I. ÚS 303/2026

1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B2-21C/30/2022 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Mestskému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. B2-21C/30/2022 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Uznesením Mestského súdu Bratislava IV č. k. B2-21C/30/2022-223 zo 16. februára 2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV č. k. B2-21C/30/2022-223 zo 16. februára 2026 z r u š u j e a v e c v r a c i a Mestskému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 2 000 eur, ktoré j e mu Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

1. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 303/2026-18 z 20. mája 2026 prijal v celom rozsahu na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa doručenú 20. apríla 2026, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, všetko postupom Mestského súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. B2-21C/30/2022 [konanie pôvodne vedené pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 21C/30/2022 (ďalej len „napadnuté konanie“)]. Zároveň žiadal prikázať mestskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov, uznesenie mestského súdu č. k.

2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh, napadnutého uznesenia a ostatného spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ 29. júna 2022 podal na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy proti žalovaným Úradu nad zdravotnou starostlivosťou a Svetu zdravia,a.s. Opíšuc chronologický priebeh napadnutého konania, sťažovateľ v podstatnej časti popisuje, že okresný súd po realizácii prvotných procesných úkonov doručovania žaloby a vyjadrení stranám sporu rozhodol uznesením č. k. 21C/30/2022-170 z 26. januára 2023 (právoplatným 7. marca 2023), ktorým zastavil konanie proti žalovanému v 2. rade a zároveň mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný v 2. rade doručil okresnému súdu špecifikáciu trov právneho zastúpenia s následným návrhom na priznanie náhrady trov konania. Mestský súd až s odstupom takmer jedného roka uznesením č. k. B2-21C/30/2022-192 z 2. februára 2024 uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania 494,02 eur.

3. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením mestského súdu, ktorým bola sťažnosť žalobcu (sťažovateľa) proti uzneseniu č. k. B2-21C/30/2022-192 z 2. februára 2024 zamietnutá (uvedené tvrdenie sťažovateľa však nezodpovedá sťažnostnému petitu predloženej ústavnej sťažnosti, pozn.), a domáha sa jeho zrušenia.

Z odôvodnenia rozhodnutia o sťažnosti tak vyplýva, že sťažnosť bola podaná po lehote, keďže 15. deň lehoty pripadol na sobotu, t. j. 30. marca 2024, a nasledujúci pracovný deň – pondelok 1. apríla 2024 bol posledný deň lehoty na podanie sťažnosti. Sťažovateľ argumentuje, že posledný deň lehoty na podanie sťažnosti pripadol na 30. marec 2024, čo bola sobota.

Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že sudkyňa v predmetnej právnej veci nekonala zákonne a neprimerane zaťažila sťažovateľa.

6. Mestský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/306/2026 z 29. apríla 2026, o ktoré ústavný súd požiadal ešte v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľa v súlade s § 56 ods. 6 vetou za bodkočiarkou zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“), pripojil chronologický prehľad procesných úkonov realizovaných v napadnutom konaní, ktorý sa zhoduje s opisom uvádzaným sťažovateľom a z ktorého je zrejmé, že zákonná sudkyňa 27. marca 2026 dala pokyn spisovej kancelárii predvolať strany sporu na pojednávanie nariadené na termín 27. máj 2026. Dňa 20. apríla 2026 žalobca doručil súdu návrh na doplnenie dokazovania, 21. apríla 2026 zákonná sudkyňa dala pokyn spisovej kancelárii zaslať podanie žalobcu z č. l. 241 žalovaným v 1. a 2. rade. Dňa 22. apríla 2026 žalobca doručil súdu žiadosť o zmenu termínu a ospravedlnenie neprítomnosti. Dňa 23. apríla 2026 zákonná sudkyňa dala pokyn spisovej kancelárii zrušiť termín pojednávania nariadený na 27. máj 2026 z dôvodu kolízie pojednávaní na inom súde. Poukázala i na to, že sťažovateľ už v čase podania žaloby nesprávne označil jedného zo žalovaných a z dôvodu neskoršej zámeny strán sporu na strane žalovaných bol žalobca zaviazaný na znášanie trov konania v tejto časti. 7. Mestský súd priznal, že v napadnutom konaní došlo zo strany okresného súdu a v súčasnosti mestského súdu k súdnym prieťahom (od 23. marca 2022 do 1. februára 2024, od 3. apríla 2022 do 14. apríla 2024 a od 27. apríla 2024 do 15. februára 2026). Podľa predsedníčky súdu boli prieťahy objektívne zapríčinené aj zmenou vyššieho súdneho úradníka v predmetnom súdnom oddelení, ako aj sťahovaním mestského súdu do nového sídla v období od februára 2026. Procesný postup vo veci sp. zn. B2-21C/30/2022 je momentálne plynulý a v súlade s príslušnými procesnými predpismi, ako aj v súlade so zásadami hospodárnosti a rýchlosti konania. 8. V doplnenom vyjadrení sp. zn. 1SprV/306/2026 zo 4. júna 2026 sa mestský súd v celom rozsahu pridržal svojho vyjadrenia z 29. apríla 2026. 9. Ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné zasielať vyjadrenia mestského súdu sťažovateľovi na repliku, keďže čo do jednotlivých úkonov a časových údajov sa zhodujú s tvrdeniami sťažovateľa a zásadne neovplyvnili rozhodnutie ústavného súdu v jeho esenciálnej časti.

10. Keďže na základe podaní účastníkov konania je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd upustil od ústneho pojednávania (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde). 11. Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj jeho základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote je založená na jeho tvrdení o nečinnosti mestského súdu v napadnutom konaní a o nesprávnosti uznesenia o jeho sťažnosti, čo sa týka výšky trov konania, ktorého zrušenia sa domáha bez toho, aby v petite ústavnej sťažnosti namietal porušenie svojich práv týmto uznesením. 12. Pretože sťažovateľ ani po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie neupravil sťažnostný petit (napriek tomu, že mu to ústavný súd v bode 4 odôvodnenia uznesenia o prijatí naznačil), ústavný súd považoval v prvom rade za nevyhnutné ustáliť, vyslovenia porušenia ktorých práv a akým rozhodnutím sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha. V návrhu na rozhodnutie, t. j. v sťažnostnom petite sťažovateľ síce označil základné práva a slobody, ktorých porušenie tvrdí, avšak len vo vzťahu k postupu mestského súdu v napadnutom konaní (bod 1 petitu ústavnej sťažnosti), nie aj k rozhodnutiu o sťažnosti, ktoré žiadal „iba“ zrušiť (bod 3 petitu ústavnej sťažnosti). K namietaniu nesprávnosti rozhodnutia o sťažnosti sa rozpísal len v dôvodoch ústavnej sťažnosti. V tomto kontexte je potrebné uviesť, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti najmä jeho petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Takto vymedzený rozsah prieskumu ústavného súdu môže byť vo výnimočných okolnostiach modifikovaný (zvyčajne rozšírený) dôvodmi ústavnej sťažnosti (tak ako to expressis verbis je zrejmé z § 45 zákona o ústavnom súde), z ktorých ale musí zrozumiteľne vyplývať nespochybniteľný záujem sťažovateľa podrobiť ústavnoprávnemu prieskumu konkrétne a adresne vymedzené rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (vymedzený predmetom, subjektom a inými, najmä časovými súvislosťami), na čo musí nevyhnutne vecne nadväzovať aj pregnantná súvzťažná ústavnoprávna argumentácia sťažovateľa. Jedine za kumulatívneho splnenia týchto podmienok je tak potom možné prekročiť petit ústavnej sťažnosti pri rešpektovaní ontologickej podstaty tohto ústavného inštitútu, potierajúc pritom prehnanú ústavnoprávnu solemnitu, ktorej dôsledky by mohli ohroziť materiálnu ochranu sťažovateľových základných práv a slobôd [I. ÚS 514/2020 (ZNaU 84/2020)]. Ústavný súd v okolnostiach preskúmavanej veci identifikoval súvzťažnú ústavnoprávnu argumentáciu (aj keď strohú) aj vo vzťahu k uzneseniu č. k. 21C/30/2022-223 zo 16. februára 2026, a preto, vychádzajúc z princípu materiálnej ochrany ústavnosti, preskúmal sťažovateľovu ústavnú sťažnosť tak, ako je uvedené v nasledujúcich bodoch tohto nálezu.

14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

V správaní sťažovateľa až na pôvodne nesprávne označenie protistrany, proti ktorej bolo konanie zastavené a na jej miesto vstúpila iná žalovaná (Nemocnice a polikliniky, n.o.), a na postupné dopĺňanie ďalších návrhov na dokazovanie neboli zistené iné závažné skutočnosti, ktoré by vplývali na dĺžku konania.

16. Samotný postup mestského súdu a pred ním ani okresného súdu rozhodne nebol plynulý, čo priznala aj samotná predsedníčka mestského súdu (bod 7 odôvodnenia tohto nálezu). Mestský súd sa prakticky začal sporu venovať až vydaním zamietajúceho uznesenia č. k. 21C/30/2022-223 zo 16. februára 2026 (ale to po dvoch rokoch od rozhodnutia vydaného vyšším súdnym úradníkom), keď dovtedy riešil v podstate iba procesné úkony alebo nekonal vôbec. Súd vo veci doteraz dvakrát

17. I bez bližšieho pohľadu na jednotlivé časové úseky medzi jednotlivými procesnými úkonmi vyplývajúcimi z chronológie spisu možno vyvodiť, že vo veci konajúci súd prvej inštancie nerešpektoval zásadu rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a spôsobil tak prieťahy, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné. Preto ústavný súd, zohľadniac opakujúce sa obdobia dlhšej nečinnosti súdu prvej inštancie, ako aj neefektívnosť v jeho postupe, ktorá spôsobila, že vec sťažovateľa nie je ani po štyroch rokoch od podania žaloby právoplatne skončená, ale ani meritórne rozhodnutá, vyslovil, že postupom mestského súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu práv sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).

V takomto type konania sú sporové strany povinné substancovať svoje skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy v jednotlivých procesných úkonoch (povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť). Procesná aktivita má mať na zreteli najmä časové kritérium, a to včasnosť, ktorú posudzuje podľa vlastnej úvahy konajúci súd (osobitne s dôrazom na naplnenie požiadavky hospodárnosti a rýchlosti vedenia súdneho sporu).

vykonaného dokazovania. Súdy prvej inštancie však náležite nevyužili nástroje, ktoré im od 1. júla 2016 poskytuje nový procesný kódex (§ 153 CSP sudcovská koncentrácia konania, § 179 ods. 2 CSP pokus o vyriešenie sporu zmierom, dôsledný postup súdu podľa § 181 ods. 2 CSP), čo v konečnom dôsledku zjavne viedlo k predĺženiu napadnutého konania.

IV.3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie postupom mestského súdu v napadnutom konaní: 23. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne i práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) dáva do pozornosti, že časový horizont toho, kedy sa účastníkovi konania (resp. strane v spore) dostáva konečného rozhodnutia vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou meradla celkovej spravodlivosti podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Čím je tento časový horizont dlhší, tým viac sa oslabuje kredibilita štátnej moci a špecificky moci súdnej. V súlade s judikatúrou ústavného súdu (III. ÚS 243/2017, III. ÚS 451/2017, II. ÚS 481/2017) v prípadoch extrémnych prieťahov v konaní dochádza k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov už samotnou dĺžkou súdneho konania, ktorá predlžuje stav právnej neistoty do takej miery, že sa právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07). Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odráža v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou podmienkou na fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu. Ignorovanie týchto princípov konajúcim súdom môže mať za následok porušenie práva na fér proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) v jeho časovej dimenzii. 24. K vysloveniu porušenia základného práva na súdnu ochranu z dôvodov existencie zbytočných prieťahov môže dôjsť v prípade, ak namietané zbytočné prieťahy, ako aj celková doterajšia dĺžka preskúmavaného súdneho konania signalizujú, že v postupe súdu došlo k pochybeniam takej intenzity, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci (najmä predmetu konania, teda toho, čo je pre sťažovateľa v stávke) možno uvažovať o odmietnutí spravodlivosti – denegatio iustitiae (pozri m. m. IV. ÚS 242/07 – a contrario). 25. V danej veci sťažovateľov spor od nápadu veci doteraz trvá štyri roky, čo nie je síce doba primeraná, ale nie je to ani doba, ktorú by bolo možné označiť ako extrémne dlhú a ani postup súdu vo veci nemožno označiť ako odmietajúci poskytnúť sťažovateľovi súdnu ochranu. 26. Okrem toho, že ústavný súd nezistil naplnenie podmienok na vyslovenie záveru o odmietnutí spravodlivosti, t. j. nezistil pochybenia takej intenzity, ktoré by umožňovali k takémuto záveru dospieť, nie je ústavná sťažnosť v tejto časti ani adekvátne odôvodnená, a preto požiadavke sťažovateľa na vyslovenie porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nevyhovel (bod 6 výroku tohto nálezu).

VI. Trovy konania

30. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania pred ústavným súdom ústavný súd vychádzal z § 73 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého účastník konania na ústavnom súde v zásade sám znáša trovy takého konania a len v odôvodnených (i) prípadoch môže (ii) podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Zákon o ústavnom súde tak nestavia právo na náhradu trov konania do nárokovateľnej polohy, ako je to v iných druhoch regulovaných právno-aplikačných procesoch (napr. civilné sporové konanie, správne súdne konanie, exekučné konanie a ďalšie). Ústavný súd disponuje širokým priestorom na úvahu o tom, či vôbec priznať náhradu trov konania, a ak áno, v akom rozsahu (III. ÚS 209/2020, I. ÚS 357/2021, I. ÚS 418/2022). 31. Sťažovateľ si uplatnil trovy, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom a ktoré v petite svojej ústavnej sťažnosti vyčíslil na 824,72 eur bez bližšej špecifikácie. Ústavný súd už vo fáze predbežného prerokovania vyhodnotil ústavnú sťažnosť právne zastúpeného sťažovateľa ako nespĺňajúcu zákonné požiadavky kladené najmä na sťažnostný petit, ktorý bol nesprávny a neúplný. Tieto nedostatky, ktoré do značnej miery ovplyvnili i kvalitatívnu úroveň celej ústavnej sťažnosti a sťažili ústavnému súdu jeho rozhodovanie, zohľadnil pri nepriznaní náhrady trov konania (bod 7 výroku tohto nálezu).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2026