I. ÚS 307/2026

1. Postupom Správneho súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. BA-5S/138/2017 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Správnemu súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. BA-5S/138/2017 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 3 000 eur, ktoré jej j e Správny súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Správny súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

25. apríla 2026, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Správneho súdu v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) a predtým do 31. mája 2023 Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní označenom v záhlaví tohto nálezu. Zároveň požaduje, aby ústavný súd prikázal správnemu súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie 5 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a ostatného spisového materiálu vrátane rozsudku správneho súdu č. k. BA-5S/138/2017-288 z 29. apríla 2026 vyplýva, že sťažovateľka je od januára 2018 (spolu s 31 subjektmi) ďalšou účastníčkou správneho súdneho konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o umiestnení stavby, a to ako osoba, v prospech ktorej bolo vydané správnymi žalobami napadnuté rozhodnutie o umiestnení stavby, LBG arény, ktorý iniciovali žalobcovia (ďalej len „žalobca 1“), a (ďalej len „žalobca 2“) samostatnými správnymi žalobami z 28. júna 2017 proti žalovanému Regionálnemu úradu pre územné plánovanie a výstavbu Bratislava (pôvodne Okresnému úradu Bratislava) podaním dvoch samostatných správnych žalôb na pôvodne príslušnom Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Tieto konania boli vedené krajským súdom pod sp. zn. 5S/138/2017 a sp. zn. 2S/151/2017. Sťažovateľka 23. októbra 2017 požiadala krajský súd, aby rozhodol o jej pribratí do napadnutého konania, o predmetnom návrhu krajský súd rozhodol uznesením č. k. 2S/151/2017-45 z 8. januára 2018. Opíšuc chronologický priebeh napadnutého konania, sťažovateľka uvádza, že na výzvu krajského súdu sa k správnej žalobe vyjadrila písomným podaním z 27. februára 2018. Po niekoľkých rokoch nečinnosti krajský súd uznesením č. k. 5S/138/2017-50 z 25. apríla 2023 rozhodol o spojení vecí sp. zn. 5S/138/2017 a sp. zn. 2S/151/2017 na spoločné konanie, ktoré budú ďalej vedené pod sp. zn. 5S/138/2017. Prvé pojednávanie bolo správnym súdom (na ktorý prešiel výkon súdnictva vo veci sťažovateľky od 1. januára 2023, pozn.) nariadené na 4. marec 2026, teda takmer po deviatich rokoch od podania správnej žaloby. Toto pojednávanie bolo odročené na 29. apríl 2026 z dôvodu nedodržania lehoty na prípravu u jedného z účastníkov a pre predloženie písomného vyjadrenia žalobcami len jeden deň pred pojednávaním. Na pojednávaní 29. apríla 2026 správny súd vyhlásil rozsudok, ktorým správnu žalobu žalobcu 1 zamietol a žalobcu 2 odmietol, úspešnému žalovanému ani ďalším účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal.

4. Správny súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/125/2026 z 8. mája 2026, o ktoré ho ústavný súd požiadal ešte v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti (§ 56 ods. 6 veta za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde), pripojac chronologický prehľad procesných úkonov realizovaných v napadnutom konaní (zhodujúcich sa s tvrdením sťažovateľky), prostredníctvom súčasného sudcu spravodajcu v podstatnej časti uviedol, že na pojednávaní 29. apríla 2026 vec meritórne rozhodol. Podľa doplneného vyjadrenia správneho súdu z 29. mája 2026 bol rozsudok z dôvodu náročnosti veci vyhotovený v predĺženej lehote 2. júna 2026 a v súčasnosti sa doručuje účastníkom konania. 4.1. Predsedníčka správneho súdu znova poukázala na výraznú personálnu poddimenzovanosť správneho súdu, ktorá má nepochybne zásadný vplyv aj na rýchlosť konania a zopakovala i to, že Správny súd v Bratislave prevzal pri svojom vzniku 1. júna 2023 5 766 nerozhodnutých vecí správnych kolégií troch krajských súdov. 5. Ústavný súd nepovažoval za účelné vyzývať sťažovateľku na podanie repliky k vyjadreniu správneho súdu, keďže obsahuje predovšetkým popis procesných úkonov súdu, ktorý sa zhoduje s podaním sťažovateľky a jeho obsah neviedol k pochybnostiam o potrebe vyhovieť ústavnej sťažnosti v jej esenciálnej podstate (porušenie označených práv).

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. II. ÚS 118/2019, I. ÚS 250/2020).

9. Pri posudzovaní otázky, či v okolnostiach konkrétneho súdneho konania došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. i čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou [I. ÚS 17/2022, rozsudky ESĽP vo veci Frydlender v. Francúzsko z 27. 6. 2000, sťažnosť č. 30979/96, a vo veci Záborský a Šmáriková

10. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom napadnutého konania je správna žaloba proti rozhodnutiu správneho orgánu. Podľa názoru ústavného súdu vec nevykazuje ani osobitnú právnu, ani skutkovú zložitosť, keďže skutkový stav veci je v podstate ustálený už v administratívnom konaní a nevyžaduje si komplikované dokazovanie, lebo správny súd v zásade vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, avšak určitá obťažnosť veci je daná veľkým množstvom ďalších účastníkov (§ 32 ods. 3 SSP). V správaní sťažovateľky neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by negatívne vplývali na celkovú dĺžku napadnutého

12. V súvislosti s opakovanou obranou správneho súdu ústavný súd napriek pochopeniu organizačných a personálnych ťažkostí znova pripomína, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v kontexte ustálenej rozhodovacej praxe ESĽP ani rozhodovacej praxe ústavného súdu v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Ústavný súd vníma problém nadmernej zaťaženosti všeobecných súdov, osobitne Správneho súdu v Bratislave, avšak zároveň poukazuje na to, že je úlohou zmluvných štátov nastaviť si svoj právny systém takým spôsobom, aby boli súdy schopné zaručiť každému právo na rozhodnutie v primeranej lehote (rozsudok Veľkej komory vo veci Sürmeli proti Nemecku z 8. 6. 2006, sťažnosť č. 75529/01, bod 129). Chronické, resp. dlhotrvajúce preťaženie súdov nemôže ospravedlniť neprimeranú dĺžku konania (Probstmeier proti Nemecku z 1. 7. 1997, sťažnosť č. 20950/92, bod 64).

V. Príkaz konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

14. Keďže napadnuté konanie nie je právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal správnemu súdu konať v ňom bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu). 15. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia 5 000 eur. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci považoval za možné finančné zadosťučinenie sťažovateľke priznať, majúc pritom na zreteli, že cieľom jeho priznania je zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, nie získanie iného majetkového prospechu. Tak ako na to sťažovateľka poukazuje, pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP v zmysle čl. 41 dohovoru a konkrétnych okolností prípadu vrátane procesného postavenia sťažovateľky v predmetnom správnom súdnom konaní na jednej strane a na strane druhej jej postavením v administratívnom konaní o umiestnenie stavby, ktoré sa jej bezprostredne dotýka. Nemohol však pritom ponechať bez povšimnutia, že sťažovateľka požiadavku priznania finančného zadosťučinenia odôvodňuje značne všeobecne a tiež že hoci poukazuje na sedemročnú nečinnosť súdov, o svoju vec sa až do nariadenia termínu posledného pojednávania prakticky nezaujímala. 16. Pri ustálení sumy priznaného finančného zadosťučinenia ústavný súd okrem už uvedeného prihliadol i na celkovú dĺžku napadnutého konania vedeného pred krajským súdom a správnym súdom (od 30. júna 2017, resp. 1. júna 2023) v trvaní takmer deviatich rokov a pretrvávajúcu nečinnosť krajského súdu štyri roky a správneho súdu v trvaní viac ako jeden a pol roka, keď čiastočne zohľadnil aj enormnú zaťaženosť správneho súdu a personálnu poddimenzovanosť po jeho vzniku [IV. ÚS 471/2012 (ZNaU č. 29/2013)]. Vzhľadom na uvedené rozhodol podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde o priznaní finančného zadosťučinenia sťažovateľke 3 000 eur (bod 3 výroku tohto nálezu) a vo zvyšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).