I. ÚS 309/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 309/2026-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , zastúpenej URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B1-18Csp/62/2020 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 452/2024-25 z 11. decembra 2024 takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

1. Uznesením č. k. I. ÚS 309/2026-17 z 22. mája 2026 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu v poradí druhú ústavnú sťažnosť sťažovateľky doručenú mu 14. mája 2026, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 47 Charty Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Mestského súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. B1-18Csp/62/2020 [konanie vedené pôvodne pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 18Csp/62/2020, (ďalej len „napadnuté konanie“)]. Tiež žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie 9 000 eur a náhradu trov konania. 2. Napadnuté konanie už raz bolo predmetom posúdenia ústavným súdom, keď nálezom č. k. II. ÚS 452/2024-25 z 11. decembra 2024 (právoplatným 27. decembra 2024, pozn.) ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty postupom mestského súdu v napadnutom konaní, mestskému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie 500 eur a náhradu trov konania. 3. Z obsahu opakovane podanej ústavnej sťažnosti, jej príloh a ostatného spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v napadnutom konaní vedenom mestským súdom o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere proti žalovanej COFIDIS, a.s. Napadnuté konanie začalo podaním žaloby 3. augusta 2020, v ktorom mestský súd rozhodol rozsudkom č. k. B1-18Csp/62/2020-188 z 27. septembra 2024 tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Predmetný rozsudok sťažovateľka napadla 6. novembra 2024 odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 7CoCsp/8/2025-306 zo 17. decembra 2025 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd vytkol napadnutému rozsudku viaceré vady, najmä nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie, nekritické prevzatie argumentácie žalovaného, nevykonanie potrebného dokazovania a nesprávneho právneho posúdenia. Po vrátení veci odvolacím súdom a zaslaní vyjadrení oboch sporových strán mestský súd nariadil pojednávanie na 15. máj 2026, na ktorom vo veci meritórne rozhodol v prospech sťažovateľky. Opakujúc chronologický postup mestského súdu od podania žaloby a poukazujúc na zrušujúce uznesenie krajského súdu, sťažovateľka považuje postup mestského súdu v tomto konaní za nesústredený a neefektívny s poukazom na celkovú dĺžku konania takmer 6 rokov bez právoplatného skončenia veci.

6. Mestský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/385/2026 z 2. júna 2026 k obsahu ústavnej sťažnosti, o ktoré ho ústavný súd požiadal v súlade s § 56 ods. 6 vetou za bodkočiarkou zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pripojac chronologický prehľad realizovaných procesných úkonov v posudzovanom období a stanovisko zákonného sudcu, uviedol, že od vydania ostatného nálezu ústavného súdu bol postup mestského súdu plynulý a v súlade s príslušnými predpismi, ako aj v súlade so zásadami hospodárnosti a rýchlosti konania. Zdanlivú nečinnosť súdu mohla navodiť skutočnosť, ktorou bola objektívna okolnosť ovplyvňujúca chod súdu, a to sťahovanie budovy mestského súdu do nového sídla v období od februára 2026, ktoré si vyžiadalo rozsiahle organizačné a technické zabezpečenie presunu súdnej agendy a spisového materiálu. 6.1. Zákonný sudca poukázal na to, že súdny spis sa nachádzal od 26. marca 2025 na krajskom súde, ktorý rozhodoval o podanom odvolaní sťažovateľky proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. B1-18Csp/62/2020-188 z 27. septembra 2025. Po vrátení súdneho spisu 7. januára 2026 spolu so zrušujúcim uznesením krajského súdu č. k. 7CoCsp/8/2025-306 zo 17. decembra 2025 súd bezodkladne doručil uznesenie stranám sporu a v zmysle inštrukcií odvolacieho súdu realizoval ďalšie potrebné úkony pred nariadením pojednávania, ktoré 1. apríla 2026 nariadil na 15. máj 2026. Na tomto pojednávaní mestský súd vyhlásil rozsudok. Skutočnosti o riadnom konaní súdu a vykonávaných úkonoch boli žalobkyni známe, keď boli obsahom vyjadrenia zákonného sudcu k jej sťažnosti, ktorou v danom období žiadala o prešetrenie prieťahov a prípadné zabezpečenie adekvátnej nápravy. Osobitne poukázal na to, že ústavná sťažnosť je datovaná 14. mája 2026, teda deň pred nariadeným pojednávaním, čo naznačuje jej účelové podanie bez reálneho opodstatnenia. Okrem nedôvodnosti požiadavky zohľadniť predchádzajúce obdobie (pred právoplatnosťou predchádzajúceho nálezu, pozn.) zákonný sudca poukázal na zjavnú neprimeranosť požadovaného finančného zadosťučinenia 9 000 eur, ktoré nezodpovedá nárokom žalobkyne. Odkázal pritom aj na svoje vyjadrenie k predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažovateľky (sp. zn. 1SrV/716/2024 z 15. októbra 2024, pozn.). 7. Ústavný súd nevyhodnotil ako nevyhnutné doručiť sťažovateľke vyjadrenie mestského súdu na repliku, keďže nepopiera sťažovateľkou tvrdené skutkové okolnosti prejednávanej veci a obsahuje najmä popis jednotlivých procesných úkonov známych zo súdneho spisu aj sťažovateľke.

8. Keďže na základe podaní účastníkov konania a ostatného spisového materiálu je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd upustil od ústneho pojednávania (§ 58 ods. 3 zákon o ústavnom súde).

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. II. ÚS 118/2019, I. ÚS 250/2020).

12. Reflektujúc skutočnosť, že uvedené kritériá zohľadnil a analyzoval pri svojom rozhodovaní o predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažovateľky (body 11 až 14 odôvodnenia nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 452/2024-25 z 11. decembra 2024), ústavný súd konštatuje, že samotný časový úsek od právoplatnosti predošlého nálezu (1 rok a 6 mesiacov) len okrajovo naznačuje existenciu možnosti opätovne vysloviť porušenie práv sťažovateľky zbytočnými prieťahmi.

Okrem úkonov doručovania uznesenia krajského súdu č. k. 7CoCsp/8/2025-306 zo 17. decembra 2025 stranám sporu 13. januára 2026 vyzval žalovaného na doplnenie presného matematického výpočtu RPMN poskytnutého úveru (vyjadrenie doručené 20. februára 2026) a 26. marca 2026 požiadal Národnú banku Slovenska o overenie správnosti daného výpočtu (odpoveď doručená 17. apríla 2026). Na pojednávaní 15. mája 2026 rozhodol rozsudkom č. k. B1-18Csp/62/2020-376, ktorým určil, že úver poskytnutý sťažovateľke je bezúročný a bez poplatkov (výrok I), určil neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky (výrok II) a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania v celom rozsahu (výrok III).

15. Po vyhodnotení všetkých zistených skutočností z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany ústavný súd dospel k záveru, že ústavnej sťažnosti sťažovateľky nie je možné vyhovieť. 16. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou opakovane dáva na zreteľ, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, ÚS 92/03, III. ÚS 359/08). Pojem „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. Len v prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa vyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, môže vysloviť porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06). V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

18. Závery ústavného súdu nie je spôsobilá zvrátiť ani argumentácia sťažovateľky v rovine všeobecného tvrdenia o neschopnosti mestského súdu dospieť k právoplatnému skončeniu veci a ani ňou prezentovaná právna neistota, ktorú vníma najmä vo zvýšených nákladoch na právne zastúpenie v súdnom spore (k tomu bližšie bod 5 odôvodnenia tohto nálezu).

ústavným súdom. 19. Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov opakovane konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie tohto základného práva (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že ústavnej sťažnosti sťažovateľky nie je možné vyhovieť (bod 1 výrok tohto nálezu).