I. ÚS 307/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 307/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Alexandrom Bröstlom, Advokátska kancelária Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 113/2015­141 z 2. marca 2015 v spojení s uznesením Okresného súdu Michalovce č. k. 11 C 226/2014­124 z 8. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Podľa názoru sťažovateľa neboli splnené zákonné predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, a to najmä nebolo preukázané nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, ktoré navrhovateľ odôvodnil len tým, že sťažovateľ môže previesť pozemky, resp. spoluvlastnícke podiely do vlastníctva iných obchodných spoločností, ktoré patria do jeho podnikateľskej skupiny, resp. zaťažiť ich právami tretích osôb. Tieto tvrdenia si osvojili aj konajúce súdy, ktoré sa však žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, že nebolo osvedčené, že sa takéto prevody naozaj pripravujú. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na konštantnú judikatúru súdov (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 5/2012 z 28. novembra 2012), v zmysle ktorej subjekt domáhajúci sa nariadenia predbežného opatrenia musí osvedčiť dôvody na jeho nariadenie, t. j. dočasnej úpravy pomerov účastníkov alebo obavu o ohrozenie budúceho výkonu súdneho rozhodnutia, dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.

Tvrdenia navrhovateľa sú podľa názoru sťažovateľa „ničím nepodložené a nachádzajúce sa výlučne v rovine domnienok a hypotéz“, keďže „samotná možnosť nakladať s nehnuteľnosťami z titulu ich vlastníctva nezakladá vznik nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy“.

Sťažovateľ považuje nárok navrhovateľa za nedôvodný aj s poukazom na § 140 druhú vetu Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že „navrhovateľ si môže v rámci realizácie predkupného práva uplatniť svoj nárok výlučne v rozsahu takej veľkosti podielu, ktorá pripadá pomerne na veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu. Táto podmienka nebola zo strany navrhovateľa v požadovanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia splnená, preto považujeme jeho nárok vo veci samej v uplatnenom rozsahu za nedôvodný a nevykonateľný. Navrhovateľ v tejto súvislosti nepreukázal dohodu o výkone predkupného práva s ostatnými spoluvlastníkmi tak ako to požaduje ustanovenie § 140 druhá veta Občianskeho zákonníka. Postup uplatnený navrhovateľom obchádza všetkých ostatných spoluvlastníkov a podľa nášho názoru sa navrhovateľ vo veci samej domáha nároku, ktorý mu nepochybne v celom rozsahu nepatrí...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým sťažovateľovi zakázal nakladať s pozemkami evidovanými Okresným úradom Michalovce (špecifikovanými podľa čísla listu vlastníctva, čísla parcely, výmerou a druhom), a to previesť vlastnícke právo, resp. spoluvlastnícke právo, k týmto nehnuteľnostiam darom ich scudzením tretej osobe alebo ich zámenou za iné nehnuteľnosti s treťou osobou alebo zaťažiť ich záložným právom v prospech tretej osoby alebo vecným bremenom v prospech tretej osoby, alebo zabezpečovacím prevodom práva v prospech tretej osoby a súčasne mu zakázal previesť užívacie práva odplatným alebo bezodplatným titulom na tretie osoby tak, že tieto obmedzenia sťažovateľa stanovil v trvaní jedného roka (okresný súd ich vo svojom rozhodnutí časovo vymedzil až do právoplatného skončenia vo veci samej).

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa považoval za potrebné predovšetkým uviesť, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorým tento súd nariadil predbežné opatrenie v súlade s návrhom navrhovateľa, sa uvádza: «Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania vo veci samej je žaloba o nahradenie prejavu vôle. Navrhovateľ predložil súdu aktuálne výpisy LV č..

Podľa tvrdení navrhovateľa túto povinnosť si podielový spoluvlastník predmetných nehnuteľností, ktorý previedol svoj spoluvlastnícky podiel na odporcu nesplnil a porušil teda túto zákonnú povinnosť. Toto je aj predmetom konania vo veci samej . Navrhovateľ odôvodnil potrebu upraviť dočasne tieto vzťahy predbežným opatrením tým, že spoločníci a konatelia odporcu sú aj nimi v iných spoločnostiach, ktoré tiež vykonávajú podnikateľskú činnosť v oblasti poľnohospodárskej, rastlinnej a živočíšnej výroby, ktoré spoločnosti majú spoločné sídlo. Tieto obchodné spoločnosti už v minulosti prevádzali spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam medzi sebou (napr. prevod pozemkov z vlastníctva spoločnosti do vlastníctva spoločnosti ) a robia tak naďalej a aktívne vykupujú spoluvlastnícke podiely k pozemkom v katastrálnych územiach, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie jeho predkupného práva. Poukázal aj na to, že odporca vôbec nereagoval na výzvy navrhovateľa na predloženie ponuky na kúpu nehnuteľností, ku ktorým si navrhovateľ uplatňuje predkupné právo a zároveň odporca nereagoval ani na kvalifikovaný návrh kúpnej zmluvy,

Preto vzhľadom na správanie sa odporcu je dôvodné predpokladať, že odporca bude prevádzať nehnuteľnosti medzi subjektmi , ktoré sú s ním personálne prepojené (v osobách spoločníkov a/alebo konateľov) a to len za účelom, aby zmarili nadobudnutie nehnuteľností zo strany navrhovateľa zákonným spôsobom alebo predmetné nehnuteľnosti zaťaží záložným právom alebo inou ťarchou v prospech tretej osoby (vrátane právnických osôb, ktoré sú s odporcom personálne prepojené) a takýmto konaním bude mariť legitímny zámer navrhovateľa ale aj priebeh a efektívnosť samotného súdneho konania vo veci samej, ktoré sa tým neprimerane predĺži. Poukázal aj na to, že neprimeraná dĺžka samotného súdneho konania na strane navrhovateľa spôsobí neprimerané a nenapraviteľné škody v podobe ušlého zisku a strát z nepriznania nárokov na priame a nepriame platby z dôvodu nemožnosti užívania pozemkov, ktoré by inak navrhovateľovi boli priznané zo strany Poľnohospodárskej

Zároveň nariadením predbežného opatrenia sa zamedzí špekulatívnym a účelovým prevodom pozemkov medzi odporcom a právnickými osobami, v ktorých konatelia a spoločníci odporcu vystupujú tiež ako konatelia a spoločníci. Zákazom zaťaženia nehnuteľností záložným právom v prospech tretej osoby alebo zriadením vecného bremena v prospech tretej osoby alebo zabezpečovacím prevodom práva v prospech tretej osoby zo strany odporcu sa jednak zabezpečí, aby navrhovateľ v prípade úspechu vo veci samej nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (podiel) v rovnakej „kvalite“ ako ho nadobudol odporca a zároveň sa vylúči možnosť odporcu špekulatívne zaťažovať nehnuteľnosti za účelom, aby tie stratili ekonomický zmysel

Krajský súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol: „Navrhovateľ odôvodnil návrh na vydanie PO jednak dôvodmi uvádzanými v žalobe a jednak, že bez dočasnej úpravy pomerov účastníkov môže dôjsť k významnému zásahu do jeho práv a to akoukoľvek dispozíciou prípadne zaťažením nehnuteľností zo strany odporcu, že nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy spočíva v škode, ktorá mu môže vzniknúť neužívaním predmetných nehnuteľností, neoprávneným disponovaním s nimi zo strany odporcu, pričom poukázal na množstvo sporov s odporcom a jeho majetkové a personálne prepojenie so spoločnosťami , , a , vzájomné prevody nehnuteľností medzi nimi o čom pripojil dôkaz kópiami kúpnych zmlúv (č.1. 25 ­ 60, 61) . Predmetom konania vo veci samej, ku ktorému má PO smerovať je nahradenie vôle odporcu ako predávajúceho navrhovateľom ako kupujúcim na kúpnej zmluve týkajúcej sa sporných nehnuteľností. Z obsahu spisu, výpisu z LV č... vyplýva, že ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností sú evidovaní okrem iných navrhovateľ a odporca. Navrhovateľom v žalobe a návrhu na nariadenie PO uvedené skutočnosti umožňujú záver, že osvedčil, že jeho nárok (vo veci nahradenia prejavu vôle) očividne nie je vylúčený, a že je potrebné dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi konania PO. Nariadením PO sa zabráni tomu, aby boli sporné nehnuteľnosti prevedené na ďalšiu osobu, resp. neboli zaťažené ďalšími vecnými právami (predkupným právom, nájomným právom, vypožičaním, zmluvou o budúcej zmluve, vložením ako vkladu na podnikanie, ručením, zmenením podstaty a pod.), pričom sa nevyvolá ani len dočasný stav, ktorý by vyvolával ďalšie spory medzi účastníkmi konania . Okrem toho nariadením PO odporcovi objektívne nemôže vzniknúť nijaká ujma, lebo im uložené obmedzenie nie je neprimerané výhode, ktorú nariadením PO získa navrhovateľ. S ďalšími skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom v žalobe a odporcom v odvolaní sa bude musieť súd vyrovnať až pri rozhodovaní vo veci samej. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že PO nie je konečným rozhodnutím a jeho účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov. Teda účelom PO je rýchle a pružné riešenie situácie, ktorá vyžaduje okamžitý zásah súdu majúc pritom na zreteli, aby PO nezasiahlo v neprimeranej miere do majetkovej sféry odporcu. Podľa názoru odvolacieho súdu obmedzenie odporcu na čas trvania PO jedného roka je dostatočným pre súdne ale aj mimosúdne riešenie sporu, keďže navrhovateľ týmto argumentuje v podanej žalobe ale aj v návrhu na nariadenie PO, že spor sa snaží mimosúdne vyriešiť o čom predložil aj dôkaz. Aj na nariadenie PO sú totiž kladené požiadavky, vyplývajúce z ústavného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana musí byť poskytnutá v rámci ústavných a zákonných pravidiel tak tomu, kto o nariadenie PO žiada, tak aj tomu, voči komu predbežné opatrenie smeruje. Rešpektujúc ústavné právo odporcu na ochranu jeho vlastníctva, odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci primerané sledovanému legitímnemu cieľu a naliehavej spoločenskej potrebe zodpovedá dočasné obmedzenie práva odporcu na dobu jedného roka a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Určený čas trvania PO takto dáva z časového hľadiska dostatočný priestor na to, aby sa spor medzi účastníkmi vyriešil.“

Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa preto spravidla (čl. 124 ústavy) nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom. Je taktiež potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežného opatrenia možno podať aj opakovane, ale taktiež možno podať návrh na jeho zrušenie.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučne na posúdenie, či pri vydaní namietaného uznesenia krajského súdu bolo postupované v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, zásadou spravodlivého procesu a základným právom na súdnu ochranu, tak ako to zaručuje čl. 46 a nasl. ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu obsahuje riadne a dostatočne presvedčivé odôvodnenie, je primerané odôvodneniu predbežného opatrenia, nemožno ho považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho krajského súdu, a aj preto ho nemožno kvalifikovať ani za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015