I. ÚS 292/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 292/2015­51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , , zastúpeného advokátom , , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní sp. zn. PK 2 T 16/2008 a jeho rozsudkom z 23. júna 2010, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1 To 23/2010 a jeho rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júna 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 300/2005 Z. z.“), z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon č. 140/1961 Zb.“), z trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235b ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb., z obzvlášť závažného zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 písm. d) a ods. 5 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z., z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. a z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 a 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. v skutkoch uvedených v tomto rozsudku pod číslom 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9 a 11. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 1. júla 2010 prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie (ktoré doplnil o dôvody odvolania podaniami zo 4. a 10. februára 2011).

Najvyšší súd napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 vo vzťahu k osobe sťažovateľa zrušil vo výroku o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu a odsúdil ho na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ 21. novembra 2011 dovolanie a 23. novembra 2011 sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. II. ÚS 12/2012 z 8. marca 2012 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Najvyšší súd dovolanie podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uznesením sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013 odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku účinného do 31. augusta 2011.

3.1 Porušenie práva na obhajobu vidí sťažovateľ predovšetkým v tom, že súd na hlavných pojednávaniach (uskutočnených v období od 11. novembra 2008 do 26. júna 2010) neakceptoval dôsledne jeho námietku použitia inštitútu náhradného obhajcu (vyslovenie zásadnej nedôvery náhradnému obhajcovi a následne aj ), žiadosti, aby sa hlavné pojednávania uskutočňovali za prítomnosti ním zvolených obhajcov ( a ) a následne aj vyslovenie nedôvery zvolenému zástupcovi . Konania hlavných pojednávaní v uvedenom období označuje sťažovateľ za nezákonné a odporujúce označeným článkom ústavy a dohovoru. U náhradných obhajcov namieta sťažovateľ predovšetkým neefektívny spôsob výkonu obhajoby a neplnenie si zákonom ustanovených povinností (nedostatočná komunikácia so sťažovateľom, nerešpektovanie pokynov sťažovateľa, nedostatočná pripravenosť a aktivita počas hlavných pojednávaní, neexistencia otázok na svedkov, kvalitatívne a kvantitatívne nedostatočné otázky na svedkov pri krížovom výsluchu, rozsah a kvalita prednesenej záverečnej reči a iné) a u zvoleného zástupcu bola dôvodom vypovedania plnej moci strata dôvery sťažovateľa k nemu. Uvedené námietky uplatňoval sťažovateľ počas konania a podaniami (odvolaním i dovolaním) na najvyššom súde. Keďže namietané pochybenia najvyšší súd napadnutými rozhodnutiami nenapravil, došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru.

3.2 Sťažovateľ ďalej namieta, že došlo k porušeniu jeho práva byť prítomný na hlavnom pojednávaní a klásť svedkom otázky, a to tým, že v sťažnosti označených dňoch (11. novembra 2008, 30. júna 2009, 9., 10. a 21. septembra 2009 a 25. a 26. mája 2010) sa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav nezúčastnil hlavných pojednávaní (pričom nežiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti), v dôsledku čoho sa nemohol efektívne a účinne obhajovať a klásť vyslúchaným osobám otázky a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom. Uskutočnené pojednávania preto považuje za nezákonné a porušujúce jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, pretože napadnutými rozhodnutiami nedošlo k náprave tohto nezákonného stavu.

3.5 V závere prvej časti sťažnosti namieta sťažovateľ porušenie práva byť oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia, a to tým, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu došlo oproti obžalobe k zmene právnej kvalifikácie vo vybraných skutkoch bez toho, aby bol na túto skutočnosť upozornený, v dôsledku čoho mu nebolo umožnené pripraviť si náležitú obhajobu a návrhy na vykonanie dôkazov. Najvyšší súd v rozsudku z 11. februára 2011 uviedol, že nedošlo k prísnejšej kvalifikácii skutkov ako v obžalobe, a v uznesení z 25. apríla 2013 uviedol, že svoje námietky mohol sťažovateľ uplatniť priamo pred odvolacím súdom. Sťažovateľ tvrdí, že mu neboli priznané reálne a efektívne práva tak, ako ich zaručuje dohovor, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a b) dohovoru.

5. V tretej časti sťažnosti sťažovateľ namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí, porušenie prezumpcie neviny a porušenie princípu zákonnosti trestných činov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 dohovoru, keď podľa jeho názoru sú právne závery Špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu v rozsudku z 11. februára 2011 v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich vyplývajúcimi. Sťažovateľ namieta aj vady hmotnoprávneho posúdenia, s ktorými sa najvyšší súd v rozhodnutí o odvolaní ani dovolaní náležite nezaoberal a nezaujal ani stanovisko k námietke o náhrade škody.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku Špecializovaného trestného súdu a rozsudku a uzneseniu najvyššieho súdu, zohľadnil ústavný súd doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej sa pri posudzovaní otázky dodržiavania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), podľa ktorého zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť (IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08 a iné).

V zmysle uvedeného ústavný súd rozhodol, že doplnenia sťažnosti boli podané po zákonom ustanovenej lehote, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.

A. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2T 16/2008 z 23. júna 2010

12. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

17. V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa uplatnených tak vo vzťahu k rozhodnutiu o dovolaní sťažovateľa, ako aj vo vzťahu k druhostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním sťažnosti a obsahu namietaných rozhodnutí ústavný súd zistil, že sťažovateľ odvolanie proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu i dovolanie proti rozhodnutiu najvyššieho súdu oprel o dôvody, v rámci ktorých formuloval argumentáciu takmer totožnú s argumentáciou sťažnosti podanej ústavnému súdu.

18.2 Sťažovateľ ďalej namieta, že k porušeniu označených práv došlo aj v dôsledku toho, že pre svoj nepriaznivý zdravotný stav sa nemohol zúčastniť hlavného pojednávania 30. júna 2009, 9., 10. a 21. septembra 2009, klásť svedkom otázky a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, a tak sa účinne obhajovať a dôsledne a efektívne využívať svoje práva. Ústavný súd považoval za dostatočne preukázané, že najvyšší súd sa aj touto námietkou sťažovateľa dôsledne zaoberal, keď uviedol, že sťažovateľ napriek lekárskej správe o spôsobilosti zúčastniť sa pojednávania na pojednávanie 30. júna 2009 predvedený nebol (prítomný bol ním ustanovený obhajca ). Pojednávanie bolo odročené po tom, keď súd vyzval na predloženie prípadných návrhov na doplnenie dokazovania a po predložení žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby ho k nej vypočul a rozhodol o nej. Obdobná situácia nastala aj pri ďalších dňoch hlavného pojednávania, na ktoré sťažovateľ síce bol predvedený, o ich odročenia žiadal pre zdravotné problémy napriek upozorneniu predsedu senátu, že na nich budú vypočutí pre sťažovateľa dôležití svedkovia, čo najvyšší súd vyhodnotil ako odmietnutie sťažovateľa na pojednávaní sa zúčastniť.

18.3 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ za namietané porušenie označených práv označil skutočnosť, že na časti hlavného pojednávania (16. októbra 2010) došlo k vylúčeniu verejnosti bez toho, aby na to boli splnené podmienky ustanovené Trestným poriadkom a dohovorom. Podľa názoru sťažovateľa subjektívne pohnútky ďalších obžalovaných bez uvedenia konkrétnych faktov opodstatňujúcich takýto postup nepredstavovali tie dovolené výnimky z princípu verejnosti, na ktoré odkazuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie polemizuje práve so splnením požiadavky legitimity, keď vytýka konajúcemu súdu absenciu prezentácie konkrétnych skutočností opodstatňujúcich dôvody vylúčenia verejnosti. Ústavný súd považuje vymedzenie dôvodov v podobe možného ohrozenia bezpečnosti potenciálnych svedkov s prihliadnutím na okolnosť, že išlo o vylúčenie verejnosti iba na dobu obmedzenú, nie po dobu celého hlavného pojednávania, z hľadiska splnenia požiadavky legitimity za akceptovateľné. Ústavný súd je však predovšetkým toho názoru, že už hľadisko jednoduchého aritmetického ponímania, keď k vylúčeniu verejnosti nedošlo pre celý úsek hlavného pojednávania, ale len na dobu predstavujúcu z celkového časového rámca rozsiahleho hlavného pojednávania (celkovo 51 dní) úsek štyroch hodín, pri súčasnom rešpektovaní práv obhajoby a kontradiktórnosti konania vylučuje takú intenzitu obmedzenia označeného práva, ktorá by bola spôsobilá ohroziť dosiahnutie cieľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda spravodlivého procesu v trestnej veci sťažovateľa.

V uvedenej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených práv napadnutými rozhodnutiami aj tým, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní nevysporiadal s námietkou, že mu nebol umožnený prístup ním určených dôverníkov na hlavné pojednávanie konané 16. októbra 2009, na časť, počas ktorej došlo k vylúčeniu verejnosti. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o odvolaní uviedol, že sťažovateľ mohol požiadať o účasť dôverníkov na pojednávaní, ak mal o to záujem, pričom povinnosťou konajúceho súdu ho nebolo o tejto možnosti poučovať. K uplatnenej námietke ústavný súd uvádza, že berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu nemohlo mať nezaujatie stanoviska dovolacieho súdu dopad na sťažovateľom označené práva v takom rozsahu, aby bolo možné vysloviť ich porušenie.

Z obsahu príslušných ustanovení Trestného poriadku, resp. z ich logického a systematického výkladu (pozri ustanovenia § 263 Trestného poriadku), ako aj z ustálenej judikatúry, na ktorú sa odvolávajú dokonca samotní sťažovatelia (pozri odôvodnenie rozhodnutia sp. zn. R 9/1985 „Svedok musí byť poučený aj o práve odoprieť výpoveď, musí sa k tomuto poučeniu výslovne vyjadriť a ak má právo odoprieť výpoveď, musí výslovne vyhlásiť, či toto právo využíva, alebo nie. Len pri splnení týchto podmienok možno výpovede svedkov, ktorí majú právo odoprieť výpoveď, považovať za dôkaz, ktorý je v prípade potreby použiteľný na hlavnom pojednávaní.“), je zjavné, že povinnosť výslovného vyhlásenia svedka k právu odoprieť výpoveď, teda vyhlásenia, „či toto právo využíva, alebo nie“, sa vzťahuje na poučenie svedka orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci prípravného konania (pozri rozhodnutie sp. zn. R 9/1985: „Orgány prípravného konania sú povinné vykonávať dokazovanie tak, aby bolo zabezpečené, že každý vykonaný dôkaz bude použiteľný v ďalšom štádiu trestného stíhania, predovšetkým na hlavnom pojednávaní. To znamená, že sú povinné vykonávať dôkazy pri plnom rešpektovaní všetkých ustanovení trestného poriadku.“). Sprísnenie podmienok pre poučenie svedka práve v štádiu prípravného konania nie je samoúčelné a má svoj význam, keďže potenciálne prečítanie zápisnice o výpovedi svedka z prípravného konania namiesto osobného výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní predstavuje výnimku zo zásady bezprostrednosti garantujúcej kontradiktórnosť konania.

Z obsahu odôvodnenia rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní zároveň jasne vyplýva, že výsluchy svedkov na hlavnom pojednávaní, ako aj výsluchy svedkov v prípravnom konaní (ktorých výpovede boli na hlavnom pojednávaní svedkom predložené na vysvetlenie rozporov) boli vykonané v intenciách ustanovení § 130 a § 131 Trestného poriadku (dostatočne náležité poučenie o práve odoprieť výpoveď a objasnenie predmetu výsluchu), teda zákonným spôsobom.

19. V druhej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že časť hlavného pojednávania bola vykonaná bývalým Špeciálnym súdom, ktorý podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 nespĺňal požiadavky nezávislého súdu, členovia senátu, ktorí vo veci rozhodovali, neboli zákonnými sudcami, a tak o vine a treste nerozhodol nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Súčasťou porušenia v tejto časti označených práv bola aj námietka, že došlo k porušeniu pravidla nezameniteľnosti zloženia senátu a nepridelenia odvolania náhodným výberom pomocou technických prostriedkov, v dôsledku čoho podľa tvrdení sťažovateľa o vine a treste nerozhodol nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.

Námietku sťažovateľa o neústavnosti a z toho vyplývajúceho nedostatku právomocí bývalého Špeciálneho súdu, ktorý vykonal časť hlavného pojednávania v trestnej veci sťažovateľa, kvalifikuje ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú, poukazujúc pritom na relevantnú časť nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva. V predmetnom náleze ústavný súd vylúčil priamu príčinnú súvislosť medzi povahou nálezom konštatovaného nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Zmienené stanovisko nálezu ústavného súdu bolo sťažovateľovi v dovolacom rozhodnutí najvyššieho súdu jasne prezentované a podporené aj odkazom na príslušnú judikatúru ESĽP, ktorý rovnako ako ústavný súd vylúčil spochybnenie atribútu nezávislosti rozhodovania Špeciálneho súdu v jednotlivých konkrétnych prípadoch.

Podľa § 246 ods. 2 Trestného poriadku náhradný sudca má postavenie člena senátu, hlasovania sa však zúčastní len v tom prípade, ak do konania nastúpil namiesto sudcu, ktorému v ďalšej účasti na hlavnom pojednávaní zabránila nejaká prekážka, pričom sudca, za ktorého nastúpil náhradný sudca, sa hlavného pojednávania už ďalej nezúčastňuje.

Z obsahu označeného ustanovenia Trestného poriadku je zrejmá aplikovateľnosť predmetnej právnej úpravy v prípadoch vzniku prekážky majúcej za následok neúčasť člena senátu na hlavnom pojednávaní, ktorý však nie je prípadom sťažovateľa, kde náhradný sudca zastupoval člena senátu na neverejnom zasadnutí konanom o dôvodoch trvania väzby.

Najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa zaujal k námietke uplatnenej sťažovateľom o porušení označeného pravidla stanovisko (prezentované v rozhodnutí sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009), v ktorom obmedzil rešpektovanie tohto procesného pravidla pre tie súdne rozhodovania, ktoré zásadným spôsobom vedú k skončeniu trestného stíhania, teda pre rozhodovanie o merite veci, a za také z jednotlivých foriem súdneho zasadnutia považoval hlavné pojednávanie. Ústavný súd je toho názoru, že toto stanovisko najvyššieho súdu je kompaktné aj s judikatúrou ESĽP.

Tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu postúpením odvolania podaného na najvyššom súde prvostupňovému – Špecializovanému trestnému súdu vyvracajú elementárne zákonné ustanovenia Trestného poriadku.

Podľa ustanovenia § 309 ods. 1 Trestného poriadku sa odvolanie podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje, keďže podľa ustanovení § 314 Trestného poriadku v rámci konania na súde prvého stupňa je potrebné, aby predseda senátu doručil rovnopis odvolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté, s upozornením, že sa môžu k odvolaniu vyjadriť, pričom len čo lehota na podanie odvolania všetkým oprávneným osobám uplynula, predloží predseda senátu spisy odvolaciemu súdu.

20. V tretej časti sťažnosti sťažovateľ namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí, porušenie prezumpcie neviny a princípu zákonnosti trestných činov, a to z dôvodu, že právne závery v napadnutých rozhodnutiach sú v rozpore s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami. Sťažovateľ namietal aj vady hmotnoprávneho posúdenia, s ktorými sa podľa jeho názoru najvyšší súd náležite nezaoberal. Uplatnené námietky sú obsahovo identické s argumentáciou, ktorú sťažovateľ uviedol ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vo svojom dovolaní. Dovolací súd považoval spochybnenie právneho posúdenia jednotlivých skutkov za zjavne neopodstatnené s odvolaním sa na podrobnú interpretáciu príslušných ustanovení Trestných kódexov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa prostredníctvom systematického výkladu relevantných ustanovení Trestných kódexov (ustanovenia upravujúce skutkovú podstatu trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny; ustanovenia zakotvujúce výklad pojmov a ustanovenia vymedzujúce časovú pôsobnosť Trestných kódexov, resp. zásadu posudzovania trestnosti činu) sťažovateľovi jasne, náležite a logicky vysvetlil, že trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny predstavuje trvací trestný čin, v rámci ktorého je vyvolaný protiprávny stav a tento sa ďalej aj po naplnení všetkých znakov zákonnej skutkovej podstaty trestného činu v rozpore so zákonom zámerne udržuje. Tento trestný čin je dokonaný už založením, zosnovaním alebo podporovaním zločineckej skupiny, ako aj členstvom v takejto skupine alebo činnosťou pre zločineckú skupinu. V súlade so zásadou posudzovania trestnosti činu sa preto trestné činy trvacie posudzujú ako trestné činy spáchané za účinnosti nového zákona, ak sa časť konania uskutočnila za účinnosti nového zákona a pokiaľ by toto konanie bolo trestným činom aj podľa skoršieho zákona, aj keď by bol starý zákon pre páchateľa priaznivejší. Sťažovateľovi bolo zároveň náležite prostredníctvom jazykového výkladu vysvetlené, že trestné sú už členstvo alebo činnosť pre zločineckú skupinu samy osobe bez ohľadu na to, či sa páchateľ podieľal na páchaní trestnej činnosti touto skupinou alebo nie.

21. Ústavný súd na základe uvedených skutočností konštatuje, že napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sú ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Napadnuté rozhodnutia možno z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné a ústavne udržateľné. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015