I. ÚS 310/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 310/2026-20

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Advokátska kancelária Hopferova s.r.o., Bajzova 2, Košice, proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 55Ek/1127/2024 z 30. apríla 2025 v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 55Ek/1127/2024 z 29. septembra 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2.2. Okresný súd Košice II vydal 2. marca 2023 rozsudok, ktorým rozhodol tak, že darovacia zmluva uzavretá medzi spoločnosťou Mi-Fi-Bu Skeleting spol. s r. o. a sťažovateľkou ako obdarovanou, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na pre k. ú. , okres , obec , a to k stavbe – rodinný dom súpisné číslo , stavba situovaná na parcele stavba postavená na zemskom povrchu v spoluvlastníckom podiele 1/1 k celku, stavbe – rodinný dom súpisné číslo , stavba situovaná na parcele , stavba postavená na zemskom povrchu v spoluvlastníckom podiele 1/1 k celku a stavbe – iná budova bez súpisného čísla, stavba situovaná na parcele , stavba postavená na zemskom povrchu v spoluvlastníckom podiele 1/1 k celku, je proti žalobcovi (Computer Control Technology s. r. o.) právne neúčinná. Súčasne priznal žalobcovi aj nárok na náhradu trov konania. Predmetný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil Krajský súd v Košiciach 30. mája 2024 a súčasne žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2.3. Následne bolo sťažovateľke 6. júla 2024 doručené upovedomenie o začatí exekúcie a o spôsobe vykonania exekúcie, ktorým bola sťažovateľka upovedomená o tom, že 30. mája 2024 bolo začaté exekučné konanie na vymoženie pohľadávky priznanej oprávnenému (Computer Control Technology s. r. o.) proti povinnému (Mi-Fi-Bu Skeleting s. r. o.). V predmetnom upovedomení súdny exekútor zároveň upovedomil sťažovateľku o vykonaní exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnostiach vo vlastníctve sťažovateľky a ich následným predajom. Zároveň súdny exekútor uložil povinnému, ako aj ostatným účastníkom konania vrátane vlastníka nehnuteľností, aby do troch dní od doručenia upovedomenia oznámili, či a kto má k nehnuteľnostiam predkupné právo. 2.4. Sťažovateľka v reakcii na predmetné upovedomenie podala návrh na zastavenie exekúcie, o ktorom rozhodol okresný súd vyšším súdnym úradníkom napadnutým uznesením z 30. apríla 2025 tak, že ho zamietol ako podaný neoprávnenou osobou. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka aj sťažnosť, o ktorej rozhodol sudca okresného súdu napadnutým uznesením z 29. septembra 2025 tak, že ju zamietol.

3. Sťažovateľka namietala, že okresný súd vykladal § 61k Exekučného poriadku tak, že nebola oprávnenou na podanie návrhu na zastavenie exekúcie z dôvodu, že návrh na zastavenie exekúcie môže podať iba procesne legitimovaná osoba, t. j. v tomto prípade len povinný.

Napriek tomu jej exekučný súd v napadnutých uzneseniach nepriznal procesný nárok na uplatnenie postupu, prostredníctvom ktorého by mohla uplatniť obranu smerujúcu k samotnej prípustnosti vedenia exekúcie, najmä riadne namietať premlčanie vymáhaného nároku. Toto považovala za nespravodlivé, pretože zásah do jej práv je svojou intenzitou porovnateľný, resp. v danom prípade intenzívnejší než zásah do práv povinného. Sťažovateľka preto nepovažovala za ústavne súladný záver súdu, podľa ktorého sa tretia osoba „v žiadnom prípade“ nemôže domáhať zastavenia exekúcie vyplývajúcej z hmotnoprávneho vzťahu medzi oprávneným a povinným.

ako povinný. 4. Sťažovateľka sa teda domnievala, že neakceptovaním jej podstatnej argumentácie, a to najmä odmietnutím vecného preskúmania námietky premlčania nároku vymáhaného v exekučnom konaní, a rovnako neakceptovaním námietky týkajúcej sa zániku povinného výlučne z dôvodu procesného postavenia sťažovateľky exekučný súd vytvoril stav, v ktorom bolo jej vlastnícke právo vystavené zásahu najvyššej intenzity bez existencie efektívneho súdneho prostriedku ochrany, prostredníctvom ktorého by bolo možné preskúmať, či sú materiálne predpoklady exekúcie stále splnené. 5.

6. K námietke zániku povinného v predmetnom exekučnom konaní sťažovateľka odkázala na znenie § 61n ods. 6 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak ide o dôvod (zastavenia exekúcie) podľa odseku 1 písm. c), upovedomenie o zastavení exekúcie zverejní exekútor bezodkladne po ukončení exekučného konania aj v Obchodnom vestníku.

7. Sťažovateľka si uplatnila aj finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur, pričom túto sumu odôvodnila dôsledkami vyvolanými napadnutými uzneseniami okresného súdu, ktoré ale už bližšie nešpecifikovala.

8. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako aj práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) napadnutými uzneseniami okresného súdu. 9. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. 10. Ústavný súd sa najskôr zaoberal tým, či má právomoc preskúmať obidva napadnuté uznesenia okresného súdu. Vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu vydaným vyšším súdnym úradníkom (30. apríla 2025) ústavný súd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavná ochrana poskytovaná ústavným súdom je postavená na princípe subsidiarity. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu teda mohla sťažovateľka podať sťažnosť (čo aj využila), o ktorej okresný súd obsadený sudcom rozhodol napadnutým uznesením z 29. septembra 2025. Právomoc sudcu okresného súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť v časti voči proti namietanému uzneseniu okresného súdu z 30. apríla 2025 odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť. 11. Ústavný súd preto mohol posudzovať opodstatnenosť ústavnej sťažnosti sťažovateľky iba vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu z 29. septembra 2025. 12. Okresný súd v tomto napadnutom uznesení extenzívne vysvetlil dôvody, prečo nemohol považovať sťažovateľku za oprávnenú osobu na podanie návrhu na zastavenie exekúcie. Okresný súd netvrdil, že sťažovateľke nepatria v exekučnom konaní žiadne práva. Ich rozsah je však daný práve špecifickosťou jej postavenia danou dôvodom, z akého je povinná strpieť výkon rozhodnutia postihnutím jej majetku, a je obmedzený len na exekúciu predajom majetku, ktorý bol predmetom neúčinného právneho úkonu. Sťažovateľke tak musia byť napr. doručované všetky procesné úkony pri výkone exekúcie predajom nehnuteľného majetku, ktorého postihnutie výkonom je v dôsledku rozsudku o odporovateľnosti povinná strpieť alebo môže podať námietky proti udelenému príklepu. V žiadnom prípade sa ale sťažovateľka nemôže domáhať zastavenia exekúcie vyplývajúcej z hmotnoprávneho vzťahu povinného ako dlžníka k oprávnenému ako veriteľovi. A to preto, že každý môže realizovať len tie práva, ktoré mu zákon priznáva z účasti na konkrétnom právnom vzťahu. V tejto súvislosti tak musel okresný súd konštatovať, že sťažovateľka nebola účastníkom záväzkovo-právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom (oprávneným a povinným) a ani zákon jej nepriznáva žiadne oprávnenia v tomto vzťahu. Z tohto dôvodu jej neprislúcha podať návrh na zastavenie exekúcie z hmotnoprávnych dôvodov majúcich základ vo vzťahu, ktorý existuje medzi veriteľom a dlžníkom.

14. To, že okresný súd postupoval v napadnutom uznesení dôsledne, ilustruje aj okolnosť, že aj keď návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie zamietol, vzhľadom na to, že súd v ktoromkoľvek štádiu konania ex offo prihliada na podmienky konania, medzi ktoré nepochybne patrí aj spôsobilosť byť účastníkom konania, preskúmal sťažovateľkou namietaný zánik povinného v exekučnom konaní a nezistil žiadnu prekážku právnej subjektivity na jeho strane.

subjektivitu. V otázke zániku právnickej osoby je potrebné vychádzať zo základnej premisy, a to že zánik právnickej osoby je spojený s ukončením jej existencie, ktoré v prípade právnickej osoby zapísanej do obchodného registra je viazané na jej výmaz.

Zápis, ako aj výmaz z obchodného registra majú konštitutívny charakter. Z tohto základného princípu vyplýva, že obchodná spoločnosť ako právny subjekt vzniká dňom jej zápisu do obchodného registra a až týmto okamihom sa stáva nositeľom práv a povinností a je spôsobilá sa zaväzovať vlastnými právnymi úkonmi a rovnako pre zánik obchodnej spoločnosti, a teda i spôsobilosti vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva brať na seba povinnosti, je rozhodujúci deň jej výmazu z obchodného registra, a nie deň zrušenia, ako sa mylne domnievala sťažovateľka.

Vychádzajúc z uvedeného, platí, že v období medzi zrušením a zánikom obchodnej spoločnosti má obchodná spoločnosť, aj keď zrušená, stále spôsobilosť mať práva a povinnosti. Samotným zrušením spoločnosti nie je možné konštatovať, že by došlo k vylúčeniu spoločnosti z možnosti vykonávania právnych úkonov.

Povinný má teda plnú právnu subjektivitu a neexistuje v tomto smere prekážka vedenia exekučného konania proti nemu. Ústavný súd ešte dodáva, že exekučný súd musel pri svojom rozhodovaní vychádzať z relevantných okolností – tieto v tomto prípade predstavovali skutočnosti dané tým, že povinný nebol vymazaný z obchodného registra, a tiež tým, že dôsledkom právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia bola darovacia zmluva medzi povinným a sťažovateľkou proti oprávnenému neúčinná, a teda povinný v danom momente disponoval exekvovateľným majetkom.

sťažovateľky. Navyše sťažovateľka bola, čo sa týka tejto námietky, neurčitá, t. j. neuviedla, kedy mala podľa nej lehota podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka uplynúť, a tiež opomenula vziať do úvahy súvisiace znenie § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka a jeho konzekvencie, pričom z chronológie konania je zrejmé, že predmetné exekučné konanie sa začalo v rovnaký deň, ako nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odporovateľnom právnom úkone – teda 30. mája 2024.

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu však nedospel k takémuto

v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).