I. ÚS 297/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom bývalého Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 15C/153/2012 z 18. októbra 2016, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7Co/32/2018 z 28. októbra 2020 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5Cdo/70/2022 z 27. apríla 2023. Navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Okrem toho žiada priznať finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Pavel Vrška, M. R. Štefánika 2, Veľký Krtíš. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1K/28/2011-150 z 29. júna 2021 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. júla 2021) a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1K/28/2011-160 z 28. júla 2021 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. augusta 2021) bol

Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 34CbR/127/2011-5 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. septembra 2012) bol obchodník s cennými papiermi zrušený s likvidáciou a za likvidátora bol vymenovaný Ing. Libor Červenka, Starobystrická 267/67, Zálesie.

Po tomto úkone družstvo listom z 15. apríla 2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nepodalo však voči nemu žalobu o náhradu škody v zmysle § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa § 244 Obchodného zákonníka.

Podľa zistení NBS obchodník s cennými papiermi v skutočnosti správu portfólia pre družstvá nikdy nevykonával.

5. Proti rozsudku okresného súdu žalobca podal odvolanie. 6. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, keďže aj podľa jeho názoru v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi.

7. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu žalobca podal dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), ako aj z § 421 písm. c) CSP tvrdiac, že nesprávne vyriešená právna otázka spočívala v tom, či žalobca v pozícii poškodeného je povinný preukázať bezúspešnosť vydania pohľadávky od škodcu (obchodníka s cennými papiermi) pri uplatnení nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom, resp. či v prípade, ak existovala možnosť si škodu uplatniť voči škodcovi a túto poškodený nevyužil, nie je oprávnený uplatniť si nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom voči žalovanej, pričom poukazoval na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/199/2005, sp. zn. 6Cdo/184/2018 a sp. zn. 2Cdo/48/2010.

Rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré žalobca odkázal, riešia navyše vzťah práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci a práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, kde nositeľ zodpovednosti za škodu (t. j. štát) je spravidla odlišný od subjektu, ktorý sa bezdôvodne obohatil na úkor fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá bola dotknutá nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

10. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15C/153/2012 z 18. októbra 2016, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7Co/32/2018 z 28. októbra 2020 a rozsudkom najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/70/2022 z 27. apríla 2023, vydanými v konaní, v ktorom sa pôvodný správca konkurznej podstaty úpadcu podľa zákona o zodpovednosti za škodu domáhal proti žalovanej náhrady škody 1 835 329 eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi (bod 3 a ž 8 uznesenia ústavného súdu).

III.1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu:

14. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania vníma primárne ako otázku interpretácie (obyčajného) zákona, pričom v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa, samozrejme, za predpokladu, že ide o riešenie ústavne udržateľné (napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005). 15. Zákonným limitom na posudzovanie obsahu podaného dovolania je § 440 CSP, podľa ktorého dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi. Tento postup súvisí s dôsledným zachovávaním dispozičného princípu a princípu právnej istoty, ako aj procesnej zodpovednosti strán za ochranu ich práv. Odstraňovanie nedostatkov rozhodnutia a konania jemu predchádzajúceho prostredníctvom opravných prostriedkov je v dispozícii strán konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck. 2022. s. 1616 ‒ 1620.). 16. Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne (II. ÚS 277/2021). Ústavný súd pri preskúmavaní rozhodnutí dovolacieho súdu z pohľadu posudzovania obsahu dovolania vyslovil, že úlohou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho je pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku (I. ÚS 336/2019,

Proti nadmernému formalizmu pri posudzovaní procesných úkonov účastníkov civilného konania sa ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vymedzuje (II. ÚS 135/04, III. ÚS 564/2021). V tejto myšlienkovej línii konštatuje, že procesný predpis (Civilný sporový poriadok) nevyžaduje, aby dovolací dôvod bol označený aj konkrétnym číslom paragrafu (§ 420, resp. § 421). Naopak, z § 431 ods. 2 a § 432 ods. 2 CSP vyplýva spôsob, akým je potrebné konkrétny dovolací dôvod vymedziť.

rozsudku. 18. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku v kontexte obsahu dovolania ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP správne vychádzal z toho, že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu nemožno posudzovať izolovane, ale spoločne, teda že tvoria jeden celok. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd primeraným spôsobom aplikoval na vec vzťahujúce sa procesné normy týkajúce sa dovolania a náležite odôvodnil napadnutý rozsudok, pričom jasne uviedol, že nezistil vadu zmätočnosti napadnutého rozsudku krajského súdu podľa § 420 písm. f) CSP.

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý konkretizuje označený čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“. Išlo o ústavnú sťažnosť sťažovateľa – investora, člena Podielového družstva slovenské investície, Poľná 1, Bratislava, IČO 35 784 717 (zastúpeného rovnakou advokátskou kanceláriou, ktorá od 21. septembra 2005 do 9. decembra 2020 vystupovala pod obchodným menom FUTEJ & Partners, s.r.o.), ktorý spolu s ďalšími členmi družstva prišiel o úspory, keďže aj toto družstvo využívalo služby rovnakého obchodníka s cennými papiermi. V uvedenom uznesení ústavný súd odkázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci ESD C-222/02, v ktorom luxemburský súd odpovedal na predbežnú otázku, ktorá bola predložená vo vzťahu k sporu medzi pánom Paul, paniami Sonnen-Lütte a Mörkens na jednej strane a Spolkovou republikou Nemecko na druhej strane, v ktorom sa žalobcovia domáhali náhrady škody za neprebratie smernice 94/19 v stanovenej lehote a za nedostatočný dohľad

nad jednou bankou. Súdny dvor Európskej únie na predbežnú otázku odpovedal, že pokiaľ je zabezpečené odškodnenie vkladateľov stanovené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 94/19 z 30. mája 1994 o systémoch ochrany vkladov, čl. 3 ods. 2 až 5 tejto smernice „nemožno vykladať v tom zmysle, že by bránil vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa úlohy vnútroštátneho orgánu dohľadu nad úverovými inštitúciami vykonávajú len vo všeobecnom záujme, čo podľa vnútroštátneho práva vylučuje, aby sa jednotlivci mohli domáhať náhrady škôd spôsobených nedostatočným dohľadom zo strany tohto orgánu“. 20. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v priebehu rokov 2015 až 2018 riešil stovky skutkovo a právne podobných prípadov (k tomu pozri napr. uznesenia sp. zn. I. ÚS 547/2016 zo 14. septembra 2016, sp. zn. I. ÚS 732/2016 z 30. novembra 2016, sp. zn. III. ÚS 628/2016 z 29. septembra 2016, sp. zn. III. ÚS 670/2016 z 11. októbra 2016, sp. zn. I. ÚS 87/2017 z 8. februára 2017, sp. zn. III. ÚS 283/2017 z 25. apríla 2017, sp. zn. III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017, sp. zn. III. ÚS 365/2017 z 30. mája 2017 a iné), v ktorých dospel k rovnakým právnym záverom. 21. Ani v posudzovanej veci ústavný súd nezistil žiaden dôvod, aby sa v otázke zodpovednosti štátu za bankový dohľad odklonil od svojej ustálenej judikatúry. 22. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnený, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu nemajúce oporu v Civilnom sporovom poriadku (§ 438 a nasl.). 23. Ústavne akceptovateľný je aj záver najvyššieho súdu, že na žalobcom nastolenej právnej otázke uplatnenej v rámci § 421 písm. c) CSP napadnutý rozsudok krajského súdu nestál. 24. Keďže ústavný súd v prejednávanej veci nevzhliadol žiadny protiústavný exces ani zásah do práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie najvyšším súdom, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

25. Predmetom ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy je len „existujúci majetok“, avšak z judikatúry ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva pod tento pojem možno zahrnúť tiež majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, na základe ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má prinajmenšom „legitímnu nádej“ na ich zhodnotenie (napr. III. ÚS 60/04, PL. ÚS 3/09 alebo

rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pine Valley Developments Ltd. a iní proti Írsku z 29. 11. 1991). Doktrína legitímnych očakávaní však nie je absolútna (napr. PL. ÚS 12/05). 26. Ochrana poskytovaná čl. 1 dodatkového protokolu sa môže za určitých okolností vzťahovať aj na „legitímne očakávanie“, ktorého predmetom je nadobudnutie majetkovej hodnoty. V prípade, že majetkový záujem má charakter pohľadávky, možno predpokladať, že dotyčná osoba má „legitímny záujem“, pokiaľ má tento záujem dostatočný základ vo vnútroštátnom práve, napríklad ak je potvrdený ustálenou judikatúrou súdov. O existencii „legitímneho očakávania“ však nemožno hovoriť, ak panujú rozpory o tom, ako sa má vykladať vnútroštátne právo, a v prípade, že vnútroštátne súdy definitívne odmietli argumenty, ktoré v tomto ohľade predložil sťažovateľ (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Glaser proti Českej republike zo 14. 2. 2008, body 51 a 52). 27. Posudzovanie Európskeho súdu pre ľudské práva v tomto smere je teda kazuistické. «Všeobecné pravidlo znie, že ak bolo určité majetkové právo priznané právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho orgánu, ktoré je vykonateľné, potom ide o „majetok“ v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1.». (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C.H. Beck. 2012. s. 1261.). 28. V danej skutkovej a procesnej situácii nemožno uvažovať o existujúcom vlastníckom práve, prípadne o legitímnom očakávaní, ktoré by ratione materiae spadalo do rámca čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, resp. čl. 1 dodatkového protokolu, ako ani o porušení čl. 13 dohovoru. Okresný súd jasne a jednoznačne uviedol, že žalobca nepreukázal, že by sa bez svojej viny bezúspešne domáhal náhrady škody voči subjektom družstva. Ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty proti členom predstavenstva, proti členom kontrolnej komisie družstva, ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie. Ak družstvo zistilo, že obchodník s cennými papiermi si svoje zmluvné povinnosti neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo podľa zmluvy nárok. 29. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. 30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal.