námietkami, že rozhodnutia súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné, vychádzajú z nesprávnych a neúplných skutkových zistení, z nesprávneho hodnotenia dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že ich posúdil podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu možno považovať za náležite odôvodnené, posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a závery o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané bolo vecou súdu, v dôsledku čoho nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 OSP, pričom takýto záver zaujal aj v prípade, ak súd nevykonal v priebehu konania všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu veci. Zhodne a s poukazom na prieskumný charakter dovolacieho konania vyhodnotil najvyšší súd aj sťažovateľkou namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, ktoré podľa jeho záverov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f). Ani táto námietka sťažovateľky, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b) OSP, nie je dôvodná a môže byť uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní. Rovnako ani nesprávne právne posúdenie veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania. Keďže sťažovateľka uplatnila uvedený dovolací dôvod v dovolaní, ktoré nie je prípustné, najvyšší súd neskúmal správnosť právnych záverov uznesenia krajského súdu. Súhrnne tak najvyšší súd dovolanie odmietol, pretože dospel k záveru, že nie je procesne prípustné a nezaoberal sa už opodstatnenosťou uplatnených dovolacích dôvodov.

16. Ústavný súd po podrobnom oboznámení sa s celým spisovým materiálom súvisiacim s vecou, konaním okresného súdu aj krajského súdu a predovšetkým po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil, že právna situácia vychádzajúca zo zložitých vzťahov, množstva opravných prostriedkov a z toho, že je napadnuté len uznesenie najvyššieho súdu, je v podstate taká, že ústavný súd by mohol kasačne zasiahnuť len vtedy, ak by uznesenie krajského súdu malo také silné procesné záťaže, že by ústavný súd musel donútiť najvyšší súd, aby takéto rozhodnutie zrušil. Tie námietky, ktoré uvádza sťažovateľka pred najvyšším súdom, však nespadajú pod zmätočný dôvod odňatia možnosti konať pred súdom. Ak ďalej zúžime otázku na procesnú arbitrárnosť, resp. odôvodnenosť rozhodnutia najvyššieho súdu, teda či bolo

odôvodnenie

najvyššieho súdu adekvátne a navyše či krajský súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, zisťujeme, že najvyšší súd sa síce odvoláva na rozhodnutie sp. zn. R 111/98, ktoré taký prieskum vylučuje, následne však rozhodnutie krajského súdu preskúmava. Jeho činnosť tak bola v prospech sťažovateľky, takže sa ňou nie je potrebné viac zaoberať. Z hľadiska kritérií na odôvodnenosť rozhodnutia je podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu a sprostredkovane aj krajského súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.