I. ÚS 301/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EVPÚ a. s., Trenčianska 19, Nová Dubnica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžz 3/2013 z 21. mája 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“), ako aj jemu predchádzajúcim postupom.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v namietanom rozsudku ako jediný relevantný predpis, ktorý vo veci aplikoval, uviedol zákon č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o technických požiadavkách“) a dospel k záveru, že zrušenie certifikátov sťažovateľkou sa dotýka práv fyzických alebo právnických osôb a autorizovaná osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie v týchto prípadoch, má postavenie správneho orgánu s tým dôsledkom, že sa na toto konanie vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Toto posúdenie právnej veci najvyšším súdom je podľa sťažovateľky arbitrárne a nemá právny podklad v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na príslušné ustanovenia zákona č. 505/2009 Z. z. o akreditácii orgánov posudzovania zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o akreditácii“), zákona č. 71/1967 o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), ako aj nariadenia (ES) č. 765/2008, z ktorých vyplýva, že sťažovateľka ako akreditovaná osoba nie je správnym orgánom, pretože jej zákon nepriznal oprávnenie rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a o povinnostiach fyzickej alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Činnosť akreditovanej osoby je táto oprávnená vykonávať ako podnikateľskú činnosť. Autorizácia je rozhodnutím o poverení podnikateľa alebo inej právnickej osoby na vykonávanie posudzovania zhody.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dospel k nesprávnemu záveru o aplikácii zákona o technických požiadavkách v danom prípade, avšak „Zo zákona č. 289/2008 Z. z. nevyplýva ani nepriamo, že na otázky neupravené týmto zákonom sa má vzťahovať zákon č. 264/1999 Z. z., čo ani nemôže, pretože zákon č. 264/1999 Z. z. nepredstavuje v problematike úpravy posudzovania zhody všeobecnú právnu úpravu, ale naopak osobitnú právnu úpravu. Takisto treba zdôrazniť skutočnosti uvedené v bode 2, a síce to, že ide o dva samostatné režimy (dva samostatné právne predpisy), ktorým výrobok podlieha. Dokument označený ako certifikát je dokument vydaný akreditovanou osobou podľa zákona č. 289/2008 Z. z., preto nie je možné aplikovať ustanovenia zákona č. 264/1999 Z. z. o postupe autorizovanej osoby pri rušení certifikátov vydaných autorizovanou, teda nie akreditovanou osobou.“. Zákon o technických požiadavkách spolu s vykonávacími predpismi tak upravuje etapu pred uvedením výrobku na trh.

Sťažovateľka ďalej namietala, že nemá postavenie autorizovanej osoby v zmysle zákona o technických požiadavkách na certifikáciu elektronických registračných pokladníc pred začatím ich používania. Samotný zákon o elektronických registračných pokladniciach „neustanovuje autorizáciu ako predpoklad na vykonávanie certifikácie elektronických registračných pokladníc, nepoužíva pojem autorizovaná osoba a oprávnením na vykonávanie certifikácie je samotná akreditácia certifikačného orgánu udelená akreditačným orgánom“.

Podľa názoru sťažovateľky z § 34 zákona o technických požiadavkách vyplýva subsidiárna pôsobnosť správneho poriadku len na konanie Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky a Slovenskej národnej akreditačnej služby v konaní o akreditácii, ktoré majú charakter orgánu, ktorý je oprávnený rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Iné právnické osoby sa v uvedenom ustanovení zákona nespomínajú.

Označením rozhodnutí sťažovateľky o zrušení certifikátov v rozsudku najvyššieho súdu ako nulitných, nemajúcich oporu v zákone, najvyšší súd porušil aj základné právo sťažovateľky na dobrú povesť a dobré meno, keďže toto konštatovanie považuje sťažovateľka za difamačné.

Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že bola účastníčkou konania vedeného krajským súdom o návrhu výrobcu tlačiarní proti nečinnosti orgánu verejnej správy pod sp. zn. 11 S 33/2013, avšak nebola účastníčkou konania vedeného najvyšším súdom o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci, teda najvyšší súd rozhodol bez jej prítomnosti a bez toho, aby sa mohla k prerokovávanej veci vyjadriť. Uvedeným postupom najvyššieho súdu jej bolo odňaté aj právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa rozhodovalo o veci, ktorá nemala byť predmetom konania na najvyššom súde, pretože bola predmetom konania vedenom krajským súdom, ktorý mal posúdiť, či sa sťažovateľka dopúšťa nečinnosti ako orgán verejnej správy. Z dôvodu vydania rozsudku najvyššieho súdu však výrobca tlačiarní zobral žalobu späť a krajský súd konanie zastavil. Zároveň je sťažovateľka toho názoru, že na rozhodovanie o zrušení certifikátov nie je možné aplikovať Správny poriadok, pretože daný právny režim je daný v rovine súkromnoprávnej, a preto na konanie o zrušenie certifikátov môže vyriešiť všeobecný súd v občianskoprávnom konaní.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd podaním č. k. Kp 1/2014­6 doručeným ústavnému súdu 7. januára 2015, v ktorom okrem iného uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval v predmetnej veci ako súd prvého stupňa podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku o návrhu pred nezákonným zásahom, ktorý mal spočívať v tom, že orgán verejnej správy napriek vedomosti o nezákonnom zrušení certifikátov začal proti osobe navrhovateľa štvavú kampaň, v ktorej šíril nepravdivé informácie o zrušení certifikátov z dôvodu porušovania zákona, a ktorej účelom bolo zdevastovať jeho podnikateľskú činnosť v oblasti výroby elektronických registračných pokladníc. Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval v predmetnom konaní ako predbežnú otázku, či „rozhodnutia“ o zrušení certifikátov vydané Elektrotechnickým výskumným a projektovým ústavom (EVPÚ), a. s. na základe listu odporcu, v ktorom Kriminálny úrad Finančnej správy potvrdil neoprávnené zásahy, ktoré podľa jeho názoru spôsobil navrhovateľ ako výrobca fiškálnych tlačiarní nepovolenou úpravou registračného programu elektronickej registračnej pokladnice, boli vydané v súlade so zákonom s prihliadnutím na skutočnosť, že boli vydané bez toho, aby navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa k zisteniam Kriminálneho úradu Finančnej správy a bez toho, aby EVPÚ, a. s. pred zrušením certifikátov skúmal porušenie podmienok vydania certifikátu. Dospel pritom k záveru, že tieto rozhodnutia nemajú oporu v zákone, ani nespĺňajú náležitosti rozhodnutia. Z toho potom vyvodil, že odporca svojím konaním ­ zverejnením informácie o nepravdivom zrušení certifikátov, porušil právo navrhovateľa na ochranu osobnosti aj jeho povesť a dobré meno ako fyzickej osoby tak podnikateľa a výrazne ovplyvnil jeho podnikateľskú činnosť. Konanie odporcu by však napĺňalo zákonné znaky nezákonného zásahu už aj tým, že pri šírení predmetných informácií konal nad rámec svojich zákonných kompetencií.

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 4. júna 2015 okrem iného uviedol: «Pokiaľ Najvyšší súd SR uvádza vo svojom vyjadrení, že posudzovanie otázky, či „rozhodnutia“ o zrušení certifikátov vydané EVPÚ a.s. boli vydané v súlade so zákonom, bolo predmetom skúmania Najvyššieho súdu SR ako predbežná otázka, potom je nevyhnutné uviesť, že podľa § 250v ods. 8 v nadväznosti na § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (aplikovateľné pri nezákonných zásahoch na základe § 250v ods. 8) by v prípade NS SR tvrdenej aplikovateľnosti predpisov správneho práva na rozhodnutie EVPÚ a. s. bolo zrejmé, že na preskúmanie rozhodnutia by v takom prípade bol predpísaný osobitný postup, o ktorom navrhovateľ tvrdil, že ho využil ­ podanie príslušného riadneho opravného prostriedku a v prípade nečinnosti podanie žaloby podľa štvrtej hlavy piatej časti OSP, čo vo svojej sťažnosti uvádzame. V takom prípade by použitie ustanovenia § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku muselo mať špeciálny charakter vo vzťahu k posudzovaniu predbežnej otázky podľa § 135 OSP a neumožňovalo by posúdenie predmetnej otázky Najvyšším súdom SR. K ustanoveniu § 135 Občianskeho súdneho poriadku upravujúcim posudzovanie predbežných otázok je však nevyhnutné uviesť, že ani v prípade jeho aplikovateľnosti jeho ústavne konformná aplikácia nemôže odoprieť Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi garantované práva sťažovateľa na súdnu ochranu a ďalších práv, na ktorých porušení preto sťažovateľ aj naďalej trvá.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Najvyšší súd v uvedenom konaní napadnutým rozhodnutím rozhodoval vo veci návrhu výrobcu tlačiarní (žalobcu), ktorým sa proti žalovanému (Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky) domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý mal spočívať v neoprávnenom informovaní akýchkoľvek podnikateľských subjektov o zrušení certifikátov (vydaných pre výrobcu tlačiarní) na základe rozhodnutí sťažovateľky. Ako vyplýva z predložených listín a vyjadrení sťažovateľky a najvyššieho súdu účastníkmi konania, v danej veci boli výrobca tlačiarní v postavení žalobcu a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v postavení žalovaného správneho orgánu. V rámci predmetného súdneho konania najvyšší súd posudzoval ako predbežnú otázku, či rozhodnutia sťažovateľky o zrušení certifikátov boli vydané v súlade so zákonom, pričom dospel k záveru, že ide o nulitné akty nemajúce oporu v zákone ani náležitosti rozhodnutí. Na základe uvedeného najvyšší súd vyvodil, že žalovaný svojím konaním porušil právo výrobcu tlačiarní na ochranu osobnosti, jeho povesť, dobré meno, ako aj vlastnícke právo, a preto zakázal žalovanému pokračovať v porušovaní jeho práv konaním založeným na písomnom, ústnom alebo telefonickom informovaní akýchkoľvek subjektov o zrušení certifikátov.

Ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci išlo o jednoinštančné konanie vedené podľa piatej hlavy piatej časti OSP, ktorého účelom je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný.