I. ÚS 30/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 30/2015­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014 a takto

rozhodol:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 50/2012 z 15. októbra 2013 bol sťažovateľ, ktorý je štátnym príslušníkom , uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že potom, ako na území Českej republiky prevzal ako kuriér od iného občana národnosti zásielku sušeného konope zabalenú v dvoch igelitových hermeticky uzavretých vreciach uložených v cestovnej taške, túto zásielku v osobnom motorovom vozidle zn. EČV: na účely jej ďalšej distribúcie 22. februára 2012 previezol na územie Slovenskej republiky, kde mu bola pri kontrole a následnej prehliadke motorového vozidla na hraničnom priechode Brodské táto zásielka nájdená a zaistená. Za uvedený skutok bol sťažovateľovi uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov s výkonom trestu v tretej nápravnovýchovnej skupine a ochranný dohľad v trvaní 1 roka, ako aj trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 10 rokov a napokon aj trest prepadnutia veci (cestovnej tašky, mobilného telefónu a digitálnej váhy).

O odvolaniach podaných proti označenému rozsudku okresného súdu prokurátorom (v časti uloženého trestu) a aj sťažovateľom rozhodol krajský súd napádaným uznesením sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014, ktorým tieto odvolania zamietol, pričom dovolanie sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu najvyšší súd odmietol svojím uznesením sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014 (podľa zistenia ústavného súdu bolo rozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľovi doručené 21. júla 2014, pozn.).

Podľa sťažovateľa «Takýto postup je v rozpore so zákonom, použitie dôkazných informácii získaných úkonmi orgánov colnej správy a „prekrytých“ následnými úkonmi vyšetrovateľa, vychádzajúcimi z postupu colných orgánov vykonaného v rozpore s Trestným poriadkom, je nelegálny. Zásah voči sťažovateľovi sa mal vykonať v rámci trestného konania, teda orgánmi činnými v trestnom konaní a podľa Trestného poriadku a nemožno ho prekryť až následným, obsahovo zhodným úkonom kompetentného orgánu (obhliadka vozidla vyšetrovateľom až po zistení colnými orgánmi, čo sa vo vozidle nachádza a bude to slúžiť na účely trestného konania)... ... je nespochybniteľné, že orgány colnej správy vopred vedeli, že dňa 22.2.2012 bude vykonaná nelegálna preprava omamnej a psychotropnej látky z Českej republiky na Slovensko na vozidle EČ: , čo je trestným činom, a preto nemohli postupovať inak, než podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, čo neurobili... K tomuto je potrebné obhajobou uviesť, že colný orgán už po informácii od českej strany, t. j. cca hodinu pred zastavením vozidla, požiadal o súčinnosť políciu pri zastavení vozidla, potom pokračoval v úkonoch podľa zák. č. 652/2004 Z. z., a potom opäť požiadal o súčinnosť políciu (druhýkrát), keď „zistil“, že v aute sa skutočne drogy nachádzajú, teda až po získaní dôkazu kontrolou vozidla a jeho prehliadkou, čo je postup v rozpore aj so samotným § 26 zákona č. 652/2004 Z. z., nielen s Trestným poriadkom. Podľa citovaného ustanovenia totiž zastavenie dopravného prostriedku a kontrola batožiny nesmie sledovať iný záujem, než odhalenie tovaru, ktorý unikol colnému dohľadu. ... colné orgány vopred disponovali informáciou, že vo vozidle obžalovaného sa prepravuje marihuana, vedeli to od policajných orgánov v Českej republike (teda nielen tak od hocikoho), a tak ich zásah nemohol sledovať odhalenie tovaru, ktorý unikol colnému dohľadu, pretože už vedeli, čo vo vozidle je a prakticky si to len overovali, na čo však slúži postup výlučne podľa Trestného poriadku.».

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „Konaním Krajského súdu v Trnave a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 5 To/121/2013 a na Najvyššom súde SR pod č. k. 5 Tdo 28/2014 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. 5To/121/2013 zo dňa 18.2.2014 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 28/2014 zo dňa 29.5.2014, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)

Uznesenie

Krajského súdu v Trnave č. k. 5 To/121/2013 zo dňa 18.2.2014 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 28/2014 zo dňa 29.5.2014 sa zrušujú.“

V súvislosti s konaním pred ústavným súdom si sťažovateľ uplatnil aj úhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,89 € vrátane 20 % DPH.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj namietané porušenie práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 listiny, ktoré sťažovateľ označil ako právo na spravodlivé súdne konanie, a to uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľa dôjsť z dôvodu, že trestné stíhanie proti nemu malo začať na základe dôkazu vykonaného nezákonným spôsobom a jednako z dôvodu, že v jeho prípade mala byť nezákonným spôsobom určená cena u neho zabavenej drogy, a to len na podklade správy Národnej kriminálnej agentúry Policajného zboru o obvyklých cenách drog na tzv. „čiernom trhu“, pričom také údaje sú podľa sťažovateľa netransparentné a nepreskúmateľné.

Pokiaľ ide o vecné preskúmanie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

V nadväznosti na uvedené závery krajského súdu k problematike nezákonnosti dôkazu najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014 k tejto dovolacej námietke sťažovateľa uviedol: „Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Argumentácia obvineného vo vzťahu k vecnému dôkazu, zaistenej droge, že sa pri jej zaistení postupovalo v rozpore s Trestným poriadkom, vôbec nie je

základe príslušných ustanovení zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V prvom rade treba upriamiť pozornosť na to, že colné orgány Slovenskej republiky mali len informáciu o tom, že vo vozidle, ktoré viedol obvinený , by mohli byť

Z dokazovania vyplýva, že až po zastavení vozidla, použití služobného psa a otvorení batožinového priestoru vozidla, ktoré viedol obvinený, sa mohla konštatovať vážnosť podozrenia, že ide o drogu, Čo sa definitívne potvrdilo až následným znaleckým dokazovaním v rámci trestného konania. Ihneď ako sa colné orgány uistili, že obvinený sa s daným motorovým vozidlom prevozom podozrivej zakázanej látky mohol dopustiť trestného činu, bolo postupované

prehliadka aj vykonaná. Konštatovanie Krajského súdu v Trnave v jeho prvom rozhodnutí v danej veci z 2. júla 2013, že colné orgány Slovenskej republiky oprávnene mohli na základe im dostupných informácií postupovať podľa § 26 zákona č. 652/2004 Z. z. pri zastavení motorového vozidla vedeného obvineným, je správne.

Išlo o situáciu, keď policajné orgány nemali poznatky ani len o podozrení zo spáchania priestupku, nieto ešte podozrenia, že používaním dopravného prostriedku, na dopravnom prostriedku alebo v súvislosti s dopravným prostriedkom bol spáchaný trestný čin, alebo že by išlo o situáciu podľa § 23 ods. 2 písm. b/ zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a napriek tomu vozidlo zastavili a

Z citovaných napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj zo skoršieho rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 5 To 53/2013 z 2. júla 2013, na ktoré sa krajský súd v citovanom rozhodnutí argumentačne odvoláva (pokiaľ ide o otázku zákonnosti dokazovania, pozn.) vyplýva záver, že hodnotenie o zákonnosti, resp. nezákonnosti vykonania dôkazu v trestnom konaní musí byť založené ad hoc na konkrétnych okolnostiach tej­ktorej veci a toto hodnotenie nie je možné automaticky globalizovať tak, ako sa k tomu uchyľuje sťažovateľ.

Z uvedeného vyplýva, že na rozdiel od prípadu, ktorého sa sťažovateľ argumentačne dovoláva, vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tdo 28/2012, v ktorom príslušné orgány colnej správy síce tiež vopred (t. j. pred colným prejednaním) disponovali informáciou o dovoze iného ako colne deklarovaného tovaru dotknutým kamiónom, avšak táto informácia bola nielenže konkretizovaná a individualizovaná, ale navyše v čase pred dojazdom dotknutého kamiónu na colný prechod bola z Českej republiky príslušným orgánom colnej správy Slovenskej republiky aj protokolárne odovzdaná kontrolovaná dodávka, pričom orgány colnej správy nielenže nevydali príkaz na sledovanie kontrolovanej dodávky na území Slovenskej republiky podľa Trestného poriadku v znení účinnom pred 1. januárom 2006, ale po prepustení kamióna po colnom prejednaní a jeho odstavení v sklade v obci colníci orgánu colnej správy do týchto priestorov v rozpore s Trestným poriadkom nielenže vstúpili, ale vykonali aj ich prehliadku, ako aj prehliadku kamióna, avšak v danej veci sa o takýto prípad nejde.

V danom prípade na rozdiel od uvedeného orgány colnej správy disponovali iba vopred neurčitým podozrením o možnej preprave drog na územie Slovenskej republiky, ktorého intenzita vzhľadom na charakter im dostupných informácii odôvodňovala ich postup pri prehliadke sťažovateľom vedeného motorového vozidla služobným psom podľa zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o colníctve“), a nie hneď podľa Trestného poriadku tak, ako to ustálil v napádanom uznesení aj najvyšší súd, pričom úkony vyšetrovateľa, ktoré boli vykonané po pozitívnych zisteniach naznačujúcich, že vo vozidle sa môžu nachádzať drogy, boli vykonávané plne v súlade s Trestným poriadkom, čo sťažovateľ ani nerozporuje.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sa v sťažnosťou napádaných uzneseniach odchýlili od podľa jeho názoru stabilizovanej súdnej praxe zhmotnenej v sťažovateľom označených iných rozhodnutiach najvyššieho súdu uvedených v snahe argumentačne podporiť svoje tvrdenia, ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom bolo iba napádané uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014, ktoré, resp. závery ktorých (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že všeobecné súdy dospeli v inej ako ústavným súdom preskúmavanej veci k odlišnému právnemu stanovisku, nebola pre ústavný súd záväzná, pretože toto iné rozhodnutie alebo rozhodnutia nebolo/li predmetom prieskumu ústavného súdu a v dôsledku toho nemožno vyvodiť automaticky predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných ústavným súdom nepreskúmaných rozhodnutiach.

Okrem toho v súvislosti so sťažovateľom označenými rozhodnutiami najvyššieho súdu vydanými v podľa jeho názoru s jeho prípadom obdobných veciach ústavný súd nad rámec podotýka, že sťažovateľ poukazuje iba na útržky z týchto rozhodnutí bez uvedenia konkrétnych súvislosti a okolností toho­ktorého prípadu (napr. čo sa týka spôsobu, miesta a rozsahu spáchania skutku a pod., pozn.), pričom ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré sa podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám (napr. I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa krajský súd napádané uznesenie odôvodnil takto: „Okresný súd rozsah trestnej činnosti ustálil v napadnutom rozsudku tak, že množstvo drogy, ktoré obžalovaný prevážal zodpovedalo 30.772 až 48.845 obvykle jednorazových dávkach omamnej drogy, pričom celková hodnota zaistenej omamnej látky na čiernom trhu v trnavskom kraji predstavuje podľa odborného vyjadrenia Národnej kriminálnej agentúry cenu 66.463,20 Eur až 158.197,50 Eur. K takto ustálenému rozsahu k trestnej činnosti treba uviesť nasledovné: Odvolací súd už vo svojom vyššie citovanom zrušujúcom uznesení poukázal na to, že úlohou okresného súdu bude zisťovať nie akúkoľvek ale najnižšiu cenu, za ktorú sa droga predáva , aby mohol byť s určitosťou stanovený záver vyjadrený v skutkovej vete rozsudku k hodnote zaisteného množstva drogy. Okresný súd ale i obžaloba vychádzala z praxe, ktorú používa Kriminalistický a expertízny ústav PZ, ktorý stanoví počet jednotlivých priemerných dávok, ktoré možno pripraviť zo zaistenej omamnej látky, a následne na základe počtu týchto dávok Národná kriminálna agentúra vo vzťahu k cene jednotlivej dávky stanoví finančné vyjadrenie hodnoty omamnej látky. Takýto postup však nemá oporu v Trestnom zákone. Ustanovenie § 135 ods. 2 Tr. zák. je interpretačné ustanovenie výlučne pre výklad pojmu prechovávanie drogy pre vlastnú potrebu vo väčšom množstve uvedený v § 171 ods. 2 Tr. zák., čo reprezentuje najviac 10­násobok obvykle jednorazovej dávky na použitie, a to pre osobnú potrebu. Z obžaloby ale i z napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný je stíhaný pre § 172 Tr. zák. Mechanické preberanie pojmu obvykle jednorazová dávka pre prípad, pre ktorý je obžalovaný stíhaný je nesprávny. Obvykle jednorazová dávka je formálnym znakom výlučne len pri ustanovení § 171 Tr. zák.

Nadväzne na uvedené najvyšší súd v dovolacom konaní konštatoval: „Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Zásadným porušením práva na obhajobu nemôže byť to, ak súd nevyhovie návrhu obvineného na doplnenie dokazovania, resp. ak považuje vykonané dôkazy za postačujúce na ustálenie skutkového stavu. Pri ustálení hodnoty zaistenej drogy prvostupňový súd vychádzal z odborného vyjadrenia Národnej protidrogovej jednotky, čo nemožno považovať za protizákonný dôkaz. Ustálil tak pre obvineného najpriaznivejšiu hodnotu drogy v regióne Trnavského kraja, kde bola droga zaistená, vychádzajúc z hodnoty obvykle jednorazovej dávky drogy. Správne je v tomto smere stanovisko prokurátora k dovolaniu, že je vecou súdu zvážiť, či určitú skutkovú okolnosť bude overovať ešte ďalšími dôkazmi, než tými, ktoré má k dispozícii a na základe ktorých považuje podstatné skutkové okolnosti za preukázané. Nie je preto ani podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., lebo právo obvineného na obhajobu nielen že zásadným spôsobom, ale vôbec nebolo porušené.“

Z citovaných rozhodnutí vyplýva, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd svoje závery týkajúce sa určenia hodnoty u sťažovateľa zaistenej drogy ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili a uviedli aj dôkazné prostriedky (závery Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru o určení počtu jednotlivých dávok drogy, ako aj správu Národnej kriminálnej agentúry Policajného zboru o cene daného druhu drogy, za ktorú sa predáva jedna jej obvyklá dávka na tzv. „čiernom trhu“ v lokalite, v ktorej bola droga zaistená), z ktorých tieto svoje závery vyvodili, takže ich nie je možné kvalifikovať ako neodôvodnené, arbitrárne alebo svojvoľné, t. j. bez opory vo vykonanom dokazovaní.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa mechanizmu určenia ceny pri trestnej činnosti zaistenej drogy, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba spochybňuje resp. kritizuje netransparentnosť a neoveriteľnosť záverov oboch súdov pokiaľ ide o určenie ceny u neho zaistenej drogy, avšak sám sťažovateľ nenavrhol žiadny iný transparentnejší spôsob určenia hodnoty, resp. ocenenia u neho zaistenej drogy. Vo veciach drogovej trestnej činnosti je v praxi súdov používaný všeobecne objektivizovaný spôsob určovania ceny pri trestnej činnosti zaistených drog, a to ich rozdelením na obvyklé jednorázové dávky v závislosti od výdatnosti zaisteného druhu drogy s následným priradením im odhadom (ide o „čierny trh“, pričom „odhadom“ sa rozumie nie svojvoľne pre daný prípad, ale rovnako vo všetkých obdobných prípadoch, avšak „odhadom“ vzhľadom na praktiky „čierneho trhu“, pozn.) určenej minimálnej ceny na „čiernom trhu“. V uvedenej súvislosti ústavný súd už aj v minulosti (napr. II. ÚS 228/2012, II. ÚS 240/2012) podotkol, že práve vzhľadom na potrebu zachovania objektívneho prístupu k všetkým obdobným prípadom neurčitého množstva (v ktorých by rôzni páchatelia týchto trestných činov vzhľadom na rôzne premenné okolnosti, napr. skúsenosť a pod. mohli z rovnakého množstva drogy určitej im neznámej výdatnosti vyrobiť rôzne množstvá obvyklých jednorázových dávok, pozn.) bol vytvorený jednotný objektivizovaný systém, resp. postup pri určovaní množstva obvyklých jednorázových dávok, ktoré by sa dali vyrobiť z konkrétneho množstva drogy určitej výdatnosti, ktoré by tak boli v rovnakých prípadoch neurčitého množstva rovnaké, t. j. objektivizované, a teda v konečnom dôsledku porovnateľné.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2015