I. ÚS 298/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 298/2015­42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Scholczom, Krmanova 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím vlády Slovenskej republiky č. 146/2015 (č. UV­6103/2015) z 11. februára 2015, ktorým vláda Slovenskej republiky neschválila návrh kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú republiku, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Rozhodnutie vlády z 11. februára 2015, jemu predchádzajúci postup i jeho

odôvodnenie

je podľa sťažovateľa v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako aj s požiadavkami, ktoré vyplývajú z predpisov Parlamentného zhromaždenia Rady Európy (ďalej aj „parlamentné zhromaždenie“), ktoré upravujú náležitosti kandidátky na sudcu ESĽP, a porušuje aj základné práva sťažovateľa v spojení s viacerými princípmi právneho štátu.

Sťažovateľ poukázal na to, že každý orgán výkonnej moci vrátane vlády musí pri svojom rozhodovaní rešpektovať základné právo na dobrú správu verejných vecí, ktoré nie je síce výslovne upravené v ústave, ale možno ho vyvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. Do obsahu tohto pojmu patrí aj základné právo na dobrú správu vecí verejných. Existenciu tohto základného práva podľa sťažovateľa potvrdzujú nielen ústavné poriadky iných, najmä členských štátov Európskej únie, ale aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ktorý je označený ako Právo na dobrú správu vecí verejných.

Sťažovateľ ďalej poukázal na čl. 41 ods. 2 písm. b) a c) charty, z ktorých podľa neho vyplýva, že právo na dobrú správu vecí verejných zahŕňa v sebe povinnosť administratívy (výkonnej moci) odôvodniť svoje rozhodnutia, ako aj právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že vláda ho nevypočula, t. j. nedala mu príležitosť objasniť svoje postavenie kandidáta na sudcu ESĽP, ktoré nadobudol platnou voľbou v konaní pred Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“), a taktiež na odporúčanie „Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007)7 z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe – čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutia formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré boli vydané“.

Vo vzťahu k otázke kompetencie orgánu výkonnej moci sťažovateľ poukázal na znenie čl. 2 ods. 2 a čl. 119 ústavy, z obsahu ktorých vyvodil záver, podľa ktorého uvedené články vláde nedávajú žiadnu kompetenciu pre schvaľovanie návrhu kandidátov na medzinárodný súdny orgán a túto kompetenciu vláde nedáva ani žiaden osobitný zákon a nevyplýva podľa neho ani z čl. 141a ústavy, ani z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a preto neschválením návrhu kandidátov vláda prekročila svoje ústavné a zákonné kompetencie.

Vláda návrh kandidátov nepredložila v súlade s „Rezolúciou Výboru ministrov Rady Európy CM/Res (2010)26 z 10. 11. 2010“ Poradnému výboru odborníkov na kandidátov na zvolenie za sudcu ESĽP (ďalej aj ,,Poradný výbor“), ale sama bez potrebnej kompetencie a stanoviska uvedeného Poradného výboru uzavrela, že pre nevyváženosť by jej tento návrh kandidátov bol vrátený. Takýto postup vlády podľa sťažovateľa trpí „arbitrárnosťou a ukazuje, že vláda nebola ochotná rešpektovať rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy CM/Res (2010)26 z 10. 11. 2010“.

Vo vzťahu k otázke postupu vlády v súlade s jeho medzinárodnými záväzkami vyplývajúcimi z jeho členstva v Rade Európy sťažovateľ uviedol, že vláda by sa mohla na základe smerníc Výboru ministrov Rady Európy odchýliť od návrhu kandidátov predloženého súdnou radou výlučne na základe toho, ak by kandidáti nespĺňali kritériá, ktoré boli základom na ich výber súdnou radou a ktoré vyplývajú z platného práva (§ 27g zákona o súdnej rade a čl. 21 dohovoru).

Keďže vláda podľa sťažovateľa neodôvodnila neschválenie návrhu kandidátov inak, než jeho nevyváženosťou medzi kompetentnosťou jednotlivých kandidátov, odôvodnenie jej rozhodnutia z 11. februára 2015 je nielen svojvoľné, ale súčasne ním podľa neho potvrdila, že sťažovateľ spĺňa všetky kritériá kandidáta na sudcu ESĽP, ktoré boli základom pre jeho zvolenie súdnou radou, čím sa vláda dostala do rozporu nielen s princípom právneho štátu, ale aj s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky v Rade Európy.

V súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa porušenia základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k volenej funkcii sudcu ESĽP sťažovateľ poukázal na závery uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 5/03 a následne uviedol, že v procese voľby kandidátov na sudcu ESĽP, z ktorých jeden má nahradiť doterajšieho sudcu Jána Šikutu, súdna rada predložila tri návrhy kandidátov, pričom prvé dva z nich vláda predložila príslušným orgánom parlamentného zhromaždenia bez ďalšieho skúmania, tvrdiac, že plní len úlohu „poštára“. Osobitne pri druhom návrhu bola vláda dôrazne upozornená, že uvedení kandidáti nie sú spôsobilí pre voľbu v parlamentnom zhromaždení, vláda ich však aj po takom varovaní predložila a uvedený návrh na rozdiel od prvého bol vrátený bez toho, aby kandidáti boli vôbec vypočutí pred podvýborom parlamentného zhromaždenia pre výber sudcov ESĽP.

Podľa sťažovateľa k jeho diskriminácii došlo aj s prihliadnutím na to, že predošlé dva návrhy kandidátov boli vládou predložené Poradnému výboru bez akéhokoľvek posudzovania, dokonca druhý návrh kandidátov obsahoval už odmietnutú kandidátku ( ) a dvoch kandidátov, o ktorých uvedený Poradný výbor vyhlásil, že sú úplne nespôsobilí na kandidátov na sudcu ESĽP, a títo kandidáti neboli dokonca ani pozvaní na pohovor pred podvýborom parlamentného zhromaždenia. V tejto súvislosti sťažovateľ taktiež poukázal na to, že podpredseda vlády Miroslav Lajčák ako člen vlády zodpovedný za vykonanie uznesenia o schválení návrhu kandidátov č. 699/2013 zo 4. decembra 2013 na konci júna 2014 verejne hovoril o tom, že parlamentné zhromaždenie nie je spokojné ani s druhým návrhom kandidátov na sudcu ESĽP, avšak vláda ho napriek tomu nielenže nestiahla, ale v septembri 2014 bolo toto uznesenie predložené sekretariátu Poradného výboru.. Sťažovateľ ďalej citoval ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Miroslava Lajčáka, ktorý vo vzťahu k uvedenému povedal: „Faktom zostáva, že predloženie kandidátov SR na post sudcu ESĽP je v zmysle Ústavy SR plne v kompetencii Súdnej rady SR. Podľa ustálenej praxe môže zmenu, respektíve zrušenie uznesenia iniciovať iba samotný predkladateľ, v tomto prípade Súdna rada SR. Nemôže tak spraviť minister Miroslav Lajčák a ani iný člen vlády.“

Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že vláda si bola vedomá nedostatku svojej kompetencie vstupovať do tvorby návrhu kandidátov na sudcu ESĽP, keďže napriek oznámeniu o nevhodnosti kandidátov svoje uznesenie č. 699/2013 zo 4. decembra 2013, ktorým schválila druhý návrh kandidátov, nezrušila, avšak na druhej strane návrh kandidátov, na ktorom sa nachádzal sťažovateľ, uznesením č. 146/2015 (rozhodnutím z 11. februára 2015) neschválila z toho dôvodu, že sťažovateľ bol kvalifikovanejším na post sudcu ESĽP ako ďalší dvaja kandidáti.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví: „Rozhodnutím Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015 (č. m. UV­6103/2015), ktorým vláda neschválila návrhy kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva , a vláda porušila základné právo sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám podľa čl. čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2. Rozhodnutie Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015 (č. m. UV­6103/2015) sa v časti, v ktorej vláda neschválila návrh Súdnej rady Slovenskej republiky na ako kandidáta na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva sa zrušuje. Vec sa vracia vláde Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom je vláda Slovenskej republiky povinná prerokovať zoznam kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva , a a predložiť ho na ďalší postup Sekretariátu Poradného panelu expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k podanej sťažnosti sťažovateľa vyjadrila vláda podaním č. 5434/2015/KPV z 1. apríla 2015, ktorá prostredníctvom svojho predsedu v úvode vyjadrenia z 1. apríla 2015 popísala chronologicky skutkové okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia z 11. februára 2015, a uviedla, že predsedníčka súdnej rady bola listom zo 6. októbra 2014 informovaná podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, že parlamentné zhromaždenie formálne potvrdilo odmietnutie návrhu kandidátov Slovenskej republiky na post sudcu ESĽP schválených uznesením vlády č. 699 zo 4. decembra 2013. Tajomník parlamentného zhromaždenia následne vyzval Slovenskú republiku, aby predložila nový návrh kandidátov.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa kompetencie vlády rozhodovať o návrhu kandidátov na sudcu ESĽP vláda uviedla, že je toho názoru, že nekonala nad rámec čl. 119 ústavy, a teda v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, a zároveň poukázala na čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy, z dikcie ktorého podľa nej vyplýva, že v pôsobnosti súdnej rady je predkladať vláde návrhy, o ktorých môže vláda rozhodnúť svojím uznesením. Podľa vlády z uvedeného ustanovenia implicitne vyplýva jej oprávnenie rozhodovať o návrhu kandidátov na sudcov ESĽP napriek tomu, že toto oprávnenie nie je explicitne vyjadrené v čl. 119 ústavy, avšak nepriamo ho možno vyvodiť z čl. 119 písm. i) ústavy v spojení s čl. 22 dohovoru, podľa ktorého sú sudcovia volení parlamentným zhromaždením za každú Vysokú zmluvnú stranu väčšinou odovzdaných hlasov zo zoznamu troch kandidátov navrhnutých Vysokou zmluvnou stranou, pričom Vysokou zmluvnou stranou sa rozumie Slovenská republika, zastúpená jej vládou.

Z uvedeného podľa názoru vlády vyplýva, že ona je zodpovedná za navrhnutie kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku parlamentnému zhromaždeniu, a preto aj s prihliadnutím na odmietnutie návrhu kandidátov schválených jej uznesením č. 699 zo 4. decembra 2014 „sa rozhodla naplniť legitímny účel a aktívnejšie pristupovať pri využívaní svojho oprávnenia schváliť prípadne neschváliť návrh kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku než tomu bolo v minulosti tak, aby predišla ďalšiemu možnému odmietnutiu ňou schváleného zoznamu kandidátov Parlamentným zhromaždením Rady Európy“. Vláda je na základe uvedeného toho názoru, že neschválením návrhu kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku zasahuje do práv uvedených kandidátov ústavne konformným spôsobom, ktorý nemožno považovať za porušenie ich práv.

Vláda poukázala na dôvody úpravy vnútroštátnej etapy kreovania ESĽP, t. j. terajšieho čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy [vtedajší čl. 141a ods. 3 písm. c) ústavy], ktoré boli podľa predkladateľov návrhu ústavného zákona rovnaké ako tie, ktoré ich viedli k formulovaniu vtedajšieho čl. 141a ods. 3 písm. c) ústavy, ktorým ústavodarca zveril do pôsobnosti súdnej rady predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a návrhy na ich odvolanie. Vláda taktiež poukázala na dôvodovú správu predkladateľov, v ktorej k uvedenému ustanoveniu v jej osobitnej časti uviedli:

„Oprávnenie súdnej rady predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a návrhy na ich odvolanie (článok 141a ods. 3 písm. c)) so zreteľom na navrhovaný spôsob uznášania sa súdnej rady (viď nižšie) zamedzí možnosť jednostranne politicky či inak motivovaného výberu kandidáta, nereflektujúceho názory sudcov. Účasť sudcov pri výbere kandidátov na uvedené funkcie výraznou mierou umožní prezidentovi Slovenskej republiky do týchto ústavných funkcií menovať sudcov nielen odborne na vysokej úrovni, ale aj požívajúcich medzi sudcami vysoký morálny kredit a autoritu a predstavujúcich osobnosti schopné posilniť integritu súdnictva a jeho dôveryhodnosť. V podstate rovnaké dôvody sú základom pre v článku 141a ods. 3 písm. d).“

Cieľom zriadenia súdnej rady bolo okrem iného vytvoriť orgán reprezentujúci súdnu moc, ktorý by sa spolupodieľal na kreovaní súdnej moci, ktorej kreovanie bolo dovtedy v rukách ostatných dvoch zložiek moci. Podľa názoru vlády nebolo cieľom tejto ústavnej úpravy eliminovať ingerenciu ostatných mocí do kreovania súdnych orgánov, ale len obmedzenie miery ingerencie v prospech ďalšieho ústavného orgánu, ktorý by zohľadňoval popri politických aspektoch aj aspekty odborné.

Vláda ďalej poukázala na to, že v súlade s čl. 114 ods. 1 ústavy proti nej možno vyvodiť politickú zodpovednosť za jej rozhodnutia v podobe hlasovania o vyslovení nedôvery vláde Národnou radou Slovenskej republiky.

Uznesenie

vlády, ktorého prijatím vláda schvaľuje návrh kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku, nie je individuálnym právnym aktom s právotvornými účinkami konštitutívnymi (ex nunc) alebo deklaratórnymi (ex tunc), ktorým orgány verejnej správy zaväzujú nimi spravované subjekty, a preto ním podľa názoru vlády nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, t. j. v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu proti vláde, a preto by sťažnosť sťažovateľa mala byť ústavným súdom odmietnutá.

V tejto súvislosti vláda taktiež poukázala na to, že na uvedenej schôdzi vlády sa nezúčastnili ani zvyšní kandidáti, ktorí boli zapísaní v súdnou radou predloženom návrhu kandidátov, a sťažovateľ navyše nie je ani osobou, ktorá materiál vypracovala alebo sa na jeho vypracovaní podieľala, preto jeho pozvanie na rokovanie vlády by bolo neopodstatnené. Vláda v prípade sťažovateľa postupovala štandardne, nediskriminovala ho ani vo vzťahu k jeho súčasným spolukandidátom, ako ani vo vzťahu k predchádzajúcim kandidátom. Podľa § 27g ods. 5 prvej vety zákona o súdnej rade je vecou súdnej rady, či umožní kandidátovi na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, vyjadriť sa na tzv. „hearingu“ alebo nie, ale vláde takáto povinnosť zákonom uložená nebola.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa neodôvodnenia uznesenia z 11. februára 2015 vláda uviedla, že spravidla v zbore rozhoduje formou uznesenia, ktoré sa neodôvodňuje, pretože vo svojej podstate nejde o externý akt riadenia, ktorému sú priznané právotvorné účinky, tak ako to je pri individuálnych právnych aktoch, ktoré pôsobia externe od orgánu verejnej moci k jeho adresátovi, ktorý sa spravidla nachádza mimo verejnej moci. Vláda ďalej poukázala na to, že vo vzťahu k materiálu č. UV­ 6103/2015 „Návrh kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú republiku“ neprijala uznesenie, a preto ani nemala čo odôvodňovať a zaslať sťažovateľovi.

Sťažovateľ svoju argumentáciu týkajúcu sa porušenia princípu legitímneho očakávania opiera o tvrdenie, že v doterajšej praxi vláda jej predložený návrh kandidátov vždy schválila. Legitímne očakávanie podľa vlády spočíva v tom, že pokiaľ sú splnené právnymi predpismi ustanovené podmienky (teda, že navrhnutý kandidát bude zvolený súdnou radou a že spĺňa ďalšie zákonom ustanovené podmienky), vláda si splní svoju povinnosť zaoberať sa návrhom kandidátov, avšak nemožno ho vztiahnuť aj na samotný výsledok rokovania. Vláda sa návrhom na kandidátov zaoberala na svojom zasadnutí 11. februára 2015.

Podľa názoru vlády v danom prípade ide o ústavnoprávny vzťah medzi dvoma ústavnými orgánmi vládou a súdnou radou. Neschválenie návrhu kandidátov vládou zakladá povinnosť pre súdnu radu uskutočniť nové voľby a navrhnúť vláde novú trojicu kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku, pričom subjektom tohto vzťahu nie sú samotní kandidáti.

Na základe uvedeného vláda ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález, ktorým vysloví, že svojím rozhodnutím z 11. februára 2015 neporušila základné právo sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí a základné právo mať za rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám, a taktiež aby nebolo vydané uznesenie, ktorým by súdnej rade uložil povinnosť zdržať sa volieb kandidátov vyhlásených na 13. apríl 2015 až do rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľ sa k stanovisku vlády vyjadril podaním zo 7. apríla 2015, v ktorom vo vzťahu k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy a argumentácii vlády o jej právomoci na neschválenie návrhu kandidátov vyvodenej výkladom z čl. 119 ústavy a ďalších ustanovení ústavy a dohovoru uviedol, že ústavu nemožno dopĺňať výkladom a právomoc nemožno vyvodzovať z výkladu, resp. nepriamo, pretože je to v príkrom rozpore s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy).

Podľa sťažovateľa za návrh kandidátov zodpovedá vnútroštátne súdna rada a medzinárodne orgány zriadené parlamentným zhromaždením a podľa smerníc Výboru ministrov Rady Európy by sa podľa neho vláda mohla odchýliť od návrhu kandidátov predloženého súdnou radou výlučne na základe toho, že kandidáti nespĺňali kritériá, ktoré boli základom na ich výber súdnou radou a vyplývajú z platného práva (§ 27g zákona o súdnej rade a čl. 21 dohovoru). Takéto odchýlenie by podľa sťažovateľa prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by vláda vôbec mala kompetenciu odmietať návrh kandidátov, ktorú podľa neho zjavne nemá. Z argumentov vlády podľa sťažovateľa vyplýva potvrdenie, že niet žiadneho výslovného ústavného ani zákonného podkladu na jej právomoc ne/schvaľovať návrh kandidátov.

Sťažovateľ poukázal na to, že z uvedeného je zrejmé, že vláda aj vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 478/2011 rozhodovala o návrhu príslušného ministra a napriek tomu ústavný súd uznal, že došlo k porušeniu práv osoby, ktorej sa návrh týkal.

K argumentácii vlády týkajúcej sa nevypočutia sťažovateľa, absencie odôvodnenia uznesenia z 11. februára 2015 a jeho nedoručenia sťažovateľ poukázal taktiež na závery z časti odôvodnenia nálezu sp. zn. IV. ÚS 478/2011, v ktorom ústavný súd uviedol: „V posudzovanom prípade teda podľa názoru ústavného súdu nepostačovalo len prijať uznesenie vlády na základe materiálu predloženého niektorým členom vlády, ktorého obsahom sú/boli dôvody na odvolanie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, bez toho, aby jeho prijatiu predchádzal postup, v rámci ktorého mal byť sťažovateľ informovaný o dôvodoch svojho odvolania z funkcie a mal mať možnosť sa k týmto dôvodom vyjadriť najneskôr na rokovaní vlády, na ktoré mal byť prizvaný. Zároveň mali byť konkrétne dôvody odvolania sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne premietnuté do obsahu namietaného uznesenia vlády, a to aj vzhľadom na konštitutívne účinky namietaného uznesenia vlády a jeho pracovnoprávne dôsledky na sťažovateľa (zánik verejnej funkcie a skončenie pracovného pomeru v Sociálnej poisťovni).“

Okrem uvedeného sťažovateľ považoval za potrebné uviesť, že návrh kandidátov bol vládou neschválený, pričom neschválenie je rozhodnutím, čo podľa neho vyplýva priamo z čl. 9 ods. 4 a 5 rokovacieho poriadku vlády, v ktorom sa uvádza, že na prijatie uznesenia alebo iného rozhodnutia vlády je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov vlády (odsek 4). Rokovací poriadok teda rozlišuje uznesenie a iné rozhodnutie, pričom iným rozhodnutím je aj neschválenie predloženého materiálu. Podľa sťažovateľa iný výklad nie je možný, pretože inak by k neschváleniu návrhu kandidátov vládou nebolo došlo.

V tejto súvislosti sťažovateľ navyše poukázal na závery uvedené v odôvodnení nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 478/2011: „Podľa názoru ústavného súdu má toto rozhodnutie v danom prípade povahu individuálneho právneho aktu. Vláda nemá špeciálne zákonom ustanovené procesné pravidlá na realizáciu tejto svojej právomoci, t. j. na rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzických osôb (teda procesné pravidlá na rozhodovanie o ich subjektívnych právach). Rovnako neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by explicitne formuloval náležitosti takéhoto rozhodnutia vlády. Podľa názoru ústavného súdu však vláda musí aj napriek absencii procesných pravidiel explicitne sa vzťahujúcich na jej postup v takýchto a obdobných prípadoch a absencii formálnoprávnych náležitosti takéhoto rozhodnutia pri uplatňovaní svojej zákonom ustanovenej právomoci rešpektovať minimálny štandard procesných práv, ktorý je priamo vyvoditeľný z ústavy (čl. 46 ods. 1). K tomuto minimálnemu štandardu procesných práv podľa názoru ústavného súdu predovšetkým patrí ­ povinnosť príslušného orgánu verejnej správy, resp. verejnej moci (v posudzovanom prípade vlády) oboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie, ­ povinnosť príslušného orgánu verejnej správy (moci) poskytnúť dotknutej osobe možnosť, aby sa vyjadrila k dôvodom, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie.“

Uvedené závery ústavného súdu podľa sťažovateľa v celom rozsahu platia aj na uznesenie z 11. februára 2015.

Vo vzťahu k argumentácii vlády, podľa ktorej princíp legitímneho očakávania nemožno vztiahnuť aj na výsledok rozhodovania vlády, sťažovateľ uviedol: „Tomuto argumentu sa nedá rozumieť. Veď práve prvé, v histórii Slovenskej republiky, neschválenie zoznamu kandidátov, bez jeho predloženia Poradnému panelu výboru PZ RE je porušením princípu legitímneho očakávania z dôvodov, ktoré som už uviedol v sťažnosti. Legitímne očakávanie a legitímnu dôveru zakladajú totiž nielen konkrétne rozhodnutia orgánu verejnej moci, ale aj jeho politické rozhodnutia a ustálená aplikačná prax. K tomu však vo vyjadrení vlády niet ani zmienky.

Ústavnému súdu bolo doručené 14. apríla 2015 podanie sťažovateľa, v ktorom uviedol:

„Na 29. zasadnutí Súdnej rady Slovenskej republiky... boli zvolení traja kandidáti na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva (materiál č. 68/2015) , a . ... Ústavný súd doposiaľ nerozhodol o mojom návrhu na dočasné opatrenie, ktorý je súčasťou sťažnosti... Z dôvodov, ktoré sú uvedené v mojej sťažnosti a stanovisku, ktoré som už doručil ústavnému súdu do spisu Rvp 2963/2015 a na základe toho, že ústavný súd do voľby uvedených kandidátov nerozhodol o mojom návrhu na dočasné opatrenie vo vzťahu k súdnej rade, 1) beriem späť návrh na dočasné opatrenie uvedené pod IX. sťažnosti späť a 2) navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, na základe skutočností uvedených v tomto podaní, dočasným opatrením takto: Prijíma sťažnosť na ďalšie konanie a po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal toto

uznesenie

ukladá Vláde Slovenskej republiky, aby sa zdržala prerokovania a schvaľovania zoznamu kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva , a , ktorí boli zvolení na 29. zasadnutí Súdnej rady Slovenskej republiky konanom 13. apríla 2015 a jeho predloženie na ďalší postup Sekretariátu Poradného panelu expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva až do rozhodnutia vo veci samej.“

Podaním zo 17. mája 2015 doručeným ústavnému súdu 26. mája 2015 sťažovateľ ústavnému súdu oznámil: „Svoju sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 2963/2015 beriem podmienečne späť, s tým, že účinky tohto procesného úkonu nastávajú deň po dni, keď vláda Slovenskej republiky predloží, po mojej úspešnej voľbe za kandidáta na sudcu Všeobecného súdu Európskej únie Súdnou radou Slovenskej republiky, moju kandidatúru príslušnej inštitúcii Európskej únii na ďalší postup. Ak sa odkladacia podmienka tohto procesného úkonu nesplní, naďalej trvám v celom rozsahu na sťažnosti.“

Podľa čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy účinného od 1. júla 2007 do pôsobnosti súdnej rady patrí predkladať vláde návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch.

Podľa čl. 22 ods. 1 dohovoru sudcov ESĽP volí parlamentné zhromaždenie za každú Vysokú zmluvnú stranu väčšinou odovzdaných hlasov zo zoznamu troch kandidátov navrhnutých Vysokou zmluvnou stranou.

Podľa čl. 21 ods. 1 dohovoru sudcovia musia mať vysoký morálny charakter a musia spĺňať podmienky na výkon vysokých súdnych funkcií alebo byť uznávanými právnikmi.

Podľa § 27g ods. 1 zákona o súdnej rade návrh na voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, môže súdnej rade podať a) člen súdnej rady, b) minister spravodlivosti Slovenskej republiky, c) stavovská organizácia sudcov, d) iná stavovská právnická organizácia.

Podľa § 27g ods. 2 zákona o súdnej rade za kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, možno navrhnúť občana, ktorý a) získal právnické vzdelanie absolvovaním magisterského štúdia na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad o získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole v zahraničí, b) je bezúhonný, preukázateľne je významnou osobnosťou v odbore práva a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať, c) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, d) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie sudcu, e) zložil odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku, advokátsku skúšku alebo notársku skúšku a aspoň päť rokov vykonával právnickú prax.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv napadnutým uznesením vlády z 11. februára 2015, ktorým neschválila návrh zoznamu kandidátov na funkciu sudcu ESĽP predložený súdnou radou, a argumentuje predovšetkým absenciou kompetencie vlády schvaľovať návrh kandidátov na medzinárodný súdny orgán, v dôsledku čoho mala neschválením návrhu kandidátov prekročiť svoje ústavné a zákonné kompetencie. Takýto postup vlády je podľa sťažovateľa neústavným zásahom výkonnej moci do kompetencie súdnej rady. Vláda neodôvodnila neschválenie návrhu inak než jeho nevyváženosťou, pokiaľ ide o kompetentnosť jednotlivých kandidátov. Podľa sťažovateľa však „nie je... pravda, že kandidátka musí byť vyvážená tak, že obsahuje kandidátov, ktorí sú, z hľadiska ustanovených kritérií vzťahujúcich sa na odbornosť a predchádzajúcu prax, približne rovnocenní. Toto kritérium je vymyslené a nemá žiadnu oporu v Dohovore a v citovaných dokumentoch PZ Rady Európy.“. Rozhodovanie a postup vlády boli preto arbitrárne a navyše v rozpore s princípom legitímneho očakávania a legitímnej dôvery sťažovateľa „vzťahujúcich sa na postupy a rozhodovanie vlády“. Vláda navyše sťažovateľa nevypočula a jej postup a rozhodovanie vo vzťahu k jeho osobe predstavovali priamu diskrimináciu.

Podstata sťažnosti nastoľuje otázky významné najmä z hľadiska základného práva občanov mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám (čl. 30 ods. 4 ústavy). Vo vzťahu k obsahu tohto základného práva už ústavný súd v rámci svojej judikatúry uviedol, že jeho súčasťou je, aby orgány verejnej moci majúce právnu povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o verejnú funkciu a pri ustanovovaní do takejto funkcie si tieto povinnosti plnili, a tak zaručili možnosť prístupu k voleným a iným verejným funkciám. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti, a tak sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, porušia tým jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 75/01).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje v súlade s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy) všetky orgány verejnej moci pri akejkoľvek ich činnosti a zvlášť vtedy, ak sa výkon ich kompetencií týka základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb.

Uvedený príkaz sa vzťahuje aj na výkon ústavných a zákonných právomocí vlády. Ústavný súd preto skúmal, či ho vláda pri rozhodovaní o návrhu kandidátov na sudcov ESĽP predloženého súdnou radou rešpektovala v miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a či teda garantovala právo sťažovateľa na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.

Prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. bol okrem iných zmien do ústavy vložený čl. 141a, ktorým bolo do pôsobnosti súdnej rady zverené predkladať vláde návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch [v súčasnosti ide o čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy]. Zo samotnej formulácie „predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov“ použitej v čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy možno vyvodiť, že ústavodarca počíta s úlohou vlády v procese výberu kandidátov.

Podľa čl. 22 ods. 1 dohovoru sudcov ESĽP volí parlamentné zhromaždenie za každú Vysokú zmluvnú stranu väčšinou odovzdaných hlasov zo zoznamu troch kandidátov navrhnutých Vysokou zmluvnou stranou.

Vysokou zmluvnou stranou podľa dohovoru sa rozumie Slovenská republika, zastúpená vládou Slovenskej republiky, ktorá je zodpovedná za predloženie návrhu zoznamu kandidátov na sudcu ESĽP parlamentnému zhromaždeniu.

V porovnaní s inými otázkami vnútornej a zahraničnej politiky spadajúcimi do pôsobnosti čl. 119 písm. i) ústavy je však rozsah úvahy vlády v danom prípade značne obmedzený.

Súdny charakter medzinárodných súdnych orgánov a s tým súvisiaca požiadavka ich nezávislého a nestranného rozhodovania sú v prípade obsadzovania postov sudcov ESĽP reflektované v ustanoveniach čl. 21 dohovoru, v zmysle ktorého musia mať sudcovia vysoký morálny charakter a musia spĺňať podmienky na výkon vysokých súdnych funkcií alebo byť uznávanými právnikmi (odsek 1), v súde zasadajú ako súkromné osoby (odsek 2) a počas svojho funkčného obdobia nemôžu vykonávať činnosť nezlučiteľnú s ich nezávislosťou, nestrannosťou alebo s požiadavkami súvisiacimi so stálym výkonom ich funkcie (odsek 3).

Záväzné požiadavky vyplývajúce z dohovoru limitujú politický aspekt rozhodovania vlády v záujme spravodlivého, transparentného a nestranného výberu, v rámci ktorého budú uplatnené odborné kritériá.

Ústavodarca tieto skutočnosti zohľadnil tým, že samotný výber kandidátov zveril do pôsobnosti súdnej rady [čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy], ktorá na základe právnej úpravy obsiahnutej v § 27g zákona o súdnej rade a kritérií vyplývajúcich z čl. 21 dohovoru (podrobne interpretovaného vo viacerých dokumentoch Rady Európy) zodpovedá za predloženie konkrétnych personálnych návrhov vláde. Vláda teda nemôže sama vyberať konkrétnych kandidátov, ale je obmedzená návrhom súdnej rady (the body responsible for recommending candidates – the selection body).

Z právnej úpravy však nevyplýva povinnosť vlády predložiť návrh súdnej rady automaticky bez vlastného posúdenia Poradnému výboru. Interpretácia sťažovateľa, podľa ktorej je vláda v danej fáze výberu kandidátov iba „poštárom“, popiera reálny mocenský – rozhodovací charakter právomoci vlády vyplývajúcej z čl. 119 písm. i) ústavy. Vláda musí mať pri realizácii svojej mocenskej právomoci v prípadoch, pokiaľ nesie za svoje rozhodnutie aj politickú zodpovednosť, určitý priestor na úvahu a rozhodnutie.

Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť nepredložením údajov o sťažovateľovi na posúdenie Poradnému výboru ani k porušeniu rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy CM/Res (2010)26 z 10. novembra 2010. Sťažovateľ totiž nenadobudol právny status kandidáta, ktorého Slovenská republika ako zmluvná strana dohovoru zamýšľa predložiť parlamentnému zhromaždeniu na voľbu sudcu ESĽP.

Status sťažovateľa je dôležitý aj v súvislosti s jeho odvolávaním sa na rozhodnutie ústavného súdu z 21. júna 2012 vo veci sp. zn. IV. ÚS 478/2011. V označenom prípade išlo o uznesenie vlády, ktorým odvolala fyzickú osobu z verejnej funkcie, ktorú už pred tým táto osoba riadne nadobudla a vykonávala. Rozhodnutie vlády tak zasiahlo do právneho postavenia dotknutej osoby, pričom odvolanie z verejnej funkcie malo aj pracovnoprávne dôsledky v podobe skončenia pracovného pomeru.

V aktuálne posudzovanom prípade však sťažovateľ verejnú funkciu nenadobudol a nesplnil ani všetky právom stanovené podmienky na nadobudnutie postavenia kandidáta navrhovaného Slovenskou republikou na post sudcu ESĽP. Tento kontext je dôležitý pri posudzovaní postupu a rozhodovania vlády z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich zo základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám (čl. 30 ods. 4 ústavy) a základného práva na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).

Ako už bolo uvedené, obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je prístup k volenej a inej verejnej funkcii a možnosť nediskriminačného uchádzania sa o takú funkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy však nezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači.

Je objektívnou skutočnosťou, že vláda bola konfrontovaná so situáciou, keď ňou schválený zoznam kandidátov na voľbu sudcu ESĽP za Slovenskú republiku nebol opakovane (dvakrát) parlamentným zhromaždením, resp. jeho príslušnými orgánmi akceptovaný. Vzhľadom na právomoc a s ňou spojenú zodpovednosť vlády za schválenie a predloženie zoznamu spôsobilých kandidátov pre voľby sudcu ESĽP [čl. 119 písm. i) ústavy v spojení s čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy] nemožno aktívnejší spôsob využívania jej právomoci kvalifikovať ako prejav arbitrárnosti, diskriminácie alebo ako porušenie základných práv uchádzačov o pozíciu kandidáta. Rozdielny prístup či zmena spočívajúca v aktívnejšom a dôslednejšom využívaní tejto právomoci zo strany vlády bola odôvodnená skutočnosťami, ktoré majú charakter objektívneho, relevantného a dostatočne závažného dôvodu. Samotný fakt, že vláda reagovala na dané skutočnosti dôslednejším využitím právomoci, ktorá jej v zmysle ústavy prislúcha (a prislúchala aj v minulosti bez ohľadu na prípadné hoci aj medializované vyjadrenia jej jednotlivých členov), možno hodnotiť ako primeranú reakciu, ktorá nemôže byť posudzovaná ako porušenie ústavnosti.

Na druhej strane ústavný súd uviedol, že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu“ (II. ÚS 5/03). Zákaz svojvôle, ktorý je s požiadavkou objektivity spojený ako jeho negácia, je jedným zo samozrejmých znakov materiálneho právneho štátu (porovnaj PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05). Absencia úpravy postupu, resp. spôsobu výkonu právomoci orgánu verejnej moci neznamená, že neexistuje implicitná požiadavka objektívnosti (z nej vyplýva aj požiadavka primeranej transparentnosti) postupu orgánov verejnej moci (II. ÚS 29/2011).

Z požiadavky transparentnosti výkonu štátnej moci, resp. princípu verejnej kontrolovateľnosti výkonu štátnej moci občanmi, od ktorých táto moc pochádza (čl. 2 ods. 1 ústavy), zase vyplýva požiadavka, aby boli orgány štátnej moci v prípadoch rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd, spôsobilé aspoň stručne zverejniť podstatné dôvody, ktoré k príslušnému rozhodnutiu viedli (porovnaj mutatis mutandis PL. ÚS 4/2012).

Podľa ústavného súdu možno súhlasiť so sťažovateľom, že v situácii, keď neexistuje iné oficiálne komuniké dôvodov rozhodnutia vlády týkajúceho sa základných práv a slobôd, možno aj ústne odôvodnenie rozhodnutia vlády, ktoré člen vlády (v danom prípade minister spravodlivosti) adresoval médiám, považovať za odôvodnenie tohto rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vlády poskytnutého ministrom spravodlivosti vyplýva, že vláda neposudzovala personálnu akceptovateľnosť či neakceptovateľnosť jednotlivých osôb navrhovaných súdnou radou na posty kandidátov na funkciu sudcu ESĽP, ale skôr vyváženosť kandidátky ako celku. Rozhodnutie vlády nevylúčilo žiadnu z navrhovaných osôb z možnosti opätovne sa v ďalšom priebehu výberu uchádzať o post kandidáta na funkciu sudcu ESĽP. Z uvedených dôvodov nedošlo k namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa v dôsledku skutočnosti, že nebol osobne prítomný, resp. vypočutý na rokovaní vlády, ani v dôsledku skutočnosti, že sa mu inak riadne zverejnené rozhodnutie vlády nedoručovalo osobne.

Postup vlády pri schvaľovaní zoznamu kandidátov, ktorý vyústil do namietaného uznesenia, zodpovedá podľa názoru ústavného súdu ústavne konformnej interpretácii a aplikácii čl. 119 písm. i) ústavy v spojení s čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy a nepredstavuje porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, v dôsledku čoho stratilo opodstatnenie rozhodovať o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa podaných v priebehu konania.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015