I. ÚS 296/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 296/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 109/09, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 236/2012 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014 a takto

rozhodol:

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 109/09 sa sťažovateľ spolu so svojimi súrodencami a matkou domáhali od Slovenskej republiky, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“), finančného nároku z titulu ich odškodnenia za deportáciu ich otca a manžela do nacistického koncentračného tábora. Okresný súd svojím rozsudkom zo 16. januára 2012 žalobu sťažovateľa a spol. zamietol s odôvodnením, že neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania, že by podľa zákona č. 305/1999 Zb. o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov v znení neskorších predpisov bol ich predok v rozhodnom období zavlečený do koncentračného tábora. O odvolaní sťažovateľa a spol. rozhodol krajský súd napádaným rozsudkom sp. zn. 9 Co 236/2012 z 30. septembra 2014, ktorým v časti konania o návrhu jedného zo žalobcov, ktorý zobral žalobu späť, konanie zastavil a vo zvyšku rozhodnutie okresného súdu potvrdil s odôvodnením, že v čase, kedy sťažovateľ a spol. upravili označenie žalovaného, boli s uplatneným nárokom v oneskorení (rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudli právoplatnosť 20. októbra 2014, pozn.).

3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta málo promptný a neefektívny postup okresného súdu, ako aj krajského súdu v konaní o jeho žalobe a tiež aj arbitrárnosť záverov krajského súdu, ktorý podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a neprijateľným spôsobom takmer po piatich rokoch konania dospel na rozdiel od okresného súdu k záveru o oneskorenom uplatnení žalobného nároku sťažovateľom a spol., ktorého uplatnenie počítal krajský súd až od momentu, keď sťažovateľ a spol. upravili označenie žalovaného v spore z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky na Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom o takomto právnom posúdení sa sťažovateľ po prvýkrát dozvedel až z rozhodnutia krajského súdu, keďže okresný súd považoval žalobný nárok sťažovateľa a spol. za uplatnený včas.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. K základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

8.1 Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, v konaní pred ktorým vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

8.2 V súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

8.6 Tento skutkový stav bol so zreteľom na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

9. K právu na spravodlivý proces

9.1 V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 Co 236/2012 z 30. septembra 2014 ústavný súd vzhľadom na citované ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy konštatuje, že keďže sťažovateľ vidí porušenie ním označeného práva na spravodlivý súdny proces v tom, že mu bola odňatá možnosť konať pred krajským (odvolacím) súdom tým, že o záveroch, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré závery neboli predmetom prerokúvania aj na okresnom súde, sa sťažovateľ dozvedel až z rozhodnutia krajského súdu, takže nemal možnosť sa k nim skôr vyjadriť, podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť z tohto dôvodu domáhať sa preskúmania rozhodnutia krajského súdu využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).

9.2 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

9.3 Na základe podaného dovolania mohlo dôjsť k naplneniu účelu sledovaného sťažovateľom aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom, a to predovšetkým k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 9 Co 236/2012 z 30. septembra 2014 a k vráteniu mu veci na ďalšie konanie. Tento záver potvrdzuje aj § 243b Občianskeho súdneho poriadku, ktorý umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia by sa tak dovolací súd v podstate musel vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.