I. ÚS 314/2015

1. Základné právo spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 23/2014 z 25. februára 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 23/2014 z 25. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o. trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Bohumila Nováka, Horná 27, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2015 doručená sťažnosť spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o., Bernolákova 11/3040, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 23/2014 z 25. februára 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

O podanom odvolaní proti rozhodnutiam správcu dane vydalo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie zo 16. 04. 2010, ktorým potvrdilo rozhodnutie správcu dane. Žalobou z 28. júna 2010 požiadala sťažovateľka Krajský súd v Trenčíne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR. Krajský súd v Trenčíne o tejto žalobe rozhodol tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu § 250j ods. 3 O. s. p. Dôvodom zrušenia veci bola skutočnosť, že daňová kontrola nebola vykonaná v zákonnej lehote, a tak je nezákonná. Následne Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím z 13. 01. 2011 zrušilo prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu v Trenčíne a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Daňový úrad v Trenčíne sťažovateľke oznámil výkon daňovej kontroly za mesiac máj 2008 listom z 29. 03. 2011. Napriek námietkam sťažovateľky o nemožnosti vykonať opakovanú daňovú kontrolu, správca dane nepokračoval v daňovom konaní, ale vykonával opakovanú daňovú kontrolu, z ktorej vydal 28. 02. 2012 protokol a následne 04. 05. 2012 dodatočný platobný výmer. Taký istý, ako v predchádzajúcom konaní, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť 308.896,566 správcovi dane na dani z pridanej hodnoty za mesiac máj 2008. O odvolaní sťažovateľky rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR dňa 31. 08. 2012 tak, že potvrdilo rozhodnutie správcu dane. Žalobu sťažovateľky z 19. novembra 2012 krajský súd rozsudkom 13 S/152/2012-72 zo 04. 12. 2013 zamietol. O odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne rozhodol Najvyšší súd SR napadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/23/2014-124 z 25. februára 2015...“

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že v daňovom konaní predložila daňovému úradu všetky doklady, ktoré mala k dispozícii, keďže si je vedomá, že dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. Následne sa však dôkazné bremeno presunulo na daňový úrad, ktorý bol povinný pri vykonávaní daňovej kontroly postupovať podľa § 15 ods. 16 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“). Podľa názoru sťažovateľky bol daňový úrad povinný v prípade vzniku pochybností o správnosti, úplnosti a pravdivosti ňou predložených dokladov jej tieto oznámiť a umožniť jej vyjadriť sa k nim. Daňový úrad uvedený postup nedodržal, ale sám vykonával dokazovanie a vyhľadávaciu činnosť bez toho, aby sťažovateľka o tom vedela.

kontrolu. Správca dane sa pri výkone daňovej kontroly v danom prípade začatej dňa 04. 05. 2011 riadil právnym názorom krajského súdu i odvolacieho súdu a v ďalšom konaní postupoval podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní.

pretože v prípade možnej kontroly DPH za konkrétne zdaňovacie obdobie je možné vykonať len jednu daňovú kontrolu, pričom podľa účtovných výsledkov DPH môžu nastať tri situácie. Prvá situácia je, keď spoločnosť vykáže daňovú povinnosť (t. j. daň na vstupe je nižšia ako daň na výstupe, teda daňová povinnosť je vyššia ako nárok na odpočítanie dane). Druhá situácia je, keď nám nevznikne daňová povinnosť DPH ani nárok na odpočet DPH, teda rozdiel je nula, a tretia situácia je, keď nám vznikne nárok na nadmerný odpočet, tak ako to daňový subjekt vykáže v daňovom priznaní. Ak vznikne nárok na nadmerný odpočet DPH, tak nemôže byť vykonaná iná kontrola než kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 15 ods. 14 zák. č. 511/1992 Zb. Pre určenie druhu daňovej kontroly je rozhodujúci druh dane a v tomto prípade ide o daň z pridanej hodnoty a je irelevantné, ako správca dane nazve konanie.

zdaňovacie obdobie. V tomto prípade je daňou daň z pridanej hodnoty a je irelevantné, či ide o DPH s daňovou povinnosťou alebo s nadmerným odpočtom. Najvyšší súd sa vo svojich dôvodoch vôbec nevysporiadal s touto našou námietkou, len stroho konštatoval, že nejde o opakovanú daňovú kontrolu. Preukázali sme, že nejde o inú ale tú istú, (opakovanú) daňovú kontrolu tým, že obsah protokolu, ako i prvostupňového rozhodnutia, sú totožné s pôvodnými rozhodnutiami, len bola vynechaná zanedbateľná časť, keď správca dane uznal v tejto časti naše námietky.

aby najvyšší súd konštatoval, že nejde o opakovanú daňovú kontrolu, ale musí uviesť aspoň podstatné dôvody na vyvrátenie nášho tvrdenia, čo však nevykonal.».

Vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania sťažovateľka uviedla, že „správca dane zisťoval dôkazy, či dodávatelia, odberatelia a ich subdodávatelia sťažovateľky si plnili svoje daňové povinnosti vedením účtovníctva a pod., čo v súvislosti s preukázaním našej dodávky tovaru nemá nič spoločné. Porušenie povinnosti iného daňového subjektu nesmie byť prenášané v neprospech sťažovateľky. V tejto súvislosti poukazujeme na podstatnú skutočnosť pre posúdenie celej veci, že správca dane nám príjem z týchto obchodov v plnom rozsahu uznal, keď sme nakúpený tovar predali našim odberateľom v rovnakom množstve a v krátkom časovom slede, čím uznal, že tovar sme museli nadobudnúť a tento použiť v rámci našej obchodnej činnosti. Taktiež uznal, že spoločnosť sťažovateľky je zdaniteľnou osobou a je nesporné, že naši dodávatelia i odberatelia boli takisto zdaniteľnými osobami.“.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie tiež poukázala na záväzný výklad smernice č. 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme DPH, podľa ktorého režim odpočtov má za cieľ úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH, splatnej alebo zaplatenej v rámci jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH následne zaručuje neutralitu, pokiaľ ide o daňové bremeno všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na účel a výsledky týchto činností pod podmienkou, že tie v zásade podliehajú DPH (pozri najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 44 z 21. 2. 2006, Halkofax a i., C-255/02 Zb. s. 1-1609, bod 78, ako aj Mahagében a Dávid, bod 39). V uvedených súvislostiach je podľa názoru sťažovateľky nespochybniteľné, že jej dodávatelia a odberatelia, ako i sťažovateľka sú zdaniteľnými osobami a že „nadobudnutý tovar – zlato použili v rámci svojich hospodárskych činností, t. j. predali ho svojim odberateľom, čo ani najvyšší súd nespochybnil. Ďalej treba zdôrazniť, že spoločnosť sťažovateľky vždy konala v dobrej viere dobromyseľne, bez akejkoľvek vedomosti či možnosti vedieť, že by v súvislosti s dodaním alebo predávaním tovaru došlo k podvodnému konaniu alebo k zneužívajúcemu konaniu. Táto skutočnosť nakoniec správcom dane ani všeobecnými súdmi nikdy nebola spochybnená.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008, ktorý je v tejto veci podľa jej názoru v celom rozsahu aplikovateľný, a tiež na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 139/2005 z 24. novembra 2006, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že „daňová kontrola i opakovaná daňová kontrola boli vykonané tak, ako by to malo byť prvostupňové konanie, čím bolo preukázané, že došlo k porušeniu základných zásad daňového konania a to nielen zásady zákonnosti podľa § 2 ods. 1, ale i zásady práva daňového subjektu na úzku spoluprácu a súčinnosť so správcom dane podľa § 2 ods. 8 zák. č. 511/1992Zb.“.

Sťažovateľka tiež argumentovala, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní, pretože k „predĺženiu lehoty na vykonanie daňovej kontroly nadriadeným orgánom došlo nezákonne. Z ustanovenia § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. vyplýva, že orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže 6-mesačnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly primerane predĺžiť v zložitých prípadoch... Podľa názoru sťažovateľky práve správca dane nekoncentrovanosťou a nekoordinovanosťou vykonávania dokazovania nestíhal vykonať daňovú kontrolu výlučne jeho zavinením, pretože dôkazy, ktoré vykonával po pol roku, mohol vykonať už v zákonnej lehote na samom začiatku daňovej kontroly. Keď nadriadený orgán predĺžil z dôvodu vykonávania dokazovania lehotu na výkon daňovej kontroly, použil iný než zákonný dôvod pre svoje rozhodnutie. V tejto súvislosti nemôže obstáť ani tvrdenie najvyššieho súdu, že ide o úvahu nadriadeného orgánu, ktorú súd nemôže preskúmavať, pretože nejde o úvahu, ale o zjavné vybočenie z platnej právnej úpravy, čo je v rozpore so základným ústavným princípom uvedeným v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keď rozšíril, resp. zmenil zákonné dôvody predĺženia daňovej kontroly.“. Postup daňových orgánov je podľa názoru sťažovateľky ústavne neudržateľný.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti Zlatá Huta, spol. s r. o... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/23/2014 z 25. februára 2015 porušené boli. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/23/2014 z 25. februára 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 355,73 € na účet JUDr. Bohumila Nováka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

«Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem výstižného vyjadrenia svojho právneho názoru v odôvodnení predmetného rozsudku uviedol aj konkrétne právne závery Krajského súdu v Trenčíne ako prvostupňového súdu, ktorý sa vo svojom rozsudku v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky uvedené v žalobe pod 1 a 7 a s týmito závermi sa v celom rozsahu stotožnil aj najvyšší súd podľa § 219 ods. 2

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu už prvostupňový súd sa týmito námietkami náležité zaoberal, avšak nepovažoval ich za dôvodné. Najvyšší súd sa ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP stotožnil v celom rozsahu s odôvodnením rozhodnutia krajského súdu. Konkrétne, k tvrdeniu sťažovateľky pod písmenom (a) bodu VI ústavnej sťažnosti si dovoľuje najvyšší súd dať do pozornosti, že na strane 5 - 6 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je uvedené: „Vo vzťahu k námietke č. 3/, že neprebehlo prvostupňové konanie krajský súd uviedol, že pri posudzovaní tejto námietky, je potrebné vychádzať z § 15 zákona o správe daní a poplatkov, pričom daňová kontrola nespadá pod procesy rozhodovacie, ale iba zisťovacie (§ 15 ods. 1), výstup z daňovej kontroly (protokol), ktorým sa táto ukončuje je jedným z podkladov na začatie daňového konania (§ 15 ods. 13) a súčasne predstavuje zákonom označený dôkazný prostriedok (§ 29 ods. 4).

Krajský súd preto túto námietku žalobcu považoval za nedôvodnú. K nedodržaniu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, ktorú sťažovateľka namieta pod písmenom (aa) bodu VI. ústavnej sťažnosti treba dať do pozornosti, že na strane 5-6 rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem iného tiež uviedol, že „Vo vzťahu k námietke 4/, ktorou žalobca namietal závažné procesné pochybenie zo strany žalovaného, ktoré spočívalo v nedodržaní zákonom stanovenej lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 44 ods. 6 zákona o správe daní, krajský súd uviedol, že z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008 podľa § 15 zákona o správe daní (nie opakovanú daňovú kontrolu podľa § 15b), túto kontrolu ukončil protokolom z 28. 2. 2012 a jeho dodatkom z 3. 5. 2012, rozhodnutie - dodatočný platobný výmer vydal dňa 4. 5. 2012, t.j. v 15 dňovej lehote v súlade s § 44 ods. 6 v nadväznosti na §15 ods. 13 zákona

Poukázal na to, že vykonanie daňovej kontroly na posúdenie nároku na odpočet DPH nie je zákonom o správe daní vylúčené ani v prípade ak ide o rovnaké zdaňovacie obdobie a posudzované sú okrem iných aj dodávky tovarov a služieb, ktoré už boli predmetom nadmerného odpočtu, pretože pre ich uplatnenie sú zákonom stanovené iné hmotnoprávne podmienky. Nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobcu, že potom ako bola vykonaná daňová kontrola od 27. 7. 2008 do 14. 9. 2009 na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 zákona o DPH, už nebolo možné vykonať daňovú kontrolu od 4. 5. 2011 do 3. 5. 2012 podľa § 49 zákona o DPH za rovnaké zdaňovacie obdobie t.j. máj 2008.“ K tvrdeniu sťažovateľky pod písmenom (aaa) bodu VI. ústavnej sťažnosti treba uviesť, že na strane 19 - 21 rozsudku najvyššieho súdu sa najvyšší súd dostatočne zaoberal namietanou nezákonnosťou dôkazov, keď uviedol, že: „v preskúmavacom konaní mal odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa preukázané, že z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležíte vecou

žalobcom. Skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu potvrdzujú, že správca dane založil svoj právny záver na základe dôkazov vykonaných zákonným spôsobom. Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že dôkazy vykonané správcom dane nemôžu byť použité z dôvodu ich nezákonnosti, pretože jednak ide o všeobecné tvrdenie, ktoré nemôže mať za následok preukázanie nezákonnosti postupu správcu dane pri zadovážení a vykonávaní dokazovania, ako aj, že z administratívneho spisu - z obsahu protokolu č. 9300401/1/266442X012 a aj z dodatočného platobného výmeru č. 9300401/5/240506/2012 zo dňa 04.05.2012, je zrejmé, že správca dane využil pri výkone kontroly v súlade s§ 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. jednak dôkazy získané správcom dane z iných konaní (daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie január - apríl a jún - november 2008), z odpovedí na dožiadania vydané v r. 2010 od iných správcov dane (DÚ Bratislava, Detva, Myjava, Nové Zámky) a odpovede získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií z r. 2010, v roku 2011 správca dane sám vykonal opakované pojednávanie s bývalým konateľom - , dodávateľom

Správca dane správne zameral svoju pozornosť na obchodné transakcie, na základe ktorých spoločnosť kupovala zlato v obchodnom reťazci daňových subjektov. Z výsledkov medzinárodnej výmeny informácií pritom vyplynulo, že zlato, ktoré predávala žalobcovi bolo dodávané v reťazci daňových subjektov

. V tomto kontexte odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte - žalobcovi, ktorý má preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených

Na podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 7812011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s §49 ods. 2, § 51 zákona o DPH).

stanovených podmienok.“ Pokiaľ teda sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala, že najvyšší súd sa s námietkami uvedenými v ústavnej sťažnosti v bode VI pod písmenami (a) - (aaa) vôbec nezaoberal a že na ne sťažovateľka nedostala žiadnu odpoveď, tak tieto jej tvrdenia sú vo svetle vyššie uvedených skutočností účelové. Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a v danom prípade preto nemohlo byť porušené označené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods.1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2010, č.k. II. ÚS 508/2010-15) „skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.“ Navyše, na daňovú vec sťažovateľky sa článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevzťahuje, lebo článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o „občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti, „akéhokoľvek trestného obvinenia“. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva podľa ktorej „daňové záležitostí patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým subjektom a správcom dane prevláda. Napokon súd dospel k záveru, že daňové spory sa vymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobností čl. 6 dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (Ferrazzini proti Taliansku,

rozsudok

z 12. júla 2001, bod 29)“.»

Taktiež je nespochybniteľné, že daňové konanie je dvojstupňové. Ak prvostupňové konanie nebolo uskutočnené, chýba materiálna podmienka odvolacieho konania, pretože odvolací orgán okrem rozhodnutia má preskúmať i zákonnosť prvostupňového konania.

ktorá trvala viac ako rok, nám bolo odopreté riadne uplatňovať práva účastníka konania. Následne prvostupňové konanie sa vôbec neuskutočnilo a odvolacie konanie sa uskutočnilo bez akejkoľvek našej účasti. Z uvedeného vyvstáva, že treba odpovedať na otázku, kedy sme ako účastníci daňového konania v skutočnosti účastníkmi boli? Odpoveď je jednoznačná,

dať priestor Sťažovateľke na odstránenie protichodných názorov, v súvislosti so závermi daňovej kontroly uvedenými v protokole z daňovej kontroly a vyjadreniami Sťažovateľky k protokolu. Tento priestor nám v tomto procese jednoznačne daný nebol.

Najvyšší súd vo svojom stanovisku poukazuje na strany 5 a 6 jeho rozsudku, ktoré sa však týkajú iných skutočností. Netýkajú sa našich námietok, ktorými namietame, že daňová kontrola bola predlžovaná z dôvodov, ktoré nie sú zákonné. K tomu sa najvyšší súd nevyjadril, a ani k tomu, prečo sa s touto námietkou nevysporiadal v rozsudku, čím porušil naše práva. I tieto odôvodnenia, ktoré použil najvyšší súd, preukazujú zjavné nepochopenie podstaty tejto našej námietky, keď my namietame niečo iné a súd na to nereaguje, ale uvádza iné skutočnosti než namietané. Podstata tejto našej námietky spočíva v tom, že súd mal vyriešiť ako prejudiciálnu otázku i predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, pričom poukazujeme na zákonné dôvody takéhoto predĺženia lehoty, ktoré zjavne splnené neboli. Lehota teda zákonne predĺžená byť nemohla. Taktiež je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov stanovisko krajského súdu o nemožnosti aplikovať Nález ÚS SR III. ÚS 24/2010, keď údajne správca dane nevykonal opakovanú daňovú kontrolu. Z toho jednoznačne možno vyvodiť, že tak krajský ako

Je vylúčené aby takéto nové skutočnosti nastali, pretože obsah protokolov i rozhodnutí z oboch kontrol sú takmer totožné. Jednoznačne ide o nezákonnú opakovanú daňovú kontrolu.

Uznaný príjem sme získali predajom tohto tovaru našim odberateľom v rovnakom množstve a v krátkom časovom slede. Z uznania príjmu správcom dane vyplýva, že tovar sme museli nadobudnúť a použili sme ho v našej obchodnej činnosti. S týmito dôležitými skutočnosťami sa ani najvyšší súd nevysporiadal vo svojom rozhodnutí, čím porušil práva Sťažovateľky. V tejto časti sú názory najvyššieho súdu v rozpore nielen s logikou, ale i so zdravým rozumom a záväznou a platnou judikatúrou ESD, tak ako na ňu poukazujeme.

. Ak postupoval bez akejkoľvek súčinnosti s daňovým subjektom, porušoval tým zákon, a takto získané dôkazy nemôžu byť zákonné. Preto tieto dožiadania MVDI nemožno považovať za zákonné dôkazy. Najvyšší súd v závere polemizuje o tom, či čl. 6 ods. 1 Dohovoru možno použiť v daňových veciach a poukazuje na judikát ESĽP Ferrazzini proti Taliansku z 12. júla 2001. Okrem toho, že sa jedná o rozsudok ESĽP, k použiteľnosti tohto rozsudku v daňových veciach sa už viackrát vyjadril aj Ústavný súd SR, napr. v bode 27 Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 118/2010 z 11. novembra 2010, kde hovorí, že: „Ústavný súd si je vedomý, že vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na daňové záležitosti, a to aj napriek finančným dôsledkom, ktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní

Za danej situácie charakterizovanej značným stupňom neustálenosti a permanentne prebiehajúcej kryštalizácie názorov Európskeho súdu pre ľudské práva na interpretáciu pojmu „občianske práva a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj pri rozhodovaní o sporoch medzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku - rozsudok z 24. februára 1994, séria A, č. 284, Georgiou proti Spojenému kráľovstvu - rozhodnutie zo 16. mája 2000 o prijateľnosti sťažnosti č. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku - rozhodnutie z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98), ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť z hľadiska založenia svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pri preskúmavaní postupov a rozhodnutí všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozdiely medzi sťažovateľmi, ktorí v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V posudzovanom prípade pristúpil navyše ústavný súd k vysloveniu porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu na základe zistenia nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, čo relevanciu z pohľadu práva na spravodlivé súdne konanie nepochybne má aj v prípade ústavno-súdneho prieskumu rozhodnutia všeobecného súdu vydaného v správnom súdnictve“. Toto vyjadrenie Ústavného súdu SR je plne aplikovateľné i pre tento prípad.

Sťažovateľka v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady SR č. 38/1993 Z. z. zároveň súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.»

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým na základe ňou podaného odvolania potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer správcu dane o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008, vydaného na základe daňovej kontroly uskutočnenej v období od 4. mája 2011 do 3. mája 2012. Vo vzťahu k sťažovateľke v predchádzajúcom konaní krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 S 65/2010 zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane o znížení odpočtu DPH vydané na základe záverov daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie máj 2008 uskutočnenej v období od 27. júla 2008 do 14. septembra 2009. Dôvodom zrušenia uvedeného rozhodnutia bolo nedodržanie jednoročnej prekluzívnej lehoty na vykonanie a ukončenie daňovej kontroly, ktorú krajský súd považoval v súlade s ustálenou judikatúrou za prekluzívnu lehotu, ktorá zaťažila daňové konanie vadou nezákonnosti. Na základe tohto rozhodnutia krajského súdu vydal žalovaný rozhodnutie o zrušení rozhodnutia správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie správcovi dane. Správca dane v zmysle metodického usmernenia žalovaného oznámil sťažovateľke začatie daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za máj 2008 podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní.

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd zastáva názor, že úlohou právneho štátu je pripraviť legitímne podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej úprave jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým aj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (m. m. III. ÚS 226/06, III. ÚS 283/2010)

Ako vyplýva zo sťažnosti, námietky sťažovateľky možno zhrnúť takto: a) daňová kontrola, ktorá tvorila zákonný podklad pre vydanie rozhodnutí daňových orgánov, ktoré boli predmetom preskúmania v rámci správneho súdnictva, bola vykonaná v rozpore so zákonom, keďže v skutočnosti išlo o opakovanú daňovú kontrolu, a nie riadnu daňovú kontrolu, ako bola daňovými orgánmi a všeobecnými súdmi iba formálne označená, keďže zo zákona o správe daní vyplývajúce podmienky pre vykonanie opakovanej daňovej kontroly splnené neboli, b) po prerokovaní protokolu o daňovej kontrole sa neuskutočnilo prvostupňové vyrubovacie konanie, pričom touto námietkou sa najvyšší súd náležite nezaoberal, c) nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie dôkazov, d) nezákonne vykonané dôkazy boli nesprávne vyhodnotené tak jednotlivo, ako i vo vzájomnej súvislosti. Skutočný skutkový stav veci je v rozpore so skutkovým stavom tvrdeným daňovými orgánmi, čím došlo k porušeniu zásady voľného hodnotenia dôkazov. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je preto podľa sťažovateľky neodôvodnené, arbitrárne a nerešpektujúce základné zásady daňového konania.

Ako zásadnú námietku sťažovateľky ústavný súd vyhodnotil jej tvrdenie o nezákonnosti vykonania daňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia žalovaného a v konečnom dôsledku aj vydaniu rozsudku najvyššieho súdu.

zveruje do právomoci daňových orgánov zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Zákonodarca v zákone o správe daní súčasne zveruje do právomoci Daňovému riaditeľstvu SR metodicky riadiť a usmerňovať správcu dane ako aj v rámci odvolacieho konania naprávať a odstraňovať pochybenia v konaniach a rozhodnutiach správcu dane. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcej z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca ako daňový subjekt podal daňové priznanie DPH za zdaňovacie obdobie máj 2008 dňa 4. 6. 2008, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 15 717 879,- Sk; správca dane podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH v spojení s § 15 ods. 14 zákona o správe

dôvodu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 11 S/65/2010-61 zrušil rozhodnutie žalovaného číslo I/226/84-45877/2010/994159-r a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V predmetnej preskúmavanej veci bola kontrola vykonaná na základe

Zo skutkových okolností teda vyplýva, že Daňové riaditeľstvo SR v rozhodnutí zo dňa 13. 1. 2011 neuložilo správcovi dane v ďalšom konaní vykonať opakovanú daňovú kontrolu. Správca dane sa pri výkone daňovej kontroly v danom prípade začatej dňa 4. 5. 2011 riadil právnym názorom krajského súdu i odvolacieho orgánu a v ďalšom konaní postupoval

v spojení z § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože žalobca nadobudol od svojich dodávateľov v kontrolovanom zdaňovacom období len investičné zlato, ktoré je oslobodené od dane z pridanej hodnoty podľa § 67 ods. 3 zákona o DPH.

Pred posúdením namietaného porušenia označených práv sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať na základné zásady daňového konania, ktoré už vo svojej rozhodovacej činnosti judikoval, keď v náleze sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008 zhrnul: „Daňové konanie je ovládané celou radou princípov, resp. zásad, ktoré sú spoločné pre celú oblasť správy daní a ktoré sa premietajú najmä do roviny práv a povinností subjektov zúčastnených na daňovej kontrole a nadväzujúcich konaní a procesov. Tieto princípy, resp. zásady možno rozdeliť do viacerých základných skupín, z ktorých sú z pohľadu posudzovanej veci najdôležitejšie princípy ústavné a princípy vyplývajúce zo zákona o správe daní. Z ústavných princípov je najdôležitejší princíp právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Jednou zo základných aspektov právneho štátu je právna istota, ktorá by sa mala odrážať v určitej stabilite práva, resp. normotvorby, ale tiež jeho aplikácie. Taktiež právo na súdnu a inú ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy) patrí k základným komponentom právneho štátu. Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový subjekt nesmie byť v žiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený alebo obmedzený v uplatnení svojich procesných práv. Princíp legality (čl. 2 ods. 2 ústavy) vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátne orgány môžu teda konať iba to, čo je zákonom povolené, a to ešte iba v rozsahu a spôsobom, ako im zákon dovoľuje. Z tejto zásady vyplýva množstvo obmedzení pre oblasť správy daní. Správca dane napr. nesmie vykladať zákon extenzívnym spôsobom a nie je v žiadnom prípade oprávnený uskutočňovať výpoveď svedkov bez oznámenia tohto úkonu daňovému subjektu a pod.

Význam uvedených všeobecných právnych princípov spočíva najmä v skutočnosti, že sú metódou regulácie právnych vzťahov a súčasne určujú, ako má byť právna norma koncipovaná, interpretovaná a aplikovaná v praxi.

Ústavný súd súčasne pokladal za nevyhnutné vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky poukázať na výklad pojmu „daňová kontrola“, tak ako vyplýva z nálezu sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008, v ktorom ústavný súd uviedol: „Daňová kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane. Daňová kontrola sa spravidla začína spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly. Ukončená je dňom prerokovania protokolu o daňovej kontrole s kontrolovaným daňovým subjektom. Protokol o daňovej kontrole nemožno považovať za rozhodnutie, pretože ním sa daňovému subjektu neukladajú práva a povinnosti, ale je iba podkladom na prípadné vydanie platobného výmeru. Daňová kontrola je teda svojou povahou procesom kontrolným, a nie rozhodovacím.“

V súvislosti s uvedeným ústavný súd dodáva, že daňová kontrola ako súbor čiastkových úkonov správcu dane je vykonávaná v rámci konkrétneho daňového konania, ktorým sa rozumie konanie o jednej dani (druh dane) za jedno zdaňovacie obdobie vedené proti konkrétnemu daňovému subjektu.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že v zákone o správe daní nie je taxatívne uvedený výpočet situácií, kedy správca dane nie je oprávnený začať daňovú kontrolu. Zo všeobecných zásad a princípov daňového konania, tak ako boli už uvedené, však vyplýva, že v určitých prípadoch nie je možné daňovú kontrolu vykonať. Jednou zo zákonných prekážok vykonania daňovej kontroly, ktorá už bola judikatúrou všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu potvrdená, je uplynutie prekluzívnej lehoty pre uskutočnenie daňovej kontroly (sp. zn. III. ÚS 24/2010). Uplynutím prekluzívnej lehoty končí daňové konanie vo vzťahu ku konkrétnej dani a zdaňovaciemu obdobiu, čo predstavuje absolútnu prekážku pre uskutočnenie ďalšej daňovej kontroly a je súčasne prejavením jednej zo základných zásad právneho štátu, a to zásady právnej istoty v daňovom konaní.

Pre posúdenie toho, či v danom prípade ide o opakovanú daňovú kontrolu, je podľa názoru ústavného súdu rozhodujúce aj vymedzenie rozsahu oboch daňových kontrol. Správca dane teda môže u toho istého subjektu vykonať daňovú kontrolu rovnakej dane za rovnaké zdaňovacie obdobie, pokiaľ druhá daňová kontrola bude mať vymedzený odlišný rozsah. V žiadnom prípade nie je možné vykonanie opakovanej daňovej kontroly len pre účely konvalidovania pochybení správu dane pri predchádzajúcej daňovej kontrole.

Z uvedeného možno uzavrieť, že pokiaľ správca dane uskutoční daňovú kontrolu napriek existencii zo zákona vyplývajúcej prekážky (uplynutie prekluzívnej lehoty, opakovaná daňová kontrola bez splnenia zákonných podmienok), pre ktorú nie je možné daňovú kontrolu vykonať, ide o porušenie zásady právnej istoty v daňovom konaní, a teda o nezákonný zásah do práv daňového subjektu.

Ako z citovaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, najvyšší súd prevzal právny záver krajského súdu (a jemu predchádzajúci názor žalovaného), že kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH a daňovú kontrolu na odpočet DPH je potrebné považovať za dve rozličné daňové kontroly, pretože zákon o správe daní expressis verbis nevylučuje, aby u daňového subjektu nemohli byť vykonané obe uvedené daňové kontroly za rovnaké zdaňovacie obdobie. Krajský súd na podporu právneho záveru o odlišnosti oboch daňových kontrol poukázal na formálne rozdiely medzi nimi spočívajúce v spôsobe začatia daňovej kontroly, ako aj vo vydaní rozhodnutia, ktorým daňová kontrola končí. K odlišnostiam spočívajúcim v rozsahu uskutočnených daňových kontrol nezaujali všeobecné súdy žiadne relevantné závery. Ako vyplýva z predložených spisových materiálov, v oboch prípadoch daňovej kontroly vykonanej u sťažovateľky bola jej predmetom daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008, a preto je podľa názoru ústavného súdu irelevantné, či ide o daňovú kontrolu zameranú na nadmerný odpočet DPH alebo daňovú kontrolu vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľky, ktorá jej vznikla na DPH, pretože ich vznik je v oboch prípadoch len výsledkom porovnania dane z pridanej hodnoty zaplatenej daňovníkom pri nákupe tovarov a služieb, tzv. daň na vstupe, s daňou z pridanej hodnoty pri predaji tovarov a služieb, tzv. daň na výstupe (ak je daň na výstupe väčšia ako daň na vstupe, vzniká vlastná daňová povinnosť; v opačnom prípade vzniká nadmerný odpočet). Odlišnosť spočíva teda v tom, že kým v prvom prípade vznikne daňovníkovi povinnosť zaplatiť daň štátu, v druhom prípade má daňovník nárok na vrátenie zaplatenej dane od štátu.

Uvedený postup daňových orgánov potvrdený rozhodnutím najvyššieho súdu v danej veci je podľa ústavného súdu neudržateľný aj z hľadiska princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. S uvedenou zásadou úzko súvisí zásada enumeratívnosti verejnoprávnych pretenzií, ktorá znamená, že správca dane pri svojej činnosti nemôže konať svojvoľne, ale svoju právomoc môže uplatňovať len na účely, ku ktorým mu bola táto právomoc zverená, a v rozsahu, v akom mu bola zverená.

V ďalšom sťažovateľka namietala, že po skončení daňovej kontroly neprebehlo prvostupňové vyrubovacie konanie, pretože za daňové vyrubovacie konanie nemožno považovať jediný úkon správcu dane, a to vydanie prvostupňového rozhodnutia. Podľa sťažovateľky daňová kontrola nemôže nahrádzať prvostupňové daňové konanie, ktorého neuskutočnenie spôsobí nedostatok materiálnej podmienky daňového konania a v konečnom dôsledku odňatie možnosti sťažovateľky konať pred daňovými orgánmi.

Zo spisu predloženého správcom dane ústavný súd zistil, že na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly z 29. marca 2011 začala u sťažovateľky 4. mája 2011 daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za máj 2008. Dňa 28. februára 2012 bol spísaný protokol o daňovej kontrole v znení dodatku č. 1 z 3. mája 2012, ktorý mal byť so sťažovateľkou prerokovaný 3. mája 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka sa v stanovený deň na prerokovanie protokolu nedostavila, bol v súlade s § 15 ods. 12 zákona o správe daní považovaný za deň prerokovania protokolu deň určený vo výzve správcu dane. Sťažovateľka svoje pripomienky k protokolu písomne podala 21. marca 2012. Správca dane vydal 4. mája 2012 dodatočný platobný výmer, ktorým sťažovateľke vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu nevyplýva relevantné zaujatie stanoviska najvyššieho súdu k sťažovateľkou nastolenej otázke, kedy prebehlo vyrubovacie konanie. Argumenty sťažovateľky zostali v podstate nezodpovedané, a preto ústavný súd hodnotí odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti ako nepreskúmateľné a nepresvedčivé poukazujúc na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej také rozhodnutie nerešpektuje požiadavku odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pretože jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (sp. zn. III. ÚS 279/09). Procesná otázka, či v danej veci prebehlo vyrubovacie konanie, bola bez akýchkoľvek pochybností otázkou podstatnou pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného (daňového riaditeľstva).

Ústavný súd tiež pristúpil k posúdeniu námietky sťažovateľky o nezákonnosti dôkazov získaných správcom dane a ich nesprávneho hodnotenia jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Sťažovateľka už v konaní pred všeobecnými súdmi opakovane namietala, že informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií (ďalej len „MVDI“) nemožno použiť ako dôkazy v daňovom konaní, pretože tieto majú charakter informácií, ktorými sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť následne potvrdený vykonaným dokazovaním. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti poukázala na záväznú judikatúru Súdneho dvora vo veci C – 184/05, Twoh International BV, rozsudok z 27. 9. 2007, body 35 a 36, a vo veci C – 55/98, Vestergaard rozsudok z 28. 10. 1999, body 26 a 28.

Ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľky o nezákonnosti dôkazov získaných v rámci MVDI bola najvyšším súdom zodpovedaná len všeobecne, keďže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je konštatovaná zákonnosť vykonaných dôkazov bez zaujatia relevantného stanoviska k uvedenému tvrdeniu sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené zistenia považuje ústavný súd sťažovateľkou napádané rozhodnutie najvyššieho súdu za arbitrárne a nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vyslovil porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu) napriek obrane najvyššieho súdu, ktorá sa zakladala na argumentácii judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“).

Ústavný súd zdôrazňuje, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a k nemu vzťahujúca sa judikatúra predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).

Ústavný súd si je vedomý, že vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie z 12. 7. 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným dôsledkom, ktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP pripomenul, že dohovor „je živý nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov a Súdu prináleží zrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na právnu ochranu, ktorá má byť zaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej moci, nemala byť pôsobnosť článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory medzi občanmi a orgánmi verejnej moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov.“.

Za danej situácie charakterizovanej značným stupňom neustálenosti a permanentne prebiehajúcej kryštalizácie názorov ESĽP na interpretáciu pojmu „občianske práva a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj pri rozhodovaní o sporoch medzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku – rozsudok z 24. 2. 1994, séria A, č. 284, Georgiou proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie zo 16. 5. 2000 o prijateľnosti sťažnosti č. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku – rozhodnutie z 12. 7. 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98), ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť z hľadiska založenia svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pri preskúmavaní postupov a rozhodnutí všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozdiely medzi sťažovateľmi, ktorí v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu potvrdzuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Zároveň ústavný súd stabilne vyslovuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v takých konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je predmetom preskúmania rozhodnutie všeobecného súdu v správnom súdnictve týkajúce sa daňových záležitostí (I. ÚS 238/06, III. ÚS 305/08, III. ÚS 24/2010).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si v sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 355,73 € za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2015 spolu s režijným paušálom a pripočítaním 20 % dane z pridanej hodnoty.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 je

139,83 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a hodnota režijného paušálu predstavuje 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky).

S poukazom na výsledok konania i na sťažovateľkou požadovaný rozsah náhrady trov právneho zastúpenia (za dva úkony právnej služby) priznal ústavný súd sťažovateľke nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť) v sume 296,44 € (vrátane paušálu), ktorá po zvýšení o daň z pridanej hodnoty predstavuje celkovú sumu 355,73 €.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).