I. ÚS 294/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 19. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 22/2013 z 19. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 44/2013 z 24. júna 2014 (ďalej len ,,najvyšší súd“ a ,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len ,,okresný súd“) z 19. novembra 2012 sp. zn. 1 T 125/2011 uznaný za vinného z trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona na tam uvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 rokov.

3. Krajský súd ako odvolací súd na podklade odvolania sťažovateľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku a toto ako nedôvodné uznesením napadnutým touto sťažnosťou zamietol.

4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľ podal dovolanie na najvyššom súde, ktorý uznesením tiež napadnutým touto sťažnosťou dovolanie odmietol, keďže je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvážnejším nedostatkom, ktorý významným spôsobom narúša právo na obhajobu, je skutočnosť, že v zápisniciach z hlavného pojednávania nie je možné identifikovať otázky, ktoré boli svedkom kladené. Drvivá väčšina otázok je zaznamenaná nasledovne: „Na ďalšie otázky uvádza...“. Odpovede sa musia vždy hodnotiť v kontexte položených otázok. Ak otázka nie je zachytená, nie je možné odpoveď vyhodnotiť, a tiež nie je možné určiť vhodnosť otázky, t.j. či nebola položená sugestívna alebo kapciózna otázka. V súlade s týmto ustanovením boli aj v danom prípade trestného konania vedeného proti sťažovateľovi kľúčové výpovede svedkov resp. ich výsluch. Avšak vykonanie zmienených výsluchov v súdnom konaní bolo v absolútnom rozpore s požiadavkou ich zákonného vykonania. Protokolácia výsluchu svedkov spôsobom, že v priebehu celého konania pred súdom pri mnohých zásadných tvrdeniach svedkov je namiesto uvedenia znenia otázky súdu uvedená iba formulácia „na otázku súdu svedok odpovedá...“, porušuje právo na obhajobu. Máme za to, že takto formulovaný záznam do zápisnice rozhodne odporuje požiadavke zákonného vykonania dôkazu. Nie je totiž jasné, aké otázky súd, resp. osoba vykonávajúca výsluch, svedkom kládli, nie je možné posúdiť samotnú povahu otázok, ich obsah, či dokonca ich prípadnú prípustnosť. Zmienené v každom ohľade odporuje princípu kontradiktórnosti konania, ako aj samotnej zákonnosti trestného, resp. súdneho konania, o to viac, že uvedeným spôsobom vykonaný dôkaz bol súdom použitý ako argument a jeden z dôvodov, ktoré ho viedli k záverom, na základe ktorých bol vydaný odsudzujúci rozsudok voči sťažovateľovi.»

7. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva, zrušil uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu a vrátil vec obidvom uvedeným súdom na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania 340,90 €.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

10. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Princíp subsidiarity teda znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

11. Zo sťažnostných námietok sťažovateľa, tak ako boli stručne formulované vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajskému súdu (a obsiahlejšie vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu), vyplýva, že obsahová stránka jeho námietok je subsumovateľná pod dovolacie dôvody tak, ako ich sám v sťažnosti vymedzil, teda: ­ zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ­ rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

13. Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

14. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. l písm. c) a g) Trestného poriadku. Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnom uviedol: ,,Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že dovolanie obvineného nie je dôvodné. Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

napadnuté dovolaním. Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Uvedený dovolací dôvod možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Najvyšší súd v tejto súvislosti dodáva, že v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Súd je pritom povinný zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím takémuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolacia námietka spočívajúca na tom, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli získané, resp. vykonané zákonným spôsobom, musí

Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje argumenty mimo takto uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.

hlavných pojednávaní. Ani na jednom pojednávaní nenamietali spôsob výsluchu svedkov a formuláciu kladených otázok, okrem jedného prípadu, kedy prokurátor namietol obhajcom položenú otázku poškodenej. . . Obvinený ani jeho obhajca nenamietali spôsob zapísania výpovedí svedkov, a to ani tú skutočnosť, že otázky zo strany procesných strán a súdu vypočúvaným svedkom sa do zápisnice o hlavnom pojednávaní nezapisujú.

svedkov, ktorí sa odchýlili od svojej výpovede z prípravného konania, žiadali objasnenie týchto rozporov. Niet preto pochýb, že ak by niektorá otázka bola kapciózna alebo sugestívna, boli by to procesné strany, alebo súd namietali.

15. Vychádzajúc z uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa ústavného súdu postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa. Najvyšší súd dal sťažovateľovi v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku, pričom súčasne vo všeobecnej rovine konkretizoval situácie, kedy by tieto naplnené boli. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu nevykazuje všeobecný charakter, naopak, najvyšší súd primeraným spôsobom reaguje na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľa. Konštatuje, že vzhľadom na absenciu dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

18. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa sa podľa názoru ústavného súdu zákonne a preskúmateľne vyrovnal s dovolacou argumentáciou sťažovateľa a stotožniac sa protiargumentáciou prokurátora a nižších súdov dovolanie odmietol. Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa vykonávania dokazovania (kladenie otázok a ich protokolácia, čítanie svedeckých výpovedí), hodnotenia už vykonaných dôkazov a rešpektovania práva obvineného na obhajobu (prítomnosť sťažovateľa a jeho obhajcu na hlavnom pojednávaní, ich súhlas s čítaním výpovedí, absencia ich námietok proti spôsobu vykonávania dôkazov) nevykazujú všeobecný charakter, naopak, sú konkrétne a konzistentné. Na týchto záveroch najvyššieho súdu, ktoré zodpovedajú zmyslu a účelu ustanovení Trestného poriadku ustanovujúcich dôvody dovolania, neprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015