I. ÚS 293/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FKH elektro, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 413/2014 z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

3. K meritu právneho posúdenia veci sťažovateľ konštatoval, že «... má s poukazom na záver, ktorý ústavný súd predostrel vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 393/2012 z 12. decembra 2012 za to, že pokiaľ zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v § 47 ods. 1 ustanovuje, že súdne konanie sa prerušuje, táto procesná norma je prekážkou ďalšieho konania odvolacieho súdu, ktorý v dôsledku zákonného prerušenia konania nemôže vo veci ďalej konať a už vôbec nemôže vo veci rozhodnúť, a to ani vtedy, ak zistí, že odvolanie je dôvodné a je na mieste zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu. Subjektívna ne/vedomosť dovolacieho súdu o prerušení konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu je pritom rovnako právne irelevantná, keď účinok prerušenia konania nastáva objektívne nezávisle na poznaní tejto skutočnosti konajúcim dovolacím súdom. De lege lata pritom platí, že súd môže v prerušenom konaní pokračovať iba na návrh správcu, ktorý sa takto stáva dominus litis a jedine od jeho iniciatívy závisí prípadné pokračovanie v prerušenom konaní.“. Sťažovateľ teda nachádza „... porušenie ním označených práv v nesprávnom procesnom postupe porušovateľa a v nezákonnom napadnutom uznesení nakoľko porušovateľ, hoci bol viazaný ústavným imperatívom obsiahnutým v čl. 2 ods. 2 ústavy, v rozpore so zákonným príkazom uvedeným v § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“) neskúmal účinky vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného v rade 1/ ku 17. marcu 2013 a neprerušil konanie, ale vo veci ďalej konal a 11. 06. 2014 vydal napadnuté uznesenie.». Podľa sťažovateľa mal krajský súd „prerušiť konanie a vo veci ďalej nevykonávať procesné úkony“. Zároveň podotkol, že „... účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu, teda a j účinok prerušenia konania, nastali dňa 17. marca 2014 a odvolací súd vydal napadnuté

uznesenie

dňa 11. júna 2014, teda v čase, kedy bolo odvolacie konanie zo zákona prerušené“.

5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. 6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

12. Krajský súd v uznesení sp. zn. 5 Co 413/2014 z 11. júna 2014 v podstatnom uviedol: «Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na správnych dôvodoch, odvolací súd sa v plnom rozsahu s jeho odôvodnením stotožňuje a preto je toto uznesenie potrebné v celom rozsahu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdiť.“

Okresného súdu Považská Bystrica JUDr. Ladislav Vašut nie je z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený. Posúdením uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovaných, že o nariadení predbežného opatrenia rozhodol vylúčený sudca nie je dôvodná.

zaujatosti zákonného sudcu žalovaným 1/ tak z uvedenej zákonnej lehoty zostávalo súdu prvého stupňa už len 20 dní. V tomto zmysle je podľa odvolacieho súdu potrebné vydanie rozhodnutia o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia považovať za úkon, ktorý nepripúšťa odklad, a ktorý je oprávnený v zmysle § 15 ods. 1 O. s. p. vykonať aj sudca, proti ktorému bola účastníkom vznesená námietka zaujatosti. Tento záver je podporený aj skutočnosťou, že nariadené predbežné opatrenie je len dočasného charakteru a proti rozhodnutiu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je prípustný opravný

Dôsledkom toho bolo aj rozhodnutie v konaní Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 8C116/2011, kde bolo rozsudkom určené, že zmluva o zriadený záložného práva na predmetné nehnuteľnosti, ktorú uzatvoril žalovaný 2/ s ČSOB, a. s. v čase po uzatvorení vyššie uvedenej neplatnej kúpnej zmluvy je absolútne neplatný právny úkon. Bolo teda minimálne osvedčené, že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností a že dispozícia žalovaného 2/ s týmito nehnuteľnosťami v čase po uzatvorení absolútne neplatnej kúpnej zmluvy bola súdom posúdená ako neplatná. Keďže žalobca sa v tomto konaní domáha určenia neplatnosti inej záložnej zmluvy, ktorú žalovaný 2/ uzatvoril so žalovaným 1/ na predmetné nehnuteľnosti rovnako v čase po uzatvorení absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, musí mať súd minimálne za osvedčenú danosť práva žalobcu, ktoré je v konaní uplatňované.

Takéto právne posúdenie ale nie je vecou súdu pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Môže a má byť urobené v konaní o merite veci. Preto ak v tejto situácii začal žalovaný 1/ s realizáciou svojho záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam, musí odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa konštatovať, že je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov predbežným opatrením.

13. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Dané východiská nachádzajú svoje uplatnenie aj v konaní všeobecných súdov o návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia.

€, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku je uvedené, že 12. 11. 2009 uzavreli účastníci konania kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod predmetných nehnuteľností a bola dohodnutá splatnosť kúpnej ceny do 30. 11. 2009. Dňa 12. 11. 2010 doručil žalobca žalovanému odstúpenie od zmluvy z dôvodu, že žalovaný nevyplatil dohodnutú kúpnu cenu v plnej výške v lehote splatnosti. Žalobca sa nemohol ani po odstúpení od zmluvy na Správe katastra v Považskej Bystrici, domôcť zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a preto podal žalobu na súd. Žaloba bola úspešná a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18. 04. 2011. Na návrh žalobcu , proti žalovaným

Rozsudok

nadobudol právoplatnosť 12. 12. 2012. V tomto konaní sa zistilo, že od povolenia vkladu kúpnej zmluvy zo dňa 12. 11. 2009 do odstúpenia od kúpnej zmluvy, resp. právoplatnosti rozsudku vo veci Okresného súdu v Považskej Bystrici 10C 213/2010, kedy bol ako vlastník na liste vlastníctva zapísaný bolo v časti C ťarchy zapísaných celkom 29 zmluvných a exekučných záložných práv na pohľadávky voči nemu. Rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 02. 07. 2013, č. k. 8C 116/2011 280, vo veci žalobcu , proti žalovaným v 1. rade a v 2. rade Československej obchodnej banke Bratislava bolo určené, že zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 18. 12. 2009 je absolútne neplatný právny úkon. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 24. 09. 2013 a v súdenom konaní sa žalobca domáha určenia neplatnosti ďalšieho právneho úkonu, a to záložnej zmluvy zo dňa 12. 04. 2010, ktorá bola uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade , , a žalovaným v 2. rade –

47 nebol sudca, ktorému bola vec pridelená vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Dňa 05. 02. 2014 zaslal žalovaný v 1. rade žalobcovi oznámenie o začatí výkonu záložného práva proti žalovanému v 2. rade. Právny zástupca žalobcu požiadal súd o vydanie predbežného opatrenia, ktorým zakáže žalobcovi v 1. rade vykonávať záložné právo, do právoplatného skončenia veci o určenie neplatnosti právneho úkonu – záložnej zmluvy zo dňa 12. 04. 2010. Podľa § 102 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie, alebo zabezpečí dôkaz. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v 1. rade začal s výkonom záložného práva, hoci predmetom konania je vyriešenie otázky platnosti záložnej zmluvy, na základe ktorej s výkonom záložného práva začal, súd mu zakázal realizovať záložné právo vyplývajúce

14. Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04). Vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na komentované znenie dohovoru, z ktorého vyplýva, že „Dřívější judikatura zpravidla vylučovala aplikovatelnost čl. 6 EÚLP na různé druhy řízení o předběžných opatřeních s odůvodněním, že v těchto řízeních není rozhodováno o občanských právech a závazcích [viz např. Jaffredou proti Francii, rozhodnutí, 15. 12. 1998, č. 39843/98, Kress proti Francii, rozhodnutí, 29. 2. 2000, č. 39594/98, oddíl 1, APIS, a. s. proti Slovensku, rozhodnutí, 13. 1. 2000, č. 39754/98, Mašková proti České republice, částečné rozhodnutí, 13. 5. 2003, č. 46198/99, oddíl 1.3, srov. ale Markas Car Hire Ltd proti Kypru, rozhodnutí, 23. 10. 2001, č. 51591/99]. Ve věci Micallef proti Maltě se však ESLP rozhodl svůj přístup revidovat [rozsudek velkého senátu, 15. 10. 2009, č. 17056/06]: 79. Vyloučení předběžných opatření ze sféry článku 6 bylo dosud odůvodňováno skutečností, že v jejich případě v zásadě není rozhodováno o občanských právech a závazcích. Avšak za daných okolností, kdy řada smluvních států čelí obrovskému množství nedodělků v jejich přetížených soudních systémech vedoucímu k nepřiměřeně dlouhým řízením, bude rozhodnutí soudce o předběžném opatření často na podstatnou dobu, a ve výjimečných přépadech natrvalo, rovné rozhodnutí o meritu žaloby. 83. ... článek 6 je ve své „občanské části“ aplikovatelný pouze na řízení, v nichž je rozhodováno o občanských právech a závazcích. Ne všechna předběžná opatření jsou rozhodujíci pro takováto práva a závazky, a aplikovatelnost článku 6 proto bude záviset na splnění jistých podmínek. 84. Zaprvé, právo, o které se v hlavním a předběžném řízení jedná, by mělo být „občanské“ v autonomním významu tohto pojmu uvedeného v článku 6 Úmluvy ... 85. Zadruhé, povaha předběžného opatření, jeho předmět a účel, stejně jako jeho účinky na předmětné právo by měly být zhodnoceny. Kdykoli bude možné mít za to, že předběžné opatřění účinně rozhoduje o daném občanském právu nebo závazku, bez ohledu na délku doby jeho účinnosti, bude článek 6 aplikovatelný (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl,

15. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že (II. ÚS 459/2010, I. ÚS 458/2011, I. ÚS 526/2012, III. ÚS 261/2013 a I. ÚS 366/2013) zaujíma mimoriadne zdržanlivý postoj voči uzneseniam (rozhodnutiam), ktorými sa rozhoduje len o predbežných (dočasných) opatreniach. Ústavný súd zdôrazňuje na jednej strane dostupnosť iných prostriedkov nápravy, konkrétne návrhu na zrušenie predbežného opatrenia v konaní podľa § 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“), na druhej strane však prízvukuje dočasnosť, resp. predbežnosť posúdenia veci pri predbežnom opatrení s tým, že takéto posúdenie nevylučuje riadne poskytnutie ochrany príslušnému základnému právu vo veci samej [porov. uznesenie sp. zn. II. ÚS 81/07 zo 17. mája 2007, č. 60/2007 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) a tiež

uznesenie

sp. zn. II. ÚS 222/04 zo 4. novembra 2004, č. 138/2004 zbierky)]. Rovnako však ústavný súd akceptuje určité zníženie nárokov na dostatočnosť zistenia skutkového stavu a obsiahlosť právnej argumentácie pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, čo je odôvodnené potrebou rýchleho rozhodnutia o nich na účely účinnej dočasnej úpravy pomerov a v zásade pripúšťa obsahový prieskum rozhodnutí o predbežných opatreniach len z hľadiska ich zjavnej protiústavnosti a arbitrárnosti (II. ÚS 222/04, č. 138/2004 zbierky).

17. Ústavný súde teda uzatvára, že aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležité odôvodnené. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (III. ÚS 309/2012, II. ÚS 339/2012). Predbežné rozhodnutia predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

18. Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Podľa § 75 ods. 1 OSP predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie je potrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.

20. „Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích prostriedkov v občianskom súdnom konaní. V zmysle Občianskeho súdneho poriadku existujú dva základné typy tohto inštitútu, čo v praxi znamená, že predbežné opatrenie možno nariadiť v dvoch prípadoch. Po prvé na návrh fyzickej či právnickej osoby mimo riadneho súdneho konania, bez predchádzajúceho podania žaloby v merite veci (vo veci samej), a to v zmysle § 74 ods. 1 OSP. Podľa tohto ustanovenia predbežné opatrenie pred začatím konania môže súd nariadiť, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Po druhé možno predbežné opatrenie nariadiť i na základe návrhu niektorého z účastníkov už prebiehajúceho konania, a to v zmysle § 102 ods. 1 OSP v prípade, že treba po začatí súdneho konania dočasne upraviť pomery účastníkov. Pre obidva prípady uvedené v § 74 ods. 1 OSP platí, že zásadou tu je rýchle a pružné riešenie situácie, ktoré neznesie odklad pre nebezpečenstvo, ktoré inak hrozí záujmom účastníkov. (Občiansky súdny poriadok, úplné znenie s komentárom a judikatúrou... Vydala Nová práca, spol. s r. o., Barónka 12, P. O. BOX 80, 830 05 Bratislava 35, v roku 2012 ako svoju 132. publikáciu, strana 121).“.

22. „Ak súd prvého stupňa nerozhodne, že uznesenie je vykonateľné až po právoplatnosti (§ 171 ods. 3 OSP), uznesenie nadobúda vykonateľnosť už pred právoplatnosťou (§ 171 ods. 1, 2 OSP). (Občiansky súdny poriadok, úplné znenie s komentárom a judikatúrou... Vydala Nová práca, spol. s r. o., Barónka 12, P. O. BOX 80, 830 05 Bratislava 35 v roku 2012 ako svoju 132. publikáciu, strana 374).“. „Podľa § 171 OSP vykonateľnosť uznesenia nastáva uplynutím lehoty na plnenie, ktorá plynie odo dňa doručenia (na rozdiel od rozsudku, kde je vykonateľnosť viazaná zásadne na právoplatnosť). Vykonateľnosť ostatných uznesení, ktorými sa neukladá povinnosť plniť, sa viaže na okamih doručenia, prípadne vyhlásenia alebo vyhotovenia uznesenia. Súdu nič nebráni privodiť vykonateľnosť uznesenia bez ohľadu na právoplatnosť, čím sa dosiahne oveľa rýchlejšia ochrana porušeným subjektívnym právam. Súd prvého stupňa v prípade odvolania proti uzneseniu, ktorým bola uložená povinnosť ani nemusí predkladať v takomto prípade vec odvolaciemu súdu, môže pokračovať v konaní, pretože ide už o vykonateľné rozhodnutie bez ohľadu na právoplatnosť, a môže pokračovať v procese docielenia čo najskoršieho rozhodnutia vo veci samej. Vydala Nová práca, spol. s r. o., Barónka 12, P. O. BOX 80, 830 05 Bratislava 35, v roku 2012 ako svoju 132. publikáciu, strana 286, 287).“.

24. Ďalej sťažovateľ poukazuje na to (pozri body 20 – 22, pozn.), že uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C 242/2013 z 18. februára 2014 je/bolo vykonateľné doručením, bez ohľadu na jeho právoplatnosť. Účastníci konania teda boli prvostupňovým rozhodnutím viazaní bez ohľadu na skutočnosť, že bolo voči nemu podané odvolanie, a bez ohľadu na skutočnosť, že došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok žalovaného v druhom rade. Taktiež prerušením konania, tak ako si to predstavuje sťažovateľ, by sa právny stav veci, viazanosť predbežným opatrením a jeho vykonateľnosť nijako nezmenil. V tomto ohľade je teda irelevantné, či bolo/nebolo konanie zo zákona prerušené, alebo nie. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vo vzťahu k porušeniu základných práv a slobôd jasne preferuje materiálne hľadisko ochrany základných práv, a teda interpretuje právne predpisy z hľadiska ich účelu a zmyslu (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Inými slovami, kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07), resp. nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva (IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012) a teda ústavný súd nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

Z citovanej zákonnej úpravy je zrejmé, že v okolnostiach sťažovateľovej právnej veci bola skutočnosť vyhlásenia konkurzu irelevantnou vo vzťahu k postupu krajského súdu v odvolacom konaní rozhodujúc o nariadenom predbežnom opatrení z dôvodu, že k vyhláseniu konkurzu došlo na odporcu/žalovaného v druhom rade, nie na navrhovateľa, ktorého majetkové práva boli/zostali vyhlásením konkurzu nedotknuté (samozrejme, s výnimkou pohľadávok navrhovateľa ako veriteľa voči odporcovi/žalovanému v druhom rade ako dlžníkovi, ktoré je potrebné prihlásiť do konkurzu, resp. uplatniť v konkurznom konaní, pozn.). Inými slovami, konkurzu podlieha majetok úpadcu, ktorý vlastní v čase vyhlásenia konkurzu, a ďalší majetok (podľa § 67 zákona o konkurze), nie majetkové práva, resp. vecné práva k cudzej veci vo vzťahu k majetku, ktorého vlastníkom zostáva iný/odlišný subjekt práva, než ten, na koho majetok bol konkurz vyhlásený. V dôsledku toho účinky vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu/žalovaného v druhom rade nedopadali na konanie o predbežnom opatrení, resp. postup krajského súdu v odvolacom konaní z dôvodu, že konkurz nebol vyhlásený na majetok navrhovateľa, ktorý je predmetom konania o určenie neplatnosti záložnej zmluvy (pozri bod 2, pozn.), pričom odporca/žalovaný v druhom rade má voči tomuto majetku iba zabezpečovacie právo, nie vlastnícke právo. Navrhovateľ je naďalej vlastníkom majetku a jemu prislúchajú taktiež práva s tým spojené podľa § 123 zákona č. 40/1967 Z. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.