I. ÚS 302/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi ako povinnému sa na okresnom súde vedie exekučné konanie pre vymoženie 42 000 eur, a to na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice N 274/2024, NZ 61408/2024, NCR1s 62393/2024 z 18. decembra 2024 spísanej

nestalo. Keďže neovládal slovenský jazyk na dostatočnej úrovni je zrejmé, že nemohol byť udelený súhlas na vykonateľnosť notárskej zápisnice. Sťažovateľ splácal uvedený dlh ale nebol si vedomý následkov omeškania so splátkami, čo vyplýva z neznalosti slovenského jazyka a odborných legálnych pojmov. Upozornil aj na skutočnosti majúce vplyv na materiálnu vykonateľnosť notárskej zápisnice. Listiny totiž mali preukazovať poskytnutie hotovosti 45 000 eur, čo je v príkrom rozpore s § 4 zákona č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 394/2012 Z. z.“), ktorý takéto platby zakazuje. 3.

a zápisnicu dobrovoľne podpísal bez toho, aby ho k tomu ktokoľvek nútil; jeho prejav vôle tak bol urobený slobodne, vážne, zrozumiteľne a bol potvrdený notárom ako štátom poverenou osobou. Tvrdenia sťažovateľa vyhodnotil ako účelové s cieľom vyhnúť sa splneniu svojho záväzku.

Proti tomuto uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom sťažovateľ podal sťažnosť, v ktorej zopakoval svoje výhrady k exekučnému titulu. 5. Sudca okresného súdu sťažnosť sťažovateľa napadnutým uznesením zamietol.

Ak teda sťažovateľ vyhlásil, že ovláda slovenský jazyk, notár nemal žiaden racionálny dôvod postupovať podľa § 53 Notárskeho poriadku. Dovolávať sa tohto postupu je potom nelogické. Ak by súd pripustil, že sťažovateľ neovládal slovenský jazyk, musel by skonštatovať, že klamal.

Túto skutočnosť nemôže dokazovať, resp. vyšetrovať ex offo exekučný súd.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti znova opakuje svoju argumentáciu. Zdôrazňuje, že notár má povinnosť pribrať tlmočníka, ak je pochybnosť o ovládaní jazyka účastníka, tak aby bola zaistená zákonnosť postupu. Takto sa v danej veci nepostupovalo. Nesúhlasí so závermi okresného súdu a pýta sa, ako mohol klamať, ak podpísal notársku zápisnicu s vyhlásením, ktorému nerozumel. Ak neovláda jazyk, ako mohol vedieť, čo podpisuje. Úplne preto absentuje vôľová zložka a súd až nevhodne zvýrazňuje domnelý zlý úmysel sťažovateľa. 7. V rámci obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), napr. Brozicek proti Taliansku (10964/84), v ktorom ESĽP uviedol, že je povinnosťou štátu skúmať, či účastník konania dostatočne ovláda jazyk, v ktorom je konanie vedené. Je povinnosťou štátu zabezpečiť tlmočenie (Cuscani proti Spojenému kráľovstvu, 32771/96). A v rozhodnutí Vizgirda proti Slovinsku (59868/08) uviedol, že je daná aktívna povinnosť orgánov overiť jazykovú zdatnosť bez výslovnej žiadosti, základná znalosť nestačí. 8. Okresný súd nepovažoval neovládanie jazyka za preukázané, práve naopak, trval na tom, že ak sťažovateľ podpísal vyhlásenie, tak slovenský jazyk ovláda, inak by musel klamať. Neovládanie jazyka mal sťažovateľ preukázať. Aplikáciu negatívnej teórie sťažovateľ považuje za scestnú a úplne nesprávnu. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/81/2010). V exekučnom poriadku je uvedené, že súd, síce výnimočne, ale môže aj bez návrhu vykonať dokazovanie, ktoré strany nenavrhli (§ 201 ods. 3 Exekučného poriadku) a vypočuť osobu, ak jej výpoveď môže mať význam pre rozhodnutie alebo postup súdu v konaní (§ 203 Exekučného poriadku). Ak bol okresný súd toho názoru, že je potrebné vykonať konfrontáciu (výsluch), mohol ju nariadiť a vykonať. Okresný súd takto nepostupoval a procesnú aktivitu v preukazovaní neexistencie právnej skutočnosti ponechal v rozpore s judikatúrou a zákonom na sťažovateľovi. Požiadavka na preukazovanie neexistencie niečoho možno považovať za odňatie spravodlivosti v kontexte rezignácie exekučného súdu na svoje zákonné a ústavné povinnosti. 9. Tým, že súd umožnil exekúciu na podklade notárskej zápisnice spísanej v rozpore so zákonom, keďže sťažovateľ neovládal slovenský jazyk slovom aj písmom, porušil právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 4 ústavy. Rovnako ide o porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, keďže ide o diskrimináciu na základe jazyka.

10. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práv napadnutým uznesením, ktorého závery sťažovateľ považuje za nesprávne. Nesúhlasí s právnym posúdením jeho veci, predostiera vlastný pohľad na vec a od ústavného súdu očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospel okresný súd. 11.

12. Vzhľadom na podstatu argumentácie sťažovateľa je potrebné v úvode pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

13. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

15. Sťažovateľ namietané porušenie svojich práv redukoval na jednu, podľa jeho názoru kľúčovú otázku, ktorá sa týka spornosti okolností spísania a podpísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, konkrétne záveru o ovládaní slovenského jazyka. Už v návrhu na zastavenie exekúcie sa obmedzil iba na popretie tejto okolnosti a od toho odvodzoval dôvod na zastavenie exekúcie.

Uvedené je výrazom toho, že na exekučné konanie sa subsidiárne použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku v prípadoch, ak Exekučný poriadok neustanovuje odchýlny postup. K tomu právna teória uvádza, že Civilný sporový poriadok konštruuje konanie na princípe kontradiktórnosti a s tým súvisí aj priebeh dokazovania. Dokazovanie v kontradiktórnom spore založenom na prejednacom princípe (princípe formálnej pravdy) sa vyznačuje tým, že súd pri rozhodovaní vychádza (takmer) výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu.

a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 1072.). Takáto výnimka je povolená v prípade, ak je to nevyhnutne potrebné na zistenie skutkového stavu. Dôvody na jej nevyhnutné použitie okresný súd vzhľadom na obsah spisu a okolnosti danej veci nevzhliadol. Dané ustanovenie totiž nemožno chápať tak, že povinnému postačuje poprieť nárok oprávneného s tým, že dokazovanie (hoc aj negatívnej skutočnosti) prenesie výlučne na exekučný

18. Okresný súd sa preto v rámci exekučného konania nedopustil takého výkladu (a aplikácie) ustanovení exekučného poriadku, ktorým by poprel ich podstatu, zmysel a účel a ktorý by predstavoval nepredvídateľnú interpretačnú svojvôľu. Ústavný súd nevidí žiaden priestor na to, aby vstupoval do ústavne udržateľnej interpretácie aplikovanej právnej úpravy či akokoľvek korigoval alebo dopĺňal dôvody rozhodnutia okresného súdu. V tejto súvislosti pripomína, že nie je jeho úlohou „vylepšiť“ odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, prípadne upozorniť na zistené pochybenia všeobecného súdu, ak nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov napadnutého rozhodnutia. 19. Z obsahu spisového materiálu nie je sporné, že sťažovateľ pred notárom pri spisovaní notárskej zápisnice nevyhlásil, že „neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie“, že bol oboznámený s obsahom notárskej zápisnice v slovenskom jazyku, o ktorom písomne vyhlásil, že mu rozumie slovom a písmom, a jeho následné popieranie tejto skutočnosti až v exekučnom konaní sa javí (aj vzhľadom na postoj sťažovateľa k exekúcii) skôr ako účelové, keď o tlmočníka nežiadal a ani nebolo preukázané, že by notár mal mať pochybnosti o sťažovateľovej znalosti, resp. neznalosti slovenského jazyka. Preto ústavný súd dospel k záveru, že ani porušenie ústavného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 4 ústavy preukázané nebolo. 20. Argumenty, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej ústavnej sťažnosti, neumožňujú prijať záver o porušení jeho práv, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú. 21. V súvislosti s namietaným porušením princípu rovnosti zakotveným v čl. 12 ods. 2 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej „zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv a zároveň majú aj univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach“ (I. ÚS 59/97, m. m. I. ÚS 8/97, PL. ÚS 14/98, II. ÚS 68/04, IV. ÚS 62/2010). Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatoval, že čl. 12 ods. 2 ústavy nemožno považovať za základné právo, ktoré podlieha samostatnej ochrane prostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto jeho prípadné porušenie môže posudzovať len v spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy. 22. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.