I. ÚS 295/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 295/2015­11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V A V invest, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská Bystrica, zastúpenej Aequitas s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica, konajúcou advokátom JUDr. Ing. Milošom Novákom, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica a jeho rozsudkom sp. zn. 15 C 148/2006 z 15. augusta 2013 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 790/2013 z 26. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti V A V invest, s. r. o., o d m i e t a.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa domáhala od žalovaného mesta Banská Bystrica (ďalej ,,žalovaný“) náhrady škody v sume 18 910 000 Sk/627 697,01 € s prísl. Žalobu v tomto konaní, ktoré bolo skončené napadnutými rozhodnutiami, podal ako žalobca ešte 23. augusta 2006, pričom sa od žalovaného domáhal zaplatenia uvedenej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia. Podaniu žaloby predchádzal právoplatný rozsudok okresného súdu v inej právnej veci (sp. zn. 18 C 74/92 z 23. septembra 2005), ktorým bolo určené, že žalovaný (rovnako mesto Banská Bystrica) je povinný vydať žalobcovi ( ) v rozsudku identifikované nehnuteľnosti do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Keďže však žalovaný vložil predmetné nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad do základného imania spoločnosti , ešte v roku 2000 (teda v priebehu konania o vydanie nehnuteľnosti), súdom určený záväzok vydať nehnuteľnosti nesplnil. Právny predchodca sťažovateľky tak podal žalobu o zaplatenie sumy 18 910 000 Sk/627 697,01 € s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia. Následne po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky medzi pôvodným žalobcom a sťažovateľkou zo 16. októbra 2006 a procesnom rozhodnutí okresného súdu z 12. februára 2008 sa žalobkyňou v konaní stala sťažovateľka. Dňa 16. júna 2010 sťažovateľka v konaní prekvalifikovala uplatnený nárok na nárok z titulu zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla v dôsledku nakladania s nehnuteľnosťami zo strany žalovaného, ktorý tieto ako časť väčšieho pozemku vložil do základného imania spoločnosti , v čase, keď mal vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní o vydanie nehnuteľností. Porušenie povinnosti sťažovateľka vyvodzovala z konania v rozpore s § 9 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov v spojení s § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

4. Sťažovateľka v sťažnosti predkladá ústavnému súdu rozsiahlu polemiku s právnymi závermi všeobecných súdov, odvoláva sa na všeobecné závery ústavného súdu v iných veciach, poukazuje na predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu aj na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. V týchto súvislostiach sťažovateľka v podstatnom uviedla: ,,Súdy podľa názoru sťažovateľa nesprávne konštatovali, že pokiaľ bol návrh na príslušný súd podaný dňa 23.08.2006 bol podaný po uplynutí premlčacej doby.

Až okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia 18C/74/1992 243 mal sťažovateľ istotu, že škoda vznikla, a až na základe tohto rozhodnutia bol sťažovateľ schopný vyčísliť výšku škody tak, aby ju mohol objektívne vyjadriť v peniazoch a uplatniť ju na súde. Je nepochybné, že škoda vznikla v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti odporcu konať tak, aby mohol nehnuteľnosti vydať, pričom túto svoju povinnosť odporca porušil už 09.02.2000, ale škoda ako taká vznikla sťažovateľovi v dôsledku predchádzajúceho protiprávneho konania odporcu až 14.10.2005, nakoľko do tohto času nebolo právo sťažovateľa judikované.

. . V čase, kedy si právny predchodca sťažovateľa mal podľa názoru súdu najneskôr uplatniť nárok na náhradu škody, t.j. dňa 09.02.2002 nebolo ešte vlastnícke právo právneho predchodcu sťažovateľa judikované, a teda ešte nemohol mať vedomosť o tom, či mu škoda vôbec vznikla, ani o výške škody, nakoľko až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn. 18C/74/1992 prichádzala do úvahy aj možnosť, že by mu škoda nevznikla alebo by mu vznikla v nižšej výške, pokiaľ by mu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nebolo priznané, respektíve by mu nebolo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam priznané v celom rozsahu. Pokiaľ by sme sa stotožnili s takýmto odôvodnením súdov vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby, znamenalo by to, že právo, ktoré bolo ešte len judikované v roku 2005, sa premlčalo už v roku 2002, teda ešte skôr, ako žalobcovi vzniklo, čo je neprípustné.

. . Súčasne sťažovateľ opakovane alternoval svoju právnu argumentáciu vo vzťahu k uplatnenému nároku v tom smere, že v prípade, ak by súd považoval nárok na náhradu škody za premlčaný, potom ho žalobca uplatňuje voči žalovanému ako nárok z nesplneného právoplatného súdneho rozhodnutia sp. zn. 18C/74/1992, keďže v prípade tohto nároku k premlčaniu dôjsť nemohlo. Súd uvedenú argumentáciu odmietol s poukazom na skutočnosť, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia sp. zn. 18C/74/1992 nedošlo ku konaniu respektíve nekonaniu odporcu, v dôsledku ktorého by nebolo možné nehnuteľnosť vydať. Uvedené tvrdenie krajského súdu považujeme za nesprávne, keďže z rozhodnutia sp. zn. 18C/74/1992 nevyplýva povinnosť nekonať takým spôsobom, v dôsledku ktorého by nebolo možné nehnuteľnosti vydať, ale vyplýva z neho povinnosť aktívneho konania takým spôsobom, aby nehnuteľnosti boli sťažovateľovi vydané. Skutočnosť, že odporca po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia nekonal takým spôsobom, aby nebolo možné nehnuteľnosti vydať, nezbavuje odporcu povinnosti konať tak,

5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo porušené postupom okresného súdu a krajského súdu v predmetných konaniach. Zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu aj rozsudok krajského súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje taktiež priznanie náhrady trov konania v sume 2 011,50 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať jej sťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu postupom a rozsudkom okresného súdu

10. V zmysle uvedeného princípu subsidiarity nemal ústavný súd právomoc preskúmať konanie a rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanénu porušeniu základného práva na súdnu ochranu postupom a rozsudkom krajského súdu

11. V tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

13. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

14. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu do jej základného práva na súdnu ochranu, ktorého sa mal dopustiť tým, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní interpretoval ústavne nekonformným spôsobom, ktorým zároveň poprel ich účel a význam.

Krajský súd najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu, odôvodnenie odvolania sťažovateľky, aby následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia uviedol: «Okresný súd za počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby považoval deň 09. 02. 2000, kedy bol povolený vklad vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na základe „Vyhlásenia vkladateľa

navrhovateľa, resp. jeho právneho predchodcu došlo k strate vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré mal odporca práv. predchodcovi navrhovateľa vydať ako povinná osoba v zmysle zák. č. 87/1991 Zb. . Keďže navrhovateľ, resp. právny predchodca sa nemôže domôcť faktického vydania týchto nehnuteľností, ktorých vlastníkom odporca nie je, domáha sa náhrady škody spočívajúcej práve v hodnote týchto nehnuteľností, ktoré mu mali byť vydané na základe reštitučného zákona.

. Námietka navrhovateľa, že v tomto rozsahu je rozhodnutie nepreskúmateľné preto neobstojí. . . K plynutiu, resp. začiatku plynutia objektívnej premlčacej lehoty, odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v tomto rozsahu uvádza nasledovné: Pojem udalosti, z ktorej škoda vznikla v zmysle ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka zahŕňa nielen protiprávny úkon, či právne kvalifikovanú udalosť, ktoré viedli ku vzniku škody (prevod vlastníckeho práva), ale i vznik škody samotnej, v danom prípade, teda škody spočívajúcej v hodnote, ktorá zodpovedá nehnuteľnostiam, k prevodu ktorých došlo vkladom vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na základe „Vyhlásenia vkladateľa Mesta Banská Bystrica“ okrem iných aj sporných parciel pod č. V 117/2000 dňa 09. 02. 2000. Okresný súd preto v žiadnom prípade nestotožnil udalosť, z ktorej škoda vznikla len s protiprávnym úkonom, či udalosťou vyvolávajúcou škodu (protiprávny stav), ale aj so vznikom škody samotnej, ak povolením vkladu došlo k ujme na strane navrhovateľa, resp. jeho právneho predchodcu spočívajúcej v prevode nehnuteľností

Odvolací súd sa preto nestotožňuje s výkladom pojmu udalosti s navrhovateľom v odvolaní, ak poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 477/2001, resp. 25 Cdo 325/2002. V žiadnom prípade neobstojí námietka odvolateľa, že objektívna premlčacia doba začala plynúť až okamihom právoplatného uloženia povinnosti žalovanému vydať žalobcovi nehnuteľnosti, a to rozsudkom okresného súdu č. k. 18C/74/1992, pretože už v tom čase odporca nebol vlastníkom týchto nehnuteľností, ak k prevodu došlo ešte v roku 2000.

OZ. Keďže objektívnu premlčaciu dobu nemožno prekročiť, hoci by boli ešte podmienky pre plynutie subjektívnej premlčacej doby, a odvolací súd sa s tým, že objektívna premlčacia doba uplynula dňom 09. 02. 2003 stotožnil, je nepochybné, že ak bola žaloba na okresný súd podaná dňom 23. 08. 2006, nárok navrhovateľa je potrebné považovať za premlčaný a prvostupňovému súdu neostávalo iné, ako nárok navrhovateľa zamietnuť.

Ani námietka navrhovateľa, že k porušeniu povinnosti zo strany odporcu došlo tým, že si nesplnil povinnosť uloženú mu právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. 18 C/74/1992 nie je dôvodná, nakoľko k porušeniu jeho povinnosti došlo tým, že ako osoba povinná v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. umožnil prevod týchto nehnuteľností do vlastníctva tretej osoby (ako nepeňažný vklad) a na túto okolnosť sám navrhovateľ v priebehu konania poukazoval. Zo strany odporcu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho povinnosti až tým, že nedošlo k vydaniu nehnuteľnosti na základe právoplatného rozhodnutia okresného súdu č. k. 18C/74/1992, nakoľko už v tom čase nebol vlastníkom týchto nehnuteľností a v čase, kedy mu bola táto povinnosť právoplatným rozhodnutím uložená, nedošlo ku konaniu odporcu,( resp. nekonaniu), v dôsledku ktorého by nebolo možné nehnuteľnosti vydať. Nie je preto správny právny záver navrhovateľa uvedený v odvolaní, že nárok navrhovateľa sa ustálil až okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. 18C/74/1992, ak už v priebehu konania, ako aj pred ním bolo zrejmé, že nehnuteľnosti, hodnoty ktorých sa navrhovateľ týmto návrhom domáha, prestali byť vlastníctvom odporcu ešte v roku 2000... K ďalšej námietke navrhovateľa spočívajúcej v tom, že uplatnenie námietky premlčania navrhovateľom je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s právnou argumentáciou prvostupňového súdu, ktorý poukázal na to, že aplikácia ust. § 3 OZ prichádza do úvahy pri vznesenej námietke premlčania len vo výnimočných prípadoch a to najmä v priamom úmysle poškodiť druhého účastníka. Navrhovateľ, ale ani jeho právny predchodca žiadnym spôsobom nepreukázali, že by odporca konal priamo v úmysle poškodiť navrhovateľa, či jeho právneho predchodcu a uvedené nevyplýva ani z predchádzajúcich konaní, ktoré boli vedené na okresnom súde. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe ­ teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú, alebo inak povedané, že právo patrí bdelým...»

18. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup krajského súdu za ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno­právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu a rozsudku krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.