I. ÚS 319/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2015 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 120/1998­630 z 25. marca 2004, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015.

3. Sťažovatelia v právnom postavení žalobcov v pôvodnom konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam s poukazom na podrobne popísaný skutkový stav konania, ako i na viaceré rozhodnutia tak všeobecných súdov, ako i ústavného súdu rozporujú právne závery napadnutých rozhodnutí jednak v otázke právneho posúdenia samotného predmetu konania, ako i v otázke náhrady trov konania a zastávajú názor, že „... postup všeobecných súdov v rozhodovaní bol a je v rozpore so zásadou spravodlivosti, nestrannosti a nezaujatosti voči žalobcom ­ sťažovateľom. ... Takéto rozhodnutia sú rozhodnutiami odporujúcimi zákonu, a teda sú nespravodlivými rozhodnutiami s poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“. Zároveň uvádzajú, že konajúce súdy nerešpektovali nimi preukazované základné právne skutočnosti, a teda nerešpektovali vlastnícke právo a žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia právneho vzťahu, v dôsledku čoho „... nemohli rešpektovať čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyhlásením nespravodlivých rozhodnutí“. Ako v závere sťažnosti zdôrazňujú, «... žalobca ­ sťažovateľ v 1. rade (a sťažovateľka v 2. rade v zmysle § 143 OZ) boli vlastníkmi nehnuteľností, ktorých boli nezákonne... podvodom zbavení. ... Žalobca sa stal vlastníkom predmetného majetku vedeného na LV č. KÚ , na základe „Zmluvy o predaji časti podniku“ uzatvorenej dňa 30. 4. 1992... Predmetný majetok v zmysle § 143 OZ patril do BSM sťažovateľa a jeho manželky sťažovateľky v 2. rade, ktorého sa nikdy a žiadnym zákonným spôsobom nevzdali, nikomu nepredali a nikomu nedarovali, lebo na takéto konanie nemali žiadny dôvod, či motív... Z nepochopiteľných dôvodov v rozpore so zákonom, bez akejkoľvek spôsobilej listiny na zmenu vlastníctva, dňa 31. 3. 1993 vlastníctvo k predmetnému majetku Správa katastra vo Zvolene prepísala na a to len na základe poznámky „Úradne opravené“ a ako titul nadobudnutia: Výpis č. 512/93­243/93... Nahliadnutím do katastrálneho spisu žalobca v 1. rade zistil, že konkurzná sudkyňa... prípisom zo dňa 18. 6. 1997, žiadala vykonať zmenu vlastníctva predmetných nehnuteľností v prospech Nešlo o vkladuschopnú listinu pre zápis zmeny zápisu vlastníctva na LV č. k. ú. , a pre zmenu vlastníctva uviedla rozsudok NS SR č. k. 2 Obo 170/96 zo dňa 14. 5. 1997, ktorým otázka vlastníctva riešená nebola, čoho dôkazom je jeho výrok... Katastrálny úrad bez rozhodnutia, na základe prípisu sudkyne, vlastníctvo prepísal... Nikdy nebola uzatvorená „Zmluva o predaji časti podniku“ podľa § 476 a nasl. OBZ medzi žalobcami 1. a 2. a žalovaným v 1. rade. Nikdy nebola podpísaná a podaná žiadna „vkladuschopná listina“ na zápis zmeny vlastníctva nehnuteľností (ani vo ) nikdy nebol podpísaný delimitačný protokol, ani zápis o odovzdaní a prevzatí majetku (§ 133 ods. 1 a 2 OZ, alebo podľa § 483 OBZ) a nebol podaný ani návrh na zápis do obchodného registra v zmysle § 488 OBZ.».

5. Následne faxovým podaním doručeným ústavnému súdu 11. augusta 2015 (doplneným o písomnú formu doručenú 17. augusta 2015) sťažovatelia opakovane ústavný súd požiadali, aby „... rozhodol o odložení právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia krajského súdu č. k. 15Co 146/2012­1152 zo dňa 03. 04. 2013, doručeného 25. 04. 2013. Poukazujeme na to, že v predmetnej sťažnosti, ktorá Vám bola pridelená sme dostatočne opísali dôvody a založili listinné dôkazy (rozhodnutia správnych orgánov, generálnej prokuratúry a súdov), v ktorých je preukázané, že v zmysle § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. ústavný súd trovy právnym zástupcom môže odložiť a nemusí priznať.“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietaného rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 120/1998­630 z 25. marca 2004, uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013, rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 (bod 1).

12. Tvrdenia sťažovateľov o porušení ich práva ostatnými rozhodnutiami všeobecných súdov – uznesením okresného súdu č. k. 6 C 120/1998­204 z 11. novembra

2000, uznesením okresného súdu č. k. 6 C 120/1998­1119 zo 4. januára 2012, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 149/2001 z 31. januára 2001, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti nad rámec petitom vymedzených napadnutých rozhodnutí (bod 2), ústavný súd s ohľadom na už uvedené v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu považoval iba za súčasť ich argumentácie, a to bez ohľadu na zrejmú časovú diskrepanciu viažucu sa na prípadný ústavný prieskum týchto súdnych rozhodnutí.

13. Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnej sťažnosti rovnako neuniklo, že v bode 6 petitu sťažovatelia (na rozdiel od bodu 2 petitu) žiadajú zrušenie označených rozhodnutí v dôsledku porušenia čl. 6 dohovoru (a nie čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to bolo v prípade bodu 2 petitu), ktorý pozostáva z viacerých tam uvedených práv, a teda v tejto časti petit trpí vadou nedostatočne označeného porušenia práv.

II.A K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 120/1998­630 z 25. marca 2004 a napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009

17. Z obsahu sťažnosti, z jej príloh, ako i zo zistení ústavného súdu však ústavný súd považuje za zrejmé a preukázané, že sťažnosť v tejto časti bola podaná po lehote, keďže napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 120/1998­630 z 25. marca 2004 nadobudol právoplatnosť 2. júna 2004 a napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 nadobudol právoplatnosť 14. mája 2009, pričom medzi predmetnými rozhodnutiami a napadnutým dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 neexistuje taká súvislosť, na základe ktorej by bolo možné odvíjať zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti v prípade napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 120/1998­630 z 25. marca 2004 a napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009.

18. V kontexte uvedeného ústavný súd dodáva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 (od ktorého sťažovatelia odvíjajú zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti) najvyšší súd odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2012, ktorým krajský súd zmenil

uznesenie

okresného súdu č. k. 6 C 120/1998­119 zo 4. januára 2012.

19. Pretože sťažovatelia podali sťažnosť na ústavnom súde v predmetnej časti (II.A) zjavne po uplynutí 2­mesačnej lehoty (pozri k tomu body 15 a 17), ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.B K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 a k namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013

23. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd v závere pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

24. V nadväznosti na sťažovateľmi napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013 a nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľmi predložená sťažnosť neobsahovala v tejto časti návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovatelia od ústavného súdu domáhajú (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Sťažovatelia sa v petite sťažnosti domáhali odkladu vykonateľnosti a následného zrušenia označeného rozhodnutia krajského súdu bez toho, aby v prvom rade v petite žiadali deklarovanie porušenia nimi označených práv.