I. ÚS 299/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 299/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , právne zastúpenej advokátkou JUDr. Slávkou Zanovitovou, Advokátska kancelária, Nábrežie 1226/3, Námestovo, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, „práva na bezpečné finančné služby“ a „práva na ochranu spotrebiteľa“ podľa bodov 2, 3 a 4 smernice Valného zhromaždenia OSN z 9. apríla 1985 na ochranu spotrebiteľa rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 14 C 605/2004 z 9. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 96/2013 z 29. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 605/2004 sa sťažovateľka žalobou proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Národnou bankou Slovenska (ďalej len „národná banka“), Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), Radou pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada pre vysielanie“), ako aj samostatne proti národnej banke, generálnej prokuratúre a rade pre vysielanie (spolu ďalej len „žalovaní“) domáhala zaplatenia sumy 6 472,81 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom žalovaných, ktorí si podľa sťažovateľky nesplnili svoje povinnosti na úseku ochrany spotrebiteľa, keď nezabránili v činnosti nebankovým subjektom (AGW spol. s r. o.; SPOROINVEST a. s.; BDV družstvo Banská Bystrica), ktorým sťažovateľka zverila svoje finančné prostriedky, o ktoré v dôsledku ich štátom nekontrolovanej činnosti prišla. Podľa sťažovateľky si štát skrz ňou označených žalovaných nesplnil medzinárodnoprávne záväzky na ochranu spotrebiteľa plynúce mu zo záverov smernice OSN, v dôsledku čoho mal vytvoriť podmienky pre „... podvodné podnikanie subjektov vykonávajúcich činnosť, ktorá je v súčasnosti zverená výlučne bankám... V dôsledku toho sa vytvoril priestor na podnikanie rôznych špekulantov, avšak sťažovateľka konajúc v dôvere v právnu reguláciu prijímania vkladov štátom v dôsledku toho aj jeho bezpečnosť tohto konania uzatvorila s vyššie uvedenými právnymi subjektmi zmluvy, na základe ktorých im za sľúbenú odplatu poskytla peňažné prostriedky.“.

5. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv a práv z dôvodu, že tak krajský súd, „... rovnako ako prvostupňový súd nebral do úvahy jej argumentáciu pokiaľ išlo o špecifikáciu jednotlivých porušení povinnosti za štát konajúcich subjektov. Vysporiadaním sa s jej argumentáciou len konštatovaním, že sťažovateľka nešpecifikovala, aké opatrenia mal odporca vykonať neobstojí, keďže tieto opatrenia vyšpecifikovala pri každom jednotlivom žalovanom subjekte. Týmto spôsobom, ako aj nevykonaním potrebného dokazovania Okresný súd Bratislava I. a Krajský súd Bratislava potvrdením jeho rozhodnutia porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ... ... bolo poškodené jej právo vlastniť majetok, keď štát prostredníctvom svojich orgánov právnymi predpismi vytvoril priestor pre podnikanie rôznych špekulantov, ktorí vďaka tomuto priestoru mali možnosť beztrestne okrádať v dobrej viere konajúcich spotrebiteľov a tým zasahovať do ich práva vlastniť majetok spôsobom, ktorý bol minimálne v rozpore s dobrými mravmi. ... Tvrdenie o hrubej nedbanlivosti sťažovateľky neobstojí, keďže spoliehanie sa na riadne fungovanie zákonov a plnenie si povinností ministerstvami a inými štátnymi orgánmi nemožno považovať za hrubú nedbanlivosť. Na tomto princípe funguje ochrana spotrebiteľa aj v rámci Európskej únie. Aj keď sťažovateľka vstúpila do záväzkových vzťahov, ktoré jej mali priniesť vysoký výnos, vzhľadom na svoje vzdelanie a skúsenosti v danom čase nemala dostatočnú rozpoznávaciu schopnosť, ktorá by jej umožňovala zistiť všetky z toho vyplývajúce riziká a s ohľadom na ne prispôsobiť aj svoje rozhodnutie. Spoliehala sa na Slovenskú republiku, ktorá bola v roku 2001 a 2002 prístupovou krajinou do EÚ, postupne preberala záväzky z toho vyplývajúce a ktorá mala časom prevziať všetky záväzky vyplývajúce z členstva v EÚ vrátane rozsiahlych záväzkov pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa. ... ... Slovenská republika napriek jej medzinárodným záväzkom túto ochranu nezabezpečila ani 20 rokov po schválení smernice OSN na ochranu spotrebiteľa.“.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu

9.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou napádané rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených základných práv oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

10.1 V súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 96/2013 z 29. októbra 2014 ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Navrhovateľka však napriek prednesenej námietke pasívnej legitimácie zo strany uvedených odporcov a aj napriek výzve súdu na uvedenom označení zotrvala, keď označenie odporcov je výlučne dispozitívnym úkonom navrhovateľa ako účastníka konania. Preto sa súd stotožnil s uvedenou námietkou odporcov v 6. a v 8. rade a konštatuje, že títo nie sú vo veci pasívne vecne legitimovaní ako zástupcovia SR, nakoľko nie sú ústrednými orgánmi štátu a preto návrh voči nim zamietol.

Navrhovateľke tak vznikla voči uvedeným spoločnostiam pohľadávka zo záväzkovo právnych vzťahov, ktoré si prihlásila v konkurznom konaní vedenom voči uvedeným spoločnostiam. Konkurzné konanie voči AGW s. r. o. a SPOROINVEST, a. s. nie je doposiaľ ukončené, t. j. nie je známe v akej výške bude v konkurznom konaní uspokojený nárok navrhovateľky. Nie je preto možné

V prvom rade si teda navrhovateľka musí vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môže uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až potom, čo táto ujma zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo navrhovateľa na plnenie nebolo a už nemôže ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník sa preto nemožno úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľa voči uvedeným spoločnostiam a to buď v rámci konkurzného konania alebo po jeho skončení zo zostatku majetku.

Pasívne legitimovaným je štát zastúpený orgánom, ktorý mal nesprávne úradne postupovať, prípadne orgánom, ktorý za nesprávny úradný postup zodpovedá a má spôsobilosť byť účastníkom konania podľa procesných noriem. Navrhovateľka poukazuje

štátu. Ako nesprávny úradný postup odporcu v 1. rade (Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky, pozn.) navrhovateľka označila jeho legislatívnu činnosť, a to novelu bankového zákona č. 21/1992 Zb., vypracovanie a podnietenie prijatia zákona č. 44/1998 Zb., čím mal konať v rozpore s legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov č. 519/1997 Zb. a v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

opatrenia, a teda postupovať určitým predpísaným spôsobom za splnenia podmienok uložených dikciou hypotézy konkrétnej právnej normy. V tomto smere odporca v 2. rade preukázal listinnými dôkazmi k svojmu vyjadreniu, že orgány činné v trestnom konaní venovali pozornosť zisťovaniu skutočností, ktoré by mohli nasvedčovať podozreniu z páchania trestnej činnosti a teda nezostali nečinné tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, v priamej príčinnej súvislosti s ktorým uzatvorila navrhovateľka jednotlivé zmluvy a vložila tak na ich základe do nebankových subjektov svoje peňažné prostriedky. Taktiež súd uvádza, že nepodanie negatívneho stanoviska k návrhu zákona nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Navrhovateľka v konaní argumentovala, že nesprávny úradný postup odporcu v 7. rade (Slovenská republika v zastúpení generálnou prokuratúrou, pozn.) spočíval v nedodržaní povinnosti danej mu v § 3 z. č. 314/1996 Zb., t. j. vykonávať opatrenia na predchádzanie zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti.

a rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov navrhovateľka dobrovoľne vstúpila do záväzkového vzťahu s obchodnými spoločnosťami a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzala na seba práva a povinnosti v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromnoprávnej oblasti t. j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb.

zmlúv mohla poznať (bez právnych a iných odborných znalostí) že sa nejedná o dovolenú činnosť kolektívneho investovania predajom podielových listov či formou akcií. Z predložených zmlúv vyplýva, že vložené finančné prostriedky mali navrhovateľke priniesť nezanedbateľné výnosy a aj z tohto dôvodu mala postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ju podielu viny nezbavuje. .

10.3 „Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa. . .“ krajský súd v ňom uvedené dôvody v podstatnej časti ešte takto doplnil: «V prejednávanej veci je nepochybné, že navrhovateľka dobrovoľne, z vlastného rozhodnutia v rokoch 2001, 2002 uzavrela s podnikateľskými subjektmi AGW spol. s r. o., BDV družstvo, SPOROINVEST a. s., zmluvy podľa Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka s vymedzením podmienok v zmluve presne uvedených. K investovaniu sa navrhovateľka rozhodla na základe svojho presvedčenia podporovaného reklamou uvádzanou aj vo verejnoprávnej televízii. Domnievala sa, že ide o investičné spoločnosti, ktoré spĺňajú podmienky podnikania podľa zákona a sú pod dozorom štátnych orgánov. Neuviedla už konkrétne právne skutočnosti, o ktoré svoje presvedčenie takto investovať

zrušený zákon č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch.) Kolektívnym investovaním pritom nie je činnosť podľa zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Medzi navrhovateľkou a všetkými uvádzanými spoločnosťami bol teda vzťah založený len podľa Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka, ktoré zakotvujú širokú zmluvnú voľnosť účastníkov takýchto vzťahov. Zriadenie, postavenie, činnosť, ale aj zánik daných spoločností sa riadi Obchodným zákonníkom, resp. v osobitých prípadoch Občianskym zákonníkom.

. . Čo sa týka dôvodov odvolania spočívajúcich v tom, že ide o spotrebiteľské zmluvy a ako také mal aj súd posudzovať a priznať im ochranu podľa zákona o ochrane spotrebiteľov, podľa práva Európskej únie, odvolací súd dôvodí, že zmluvný vzťah medzi navrhovateľkou a „nebankovými subjektmi“ bol založený v rokoch 2001, 2002, a že teda vtedy vznikli právne skutočnosti, od ktorých navrhovateľka svoj nárok na náhradu škody aj odvíja; stalo sa tak teda ešte pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie.

10.4 Z citovaného je zrejmé, že krajský súd stotožniac sa s rozhodnutím okresného súdu svoje rozhodnutie o vecnej správnosti zamietnutia žaloby sťažovateľky založil vo vzťahu k jednotlivým žalovaným na troch skutočnostiach, a to (i) na absencii pasívnej legitimácie na strane dvoch žalovaných (Slovenská republika v zastúpení národnou bankou a v zastúpení radou pre vysielanie) a vo vzťahu k ostaným žalovaným (Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a v zastúpení generálnou prokuratúrou) odmietnutie žaloby založil (ii) na nepreukázaní vzniku škody v dôsledku podľa sťažovateľky štátom neregulovanej činnosti dvoch nebankových subjektov (AGW s. r. o., SPOROINVEST a. s.) a (iii) na nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi sťažovateľke v dôsledku činnosti nebankového subjektu BDV družstva vzniknutou škodou na jednej strane a činnosťou označených žalovaných ako zástupcov štátu na strane druhej.

10.5 Podľa prvého z uvádzaných dôvodov zamietnutia žaloby (i), ktorý sa upína na dve žalované (Slovenská republika v zastúpení národnou bankou a v zastúpení radou pre vysielanie), tieto subjekty nemajú postavenie ústredných orgánov štátu, a preto ani nie sú a ani nemôžu byť pasívne legitimované zastupovať štát v konaní o žalobe o náhradu škody, ktorá by mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s postupom, resp. s konaním štátu (jeho orgánov) podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, podľa § 18 v spojení s § 1 ods. 1 ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

10.7 Pokiaľ ide o uvedené dva dôvody zamietnutia žaloby sťažovateľky, zo sťažnosti nevyplýva, žeby sťažovateľka s týmito závermi krajského súdu rozporovala. Objektom jej námietok v sťažnosti podanej ústavnému súdu je v podstate iba tretí z dôvodov zamietnutia jej žaloby, podľa ktorého (iii) sťažovateľka ako žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o danosti príčinnej súvislosti medzi jej vzniknutou škodu rovnajúcou sa finančnej čiastke (s príslušenstvom), ktorú vložila ako členský vklad do BDV družstva a ktorá jej v dôsledku zániku tohto družstva ani po skončení konkurzného konania nebola vrátená, a činnosťou označených žalovaných reprezentujúcich štát. Podľa krajského súdu sťažovateľka nekonkretizovala, akou činnosťou alebo nečinnosťou (t. j. zanedbaním akých konkrétnych povinností) štát v zastúpení označenými žalovanými (v zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a v zastúpení generálnou prokuratúrou) zanedbal svoje zákonom mu uložené povinnosti na ochranu sťažovateľky ako spotrebiteľa, preto žalobu aj v tejto časti zamietol.

10.9 Nad rámec ústavný súd podotýka, že sťažovateľka sa žalobou o náhradu škody domáhala od štátu náhrady škody, ktorú do dôsledkov identifikovala s istinou, ktorú dobrovoľne zverila nebankovým subjektom a s príslušenstvom tejto istiny, ktoré malo predstavovať výnosy z investovania tejto istiny (t.j. iba predpokladané výnosy z podnikania, ktoré nevie a nemôže do budúcna s istotou garantovať ani sám podnikateľský subjekt, tobôž nie štát, pozn.) nebankovými subjektmi pri ich podnikateľskej aktivite „nebankového“

charakteru, za úspešnosť alebo neúspešnosť ktorej (podnikateľskej aktivity) však štát nemôže niesť žiadnu „osobnú“, resp. inštitucionalizovanú (prenesenú na štátne orgány) zodpovednosť. Okrem toho ak sa sťažovateľka domnievala, že príslušné štátne orgány nekonajú, resp. že sú nečinné v rozhodnom čase, t. j. v čase, keď mali podľa jej názoru konať a nekonali, mala a mohla sa domáhať ochrany svojich práv už v tomto rozhodnom čase žalobou proti ich nečinnosti prostredníctvom právnych nástrojov, ktoré mala k dispozícii v systéme všeobecných súdov v správnom súdnictve podľa § 250t a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

13. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označených práv, ktorých porušenie namieta, neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne odôvodňovala záver o ich porušení, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

15. V súvislosti so sťažovateľkou namietanou smernicou OSN je potrebné podotknúť, že smernica nemá charakter všeobecne záväzného právneho predpisu. Je to iba právny akt, ktorý má pre členský štát odporúčací charakter v smere stanovenia cieľov, ktoré sa majú členské štáty snažiť nimi zvolenými prostriedkami dosiahnuť.