I. ÚS 319/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Ústavnému súdu bola 7. decembra 2025 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom správneho súdu č. k. BA-1S/34/2021-80 z 28. marca 2024 a napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/124/2024 z 27. augusta 2025. Navrhuje napadnutý

rozsudok

najvyššieho správneho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne navrhuje zrušiť oba napadnuté rozsudky a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa správnou žalobou podanou správnemu súdu domáhala zrušenia nezákonného rozhodnutia žalovaného (Slovenskej informačnej služby) č. SIS-PK-V-11-15/2020 zo 17. decembra 2020, ktorým riaditeľ Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“) zamietol jej odvolanie a potvrdil služobné hodnotenie sťažovateľky, ktorým bola táto vyhodnotená ako «„nespôsobilá vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe“». Správnu žalobu správny súd napadnutým rozsudkom z 28. marca 2024 zamietol. 3. Proti rozsudku správneho súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší správny súd napadnutým rozsudkom z 27. augusta 2025 zamietol.

5. V správnom súdnom konaní sťažovateľka namietala formálne aj materiálne vady rozhodnutia riaditeľa SIS, a to (i) vady pri oznamovaní (doručovaní) služobného hodnotenia vrátane nemožnosti robenia si výpisov a odpisov; (ii) neexistenciu a nepreukázanie dôvodov (vymyslené a vykonštruované dôvody, na ktorých bol založený záver o nespôsobilosti vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne skutkové závery) a (iii) nepreskúmateľnosť služobného hodnotenia a rozhodnutia o zamietnutí odvolania pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Inými slovami, SIS vyhodnotila rovnaký skutkový stav a rovnaké skutkové okolnosti v priebehu 8 mesiacov diametrálne odlišne, pričom SIS mala od počiatku vedomosť o údajnom porušovaní služobných povinností sťažovateľkou. Zo strany SIS išlo o účelový postup aj vzhľadom na upozornenie sťažovateľky na „nekalé praktiky vysokopostavených funkcionárov SIS“.

8. Porušením služobných povinností malo byť aj bezdôvodné spochybňovanie preradenia sťažovateľky na iné oddelenie a bezdôvodné spochybňovanie organizačnej zmeny. Sťažovateľka bola bez písomného súhlasu preradená na iné oddelenie, čo malo za následok aj odňatie služobného príplatku, čím bol porušený § 35 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov“). Uvedený postoj sťažovateľky nemohol byť kvalifikovaný ako porušenie služobných povinností, išlo o výkon jej práva vyjadriť sa k uvedenej organizačnej zmene a preradeniu.

súhlas. K námietke, že uvedené okolnosti nemohli predstavovať porušenie služobných povinností, keďže išlo o výkon práv, správne súdy nezaujali žiadne stanovisko. 9. Pokiaľ ide o dôvod „nedodržiavanie služobnej zdvorilosti“, tento nebol nijako konkretizovaný a nebol preukázaný žiadnym dôkazom. Podobne ani správne súdy nijako nereagovali na túto námietku sťažovateľky a nešpecifikovali, z akých skutočností a dôkazov tento dôvod vyplýval.

K týmto okolnostiam správne súdy opäť nezaujali žiadne relevantné stanovisko. 11. Už uvedené platilo, aj čo sa týka pokynu nadriadenej na poskytnutie služobného preukazu. Sťažovateľka služobný preukaz nemohla odovzdať, keďže sa nachádzal v trezore, na ktorého otvorenie nebola zriadená komisia alebo zabezpečená prítomnosť svedkov. K tomuto dôvodu sa správne súdy okrajovo vyjadrili ako k príkladu porušenia služobných povinností sťažovateľkou, ale dostatočne ho neobjasnili.

13. K dôvodu, že sťažovateľka nedávala záruku riadneho výkonu štátnej služby aj z dôvodu nedostatočnej znalosti právnych predpisov, jej služobnými povinnosťami nebola orientácia v právnych predpisoch, ale znalosť cudzích jazykov, keďže pôsobila v oblasti zahraničných vzťahov.

Správne súdy ani k týmto námietkam nezaujali žiadne stanovisko. 14. K dôvodu nepodrobenia sa kontrole pri vstupe do objektu SIS 23. júla 2020 s pravdepodobnosťou vnášania vecí do objektu a k pokusom o vstup do objektu cez iný vchod z dôvodu vedomosti, že sa tam nenachádza detektor kovu, a tým k porušeniu nariadenia o objektovej ochrane, sťažovateľka uviedla, že zo strany SIS išlo o prekrútenie veci s tým, že SIS na námietky sťažovateľky nijako nereagovala. Sťažovateľka mala byť v uvedený deň podrobená pri príchode do práce bezpečnostnej kontrole, pričom bola vyzvaná, aby si odložila súkromný mobilný telefón a iné elektronické zariadenia do bezpečnostnej schránky v hale. Sťažovateľka sa domáhala zaužívaného postupu (v prípade ostatných kolegov), aby si mohla uvedené zariadenia uložiť do skrinky pri svojej kancelárii. Dovolávala sa teda zaužívaného postupu, ktorý by ju nediskriminoval oproti iným kolegom. Tento postup jej nebol umožnený. Vzhľadom na nedôveru voči SIS a niektorým kolegom navrhla, že si tieto zariadenia odloží v aute, proti čomu objektová kontrola nenamietala.

Následne objekt opustila (bez pokusu o vstup). Počas čakania na vyšetrenie dopísala vyjadrenie, ktoré mala odovzdať v daný deň do 11.00 h. Pri ceste od lekárky priniesla toto vyjadrenie v obálke na zadnú vrátnicu a nechala ho na meno v tej dobe povereného riaditeľa sekcie a potom opustila priestor (bez pokusu o vstup do objektu). Toto konanie preto nemohlo predstavovať porušenie služobnej disciplíny alebo služobných povinností. Ak by tvrdenie SIS bolo pravdivé, nadriadení by túto situáciu riešili okamžite s použitím kamerových záznamov. K tomu však nikdy nedošlo. Je relevantné, že čo i len pokus o vniknutie do objektu SIS je trestným činom. Žiaden interný predpis neprikazuje vstup do objektu SIS len cez predný vchod. Napokon zadný vchod používajú bežne aj iní príslušníci SIS. Správne súdy na uvedené námietky nijako relevantne nereagovali a nevysporiadali sa s nimi.

Namietala, že správny súd sa služobným hodnotením zaoberal len z formálneho hľadiska (posudzovanie jazykovej zrozumiteľnosti), ale nie z materiálneho hľadiska (samotná existencia dôvodu na jeho vydanie). Na podklade tohto formálneho prieskumu dospel k záveru, že sťažovateľka skutočne porušila služobnú disciplínu a služobné povinnosti, neskúmal ale reálnu danosť týchto dôvodov.

Správny súd len «„štatisticky“» prevzal tvrdenia SIS, reálne neposkytol súdnu ochranu, ale odmietol spravodlivosť. Obdobne nebol špecifikovaný ani dôkaz «„obsah registratúrnych záznamov, tvoriacich súčasť spisového materiálu» a taktiež je potrebné uviesť, že oboznámenie sa s obsahom administratívneho spisu a hodnotenie obsahu administratívneho spisu nie je dokazovaním (I. ÚS 35/97). Registratúrny záznam vyhotovovala samotná SIS, a to bez opory v akomkoľvek dôkaze, ktorý by preukazoval skutočnosti v ňom uvedené, preto registratúrny záznam ako taký nemožno považovať za dôkaz. SIS aj v samotnom súdnom konaní produkovala len všeobecné vyjadrenia bez konkretizácie k sťažovateľke, pritom správny súd tieto všeobecné vyjadrenia prevzal a zahrnul ich do odôvodnenia rozsudku. Tento postup je o to zarážajúcejší, že sa vzťahuje na najprísnejšie služobné hodnotenie, ktoré má priamy dopad na zotrvanie sťažovateľky v služobnom pomere.

17. V prípade, ak žalovaná SIS v služobnom hodnotení uznala sťažovateľku za nespôsobilú vykonávať akúkoľvek štátnu službu, správny súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nebol podľa názoru sťažovateľky viazaný skutkovým stavom zisteným žalovanou SIS. Správny súd mal uplatniť plnú jurisdikciu, ktorá sa aj s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aplikuje najmä pri rozhodovaní o sporoch medzi štátom a jeho zamestnancami.

Správny súd je povinný posúdiť predovšetkým to, či správny orgán vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, či boli jednotlivé dôkazy vykonané spôsobom, ktorý je v súlade s platným právom, a či závery, ku ktorým správny orgán dospel, majú vo vykonaných dôkazoch oporu. Správny súd mal nariadiť pojednávanie, keďže to bolo na prejednanie veci potrebné a bolo potrebné vykonať dokazovanie [§ 107 v spojení s § 120 písm. a) Správneho súdneho poriadku].

18. Správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď síce formálne v rozsudku označil prevažne správne ustanovenia zákonov [napr. § 47 a § 48 ods. 3 písm. a) zákona o štátnej službe príslušníkov], avšak tieto následne aplikoval na nedostatočne, nesprávne a neúplne zistený skutkový

Nemala možnosť si z dokumentu robiť žiadne výpisy ani odpisy. V priebehu jeho študovania jej bolo oznámené, že do 12.00 h môže k nemu vzniesť písomne námietky, ktoré vyhodnotí nadriadený. Dokument s písomnými námietkami vrátila sťažovateľka do 12.00 h. Dňa 13. októbra 2020 o približne 8.30 h bola sťažovateľka opätovne predvolaná k riaditeľovi 25. odboru, kde jej bolo oznámené, že jej námietky sú považované za neopodstatnené (bez akéhokoľvek odôvodnenia), čím riaditeľ sekcie potvrdil formálne správnosť služobného hodnotenia. Sťažovateľka teda mala čas približne 2,5 h na preštudovanie 15-stranového dokumentu a na spísanie písomných námietok

k záveru, že špecifikované práva sťažovateľky neboli uvedeným postupom SIS porušené, hoci zjavne bolo porušené jej právo riadne sa oboznámiť s dôvodmi rozhodnutia (služobného hodnotenia) a právo účinne sa proti tomuto rozhodnutiu brániť. Tieto práva je nevyhnutné dodržať aj vtedy, ak ide o utajované skutočnosti prostredníctvom napr. uloženia povinnosti mlčanlivosti, vylúčenia verejnosti z pojednávania a pod. V tomto smere neobstojí odkaz na obsah odvolania, ktorý má byť podľa správneho súdu dôkazom o tom, že sťažovateľka dostatočne poznala dôvody uvedené v služobnom hodnotení. Ak by správny súd hodnotil vec komplexne, musel by vnímať, že zo strany SIS išlo o pokračovanie v šikanóznom konaní voči sťažovateľke, ktorú už skôr účelovo obvinil zo «„špionážnej činnosti a donášania informácií cudzím zahraničným osobám“», čo tiež nijako nepreukázal a v danej veci ani nepodal trestné oznámenie.

. .“, teda skutočnosti priamo nesúvisiace s výkonom služobných povinností, ktoré navyše nemôžu viesť k najprísnejšiemu hodnoteniu. 21. Podobné vady možno podľa sťažovateľky vytknúť aj napadnutému rozsudku najvyššieho správneho súdu, ktorý taktiež nereagoval na jej námietky v kasačnej sťažnosti.

Ide však o nepreskúmateľný právny záver. Kasačný súd len všeobecne formuloval právny záver o neovládaní ustanovení súvisiacich s čerpaním dovolenky alebo schvaľovaním služobného voľna (§ 81 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov), pričom nekonkretizoval konkrétne skutky predstavujúce porušenie uvedených ustanovení a akými dôkazmi boli preukázané a v čom porušenie týchto ustanovení má takú intenzitu, že odôvodňuje najprísnejšie služobné hodnotenie.

22. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že neobstojí ani odkaz na neznalosť § 31 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“), keď sťažovateľka odmietla podpísať záznam o určení navrhovanej osoby oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami a vyhlásenie o mlčanlivosti len z dôvodu, že tvorili súčasť utajovanej kópie jej služobného hodnotenia. Vzhľadom na nezákonný postup pri oznamovaní služobného hodnotenia podpísanie uvedených dokumentov stratilo opodstatnenie. Relevantná je podľa nej aj otázka o tomto postupe (utajovaní skutočností), keď služobné hodnotenie obsahovalo informácie týkajúce sa sťažovateľky. Citované ustanovenie sťažovateľka nemohla porušiť, keďže sa vzťahuje na vedúcich príslušníkov a upravuje podmienky oboznámenia sa s utajovanými skutočnosťami.

K ďalším dôvodom služobného hodnotenia sa už kasačný súd ani nevyjadril. Celkovo teda kasačný súd neuviedol žiadne konkrétne úvahy o tom, v čom spočívalo vyčítané porušenie služobných povinností a služobnej disciplíny u sťažovateľky a neposkytol žiadnu odôvodnenú reakciu na jej námietky. Kasačný súd napokon neakceptoval ani námietky sťažovateľky o nedoručení služobného hodnotenia, resp. o nemožnosti riadne sa oboznámiť s jeho obsahom vrátane nemožnosti robiť si výpisy a odpisy, a tým aj riadne a účinne sa proti nemu brániť. Kasačný súd na rozdiel od správneho súdu pomenoval porušenia služobných povinností sťažovateľkou, avšak len citáciou zákonných ustanovení, ale bez vymedzenia konkrétnych skutkov (konkrétneho konania), ktoré mali predstavovať uvedené porušenia.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 25. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

III.1. K napadnutému rozsudku správneho súdu: 26. Ak ústavný súd, uplatňujúc princíp subsidiarity, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti (k tomu pozri § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde). 27. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť podľa ustanovení Správneho súdneho poriadku, o ktorej rozhodol najvyšší správny súd napadnutým rozsudkom z 27. augusta 2025 tak, že ju zamietol, čo vedie k záveru o potrebe relevantnú časť ústavnej sťažnosti odmietnuť z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.

III.2. K napadnutému rozsudku najvyššieho správneho súdu: 28. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04). 30. Ústavný súd už konštatoval, že správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách.

31. Najvyšší správny súd v napadnutom rozsudku v bode 41 vymedzil relevantné okolnosti, ktoré zistil z priloženého administratívneho spisu a vlastnej rozhodovacej činnosti, v rámci čoho vymedzil priebeh vypracovania služobného hodnotenia sťažovateľky, podanie námietok a pripomienok k tomuto služobnému hodnoteniu sťažovateľkou a následne aj podanie odvolania sťažovateľkou.

Následne najvyšší správny súd v bode 44 konkretizoval skutočnosti, ktoré vyplynuli zo služobného hodnotenia sťažovateľky a z relevantných podkladov, na základe ktorých bolo toto služobné hodnotenie vypracované. Hodnotiaca komisia sťažovateľke súhrnne vytkla, že odmietla plniť služobné povinnosti, neovládala všeobecne záväzné právne predpisy a neuplatňovala ich pri výkone štátnej služby, neovládala interné právne predpisy a nedodržiavala služobnú zdvorilosť vo vzťahu k nadriadeným príslušníkom.

bezodkladne. Podľa hodnotiacej komisie sťažovateľka mala bezdôvodne spochybňovať organizačnú zmenu, ktorá sa bezprostredne týkala sťažovateľky a jej služobného zaradenia. Hodnotiaca komisia poukázala aj na konanie sťažovateľky 25. septembra 2020, z ktorého vyvodila neznalosť povinností vyplývajúcich z § 48 ods. 3 písm. b) a k) zákona o štátnej službe príslušníkov, a to vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas a plne využívať čas služby a dodržiavať ustanovený základný čas služby v týždni. Tiež vytkla sťažovateľke neznalosť § 31 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností, a to týkajúcu sa oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami, ktorá vzniká podpísaním záznamu o určení navrhovanej osoby oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami a podpísaním vyhlásenia o mlčanlivosti. Sťažovateľka 23. januára 2020 odmietla podpísať písomnosti, čo viedlo k stavu, v ktorom ako príslušník SIS nebola oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami.

Zo služobného hodnotenia vyplynulo, že sťažovateľka neplnila úlohy, ktoré jej boli uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených [§ 47 a § 48 ods. 3 písm. a) zákona o štátnej službe príslušníkov].

Hodnotiaca komisia poukázala aj na odmietnutie splnenia písomného pokynu bezprostredne nadriadenej sťažovateľky vydaného na účely poskytnutia služobného preukazu sťažovateľky z dôvodu zabezpečenia prístupu do Centrálneho informačného systému SIS formou aktualizácie prístupových práv. Prístup do uvedeného informačného systému bol jedným z nevyhnutných predpokladov na umožnenie efektívneho plnenia služobných úloh sťažovateľkou a využívanie jednotlivých služieb uvedeného informačného systému je podmienkou na riadne a včasné plnenie služobných úloh v súlade s § 48 ods. 3 písm. b) zákona o štátnej službe

32. K námietke sťažovateľky, že správny súd nenariadil pojednávanie na účely vykonania dokazovania, najvyšší správny súd poukázal na to, že správny súd nie je skutkovým súdom a primárne vychádza zo skutkového stavu tak, ako ho zistili správne orgány, pričom jeho úlohou je posúdiť, či napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli vydané za dodržania hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov (bod 45). Navyše sa sťažovateľka v správnej žalobe nevyjadrila ku skutočnosti, či žiada nariadiť pojednávanie (bod 47).

34. K námietke sťažovateľky, či správny súd preveril správnosť zistenia správnych orgánov, kasačný súd poukázal na to, že hodnotiaca komisia zjavne vychádzala zo všetkých dostupných spisových záznamov a registratúrnych záznamov, ktoré boli relevantné pre posúdenie služobnej činnosti sťažovateľky. Po vypracovaní návrhu jej bolo služobné hodnotenie z 9. októbra 2020 predložené na účely uplatnenia pripomienok alebo námietok písomnou formou.

Sťažovateľka návrh služobného hodnotenia v stanovenom termíne vrátila predsedovi hodnotiacej komisie spolu s pripomienkami a návrhmi, ku ktorým hodnotiaca komisia vypracovala stanovisko, a následne bol vypracovaný návrh služobného hodnotenia a bol predložený na schválenie nadriadenému. Sťažovateľke bolo služobné hodnotenie vyhlásené komisionálne za prítomnosti všetkých členov hodnotiacej komisie. Sťažovateľka odmietla vziať schválené služobné hodnotenie na vedomie a uvedené potvrdiť svojím podpisom, o čom hodnotiaca komisia vyhotovila záznam na samotnom schválenom služobnom hodnotení.

Hodnotiaca komisia tiež poukázala na to, že sťažovateľka bezdôvodne spochybňovala organizačnú zmenu, hoci išlo o postup v pôsobnosti SIS. Vzhľadom na tieto skutočnosti kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol.

Za opodstatnenú nepovažoval ani námietku, že sťažovateľka nemala možnosť robiť výpisy a odpisy zo služobného hodnotenia. Zo spisu totiž vyplýva, že 13. októbra 2020 sťažovateľka po oboznámení sa so služobným hodnotením požiadala o vyhotovenie jeho kópie, ktorá aj bola vyhotovená a jej predložená. Išlo teda o postup v zmysle § 31 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov, v zmysle ktorého je príslušník oprávnený vyžiadať si kópiu schváleného služobného hodnotenia, ak má pre príslušníka negatívne dôsledky. Dňa 13. októbra 2020 o 10.30 h hodnotiaca komisia predložila sťažovateľke kópiu služobného hodnotenia. Sťažovateľka bola vyzvaná, aby jej prevzatie potvrdila podpisom na vyhotovení schváleného služobného hodnotenia, keďže išlo o kópiu utajovaného registratúrneho záznamu stupňa utajenia „vyhradené“. Čiže aj samotná kópia je utajovaným registratúrnym záznamom. Sťažovateľka podpis odmietla a žiadala o vyhotovenie „neutajovanej“ verzie služobného hodnotenia. Správny súd teda dospel k záveru, že sťažovateľke bola nielen

37. Správny súd v bode 47 poukázal na to, že služobné hodnotenie obsahuje vymedzenie a opis konkrétnych skutočností, ktoré nastali od nástupu sťažovateľky do výkonu služby po skončení dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby a ktorými porušila viaceré ustanovenia zákona o štátnej službe príslušníkov (napr. odmietnutie splniť písomný pokyn nadriadenej z 3. augusta 2020). Rozhodnutie žalovaného obsahuje popis ďalších porušení povinností sťažovateľkou v zmysle § 48 ods. 3 písm. c) a e) zákona o štátnej službe príslušníkov, a to aj s odkazom na konkrétne udalosti, ktoré sa udiali, a ako dôkazy sú obsahom viacerých registratúrnych záznamov tvoriacich súčasť spisu ako podkladu na vydanie rozhodnutia žalovaného, s ktorými bol žalovaný oboznámený a náležite ich posúdil, a preto neakceptoval námietku sťažovateľky, že v rozhodnutí absentuje konkrétna právna norma, ktorú porušila.

38. Správny súd tiež uviedol (bod 48), že žalovaný v služobnom hodnotení poukázal na konkrétne ustanovenia zákona o štátnej službe príslušníkov, zákona o ochrane utajovaných skutočností a interných predpisov, ktoré sťažovateľka počas výkonu štátnej služby neovládala a neuplatňovala, a to s odkazom na konkrétne dátumy a udalosti, ktoré nastali a z ktorých možno túto neznalosť vyvodiť. Poukázal tiež na to (bod 49), že vykonanie organizačnej zmeny je vecou voľnej úvahy žalovaného, pričom podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe príslušníkov sa na prevedenie súhlas príslušníka nevyžaduje. Sťažovateľka bola preto povinná rešpektovať skutkový a právny stav založený predmetným individuálnym správnym aktom.

Výklad a aplikácia predovšetkým príslušných ustanovení zákona o štátnej službe príslušníkov rešpektujú zmysel a účel aplikovaných ustanovení. Na svoje námietky dostala sťažovateľka dostatočnú odpoveď od správnych súdov, na ktorú ústavný súd v podrobnostiach odkazuje.

40. V súhrne možno konštatovať, že správne súdy sa zamerali v prvej úrovni na skúmanie procesnej (procedurálnej) spravodlivosti z toho pohľadu, či sťažovateľka bola zákonným spôsobom a v dostatočnom rozsahu oboznámená so služobným hodnotením a s dôvodmi, ktoré viedli k hodnoteniu v zmysle § 27 ods. 4 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov (nespôsobilá vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe), a či mala vytvorený dostatočný priestor na uplatnenie námietok a pripomienok. V tomto kontexte správne súdy poukázali na postup podľa § 31 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe príslušníkov a na oznámenie služobného hodnotenia komisionálnym spôsobom s odkazom, že nešlo o rozhodnutie, ktoré by vyžadovalo doručenie do vlastných rúk. Poukázali tiež na to, že sťažovateľka mala možnosť robiť si odpisy a poznámky a tiež že 12. októbra 2020 podala svoje námietky (odôvodnené stanovisko) k návrhu služobného

41. V druhej rovine správne súdy poukázali na to, že správne orgány svoje závery v služobnom hodnotení podporili konkrétnymi skutočnosťami (k tomu porovnaj osobitne bod 44 napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu), ktoré predstavovali dostatočný podklad pre záver o porušení špecifikovaných ustanovení predovšetkým zákona o štátnej službe príslušníkov, zákona o ochrane utajovaných skutočností a interných predpisov SIS.

42. Niektoré námietky sťažovateľky v ústavnej sťažnosti zároveň možno vnímať ako zjavne nesprávne, keď napr. sťažovateľka namieta, že jej nebolo možné vytknúť neznalosť právnych predpisov, keď základom jej služobného zaradenia bola znalosť cudzích jazykov.

Tejto skutočnosti napokon zodpovedá aj rozsah hodnotených skutočností vymedzených v § 27 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov. Neobstojí odkaz sťažovateľky a jej dovolávanie sa § 35 ods. 7 zákona o štátnej službe príslušníkov, ktorý upravuje prevedenie (preloženie) príslušníka na jeho vlastnú žiadosť alebo s jeho písomným súhlasom. V danej situácii malo dôjsť k preradeniu sťažovateľky v kontexte s organizačnou zmenou, preto bolo náležité aplikovať § 35 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe príslušníkov, ktorý nevyžaduje súhlas dotknutého príslušníka s preradením (preložením). 43. Čo sa týka aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý sa v zásade na správne veci nevzťahuje, treba uviesť, že v správnom súdnom konaní sťažovateľky išlo o jej služobné hodnotenie, ktoré vzhľadom na jeho výsledok bolo dôvodom na obligatórne prepustenie zo služobného pomeru. Sťažovateľka mala k dispozícii právne prostriedky nápravy v systéme správneho súdnictva a hoci v jej prípade možno predpokladať osobitné puto medzi ňou ako príslušníčkou SIS a štátom, napriek

čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na policajtov porovnaj aj rozsudok ESĽP vo veci Vanjak proti Chorvátsku zo 14. apríla 2010 (body 30 až 33). 44. Ústavný súd zo všetkých vymedzených dôvodov ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.