I. ÚS 320/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 320/2026-15

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO 00 151 653, zastúpenej C&T Advokáti s.r.o., Fedinova 3b, Bratislava, proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. 4T/113/2011 z 28. novembra 2024 a proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 6To/57/2025-2721 z 30. septembra 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

Odôvodnenie:

3. Prokurátor podal 16. septembra 2011 obžalobu na obžalovaného pre pokračovací zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona. O obžalobe rozhodol Okresný súd Košice I rozsudkom z 12. septembra 2017, ktorým uznal obžalovaného za vinného z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím obzvlášť závažným zločinom podvodu podľa § 221 ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona. 4. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie obžalovaný aj prokurátor, pričom krajský súd

rozsudok

zrušil a vec vrátil na opätovné rozhodnutie. V novom konaní po vykonaní celého dokazovania z dôvodu zmeny senátu mestský súd rozhodol rozsudkom z 21. novembra 2023, ktorým uznal obžalovaného vinným a sťažovateľke nepriznal nárok na náhradu škody. 5. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 11. septembra 2024, rozsudok mestského súdu zrušil a vec vrátil na nové rozhodnutie vzhľadom na novelu Trestného zákona. 6. Vo veci opätovne rozhodol mestský súd, ktorý napadnutým rozsudkom z 28. novembra 2024 uznal obžalovaného vinným z pokračujúceho zločinu sprenevery podľa § 213, ods. 1, 3 písm. a) Trestného zákona, ktorý spáchal v jednočinnom súbehu s pokračujúcim zločinom podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a) Trestného zákona, za čo mu mestský súd uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov. Napriek tomu, že bol obžalovaný zo skutkov v bodoch 1, 2, 3 a 4 uznaný za vinného, v zmysle § 288 ods. 1, 3 Trestného poriadku mestský súd odkázal sťažovateľku ako poškodenú na civilný proces, aplikujúc § 172 ods. 2 Trestného poriadku, a vzhľadom na to, že po vyhlásení rozsudku sa obžalovaný aj prokurátor vzdali odvolania, vyhotovil zjednodušený písomný rozsudok bez odôvodnenia. 7. Sťažovateľka podala proti výroku rozsudku o nepriznaní náhrady škody a odkázaní s nárokom na civilný proces odvolanie. Krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením z 30. septembra 2025 odvolanie podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poukazovala na nezákonnú aplikáciu § 172 ods. 2 Trestného poriadku, pretože ako poškodená a samostatná procesná strana, ktorá sa odvolania nevzdala, má právo na dostatočné odôvodnenie toho, prečo trestný súd o ňou uplatnenom nároku nerozhodol. Sťažovateľka odkazovala aj na § 287 ods. 1 Trestného poriadku, v zmysle ktorého je súd povinný o nároku na náhradu škody rozhodnúť, ak uznal obžalovaného za vinného zo skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. Uvedený postup mestského súdu viedol k porušeniu označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého, čo sa týka výšky škody, existovali nejasnosti a sporné okolnosti, ktoré presahovali rozsah dokazovania v adhéznom konaní. Krajský súd sa podľa nej nedostatočne vysporiadal s prednesenou odvolacou argumentáciou, čím je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné, a tým ústavne neakceptovateľné.

V aktuálne prerokúvanej veci pritom boli viacerí poškodení, a teda ako strana konania mala právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia o ňou uplatnenom nároku na náhradu škody. 10. Sťažovateľka argumentuje, že § 172 ods. 2 Trestného poriadku je založený „na predpoklade, že vyhlásený rozsudok je pre všetky relevantné procesné strany akceptovateľný, teda že voči nemu nie sú vznesené žiadne námietky a žiadna zo strán nemá záujem spochybňovať jeho vecnú správnosť. V takom prípade je logické a racionálne, že zákon umožňuje vyhotoviť písomné vyhotovenie rozsudku bez odôvodnenia. Problém však nevyhnutne nastáva v okamihu, keď v konaní ostáva procesná strana, ktorá s vyhláseným rozsudkom zjavne nesúhlasí a ktorá si ponechala právo domáhať sa nápravy prostredníctvom riadneho opravného prostriedku. V prípade poškodeného, ide o subjekt, ktorého procesné práva sú priamo dotknuté rozhodnutím súdu. Takýto poškodený má nielen právo na to, aby bolo o jeho nároku rozhodnuté, ale aj právo na to, aby sa v prípade nepriznania nároku dozvedel, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov súd rozhodol v jeho neprospech.

11. Krajský súd podľa názoru sťažovateľky nesprávne zhodnotil povinnosť súdu prvého stupňa priznať nárok na náhradu škody v prípade, ak nastanú podmienky podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku, keď uviedol, že vykonané dokazovanie nie je postačujúce a ďalšie zdôvodnenie výšky nároku na náhradu škody by bolo pre účely tohto trestného konania neprimerane zdĺhavé, keďže nároky sťažovateľky sa v prípravnom konaní a v konaní pred súdom odlišovali z dôvodu vrátenia predmetov leasingov obžalovaným. V zmysle § 287 ods. 1 Trestného poriadku ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený.

12. Nárok na náhradu škody si sťažovateľka uplatnila riadne v prípravnom konaní, a to na základe konečného vyčíslenia škody z 24. septembra 2010, v ktorom ustálila výšku škody na sumu 100 579,15 eur. Táto suma pozostávala z viacerých čiastkových nárokov viažucich sa ku konkrétnym skutkom obžalovaného, a to suma 36 802,61 eur (skutok v bode 1), suma 18 996,06 eur (skutok v bode 2), suma 25 268,82 eur (skutok v bode 3) a suma 19 510,76 eur (skutok v bode

13. Krajský súd v napadnutom uznesení poukazoval na rozdiely v uplatnenej sume náhrady škody. Toto odôvodnenie je však arbitrárne a nevychádza z vykonaného dokazovania. Tvrdený rozdiel v nároku na náhradu škody vychádza iba z toho, že v rámci obžaloby bola škoda vyčíslená ku dňu spáchania skutku, následne sa výška škody zmenila z dôvodu zaistenia predmetov leasingu a ich následného predaja, o čom sťažovateľka predložila dôkazy, ktoré boli všetky vykonané na hlavnom pojednávaní. Od vyčíslenia škody v prípravnom konaní z 24. septembra 2010, t. j. pred podaním obžaloby, sťažovateľka výšku škody nemenila, v uplatnenom nároku už zohľadnila aj následné predaje odobratých predmetov leasingu, a teda táto škoda bola finálna. Rovnako je irelevantné tvrdenie obžalovaného týkajúce sa úhrady stroja New Holland LB 115.B, ktoré si krajský súd osvojil bez preskúmania vykonaného dokazovania mestským súdom, keďže z výpovede svedkyne Radky Windhofer na hlavnom pojednávaní 28. júla 2021 a svedka Trojčáka na hlavnom pojednávaní 30. marca 2022 je zrejmé, že poškodená spoločnosť BAWAG si škodu uplatňovala, ale

14. Napadnuté uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľka za nepreskúmateľné, keďže odvolací súd nereagoval na jej odvolacie námietky, ale len formalisticky poukázal na gramatické znenie § 172 ods. 2 Trestného poriadku, nijako sa nevysporiadal so zmyslom a s účelom predmetnej právnej normy a ani s námietkou sťažovateľky, že aplikáciou tohto ustanovenia budú porušené jej procesné (a ústavné) práva ako strany trestného konania. Krajský súd nijako nereagoval ani na právne závery v rozhodnutiach Ústavného súdu Českej republiky, v zmysle ktorých v rámci adhézneho konania dochádza k uplatneniu základného práva na súdnu ochranu poškodeného a výsledné rozhodnutie o civilnoprávnom nároku je exekučným titulom (II. ÚS 297/22, IV. ÚS 2637/23). Krajský súd postupoval nekonzistentne a vnútorne rozporne, keď § 172 ods. 2 Trestného poriadku aplikoval prísne formalisticky, hoci rovnako formalisticky nepostupoval v prípade § 287 ods. 1 Trestného poriadku, napriek tomu, že zákonné podmienky na jeho aplikáciu boli podľa názoru sťažovateľky naplnené.

preto vynaložila nemalé finančné prostriedky, preto priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v danom prípade odôvodnené s potrebou prihliadnuť aj na celkové trvanie trestného konania.

III.2. K napadnutému uzneseniu krajského súdu: 19. Krajský súd v napadnutom uznesení nesúhlasil s tvrdením sťažovateľky, že škodu riadne vyčíslila už v prípravnom konaní a jej výšku nemenila. Z odsudzujúceho rozsudku totiž vyplýva opak, keď napr. pri skutku v bode 1 uviedla, že jej bola spôsobená škoda vo výške 101 408,47 eur a túto uplatnila, ale v odvolaní uviedla, že pri skutku v bode 1 jej bola spôsobená škoda vo výške 36 802,61 eur, ktorú žiada priznať. To isté by bolo možné uviesť aj pri skutkoch v bodoch 2, 3 a 4. Obžalovaný zároveň predložil doklady o úplnej úhrade stroja New Holland LB 115.B spoločnosti BAWAG a tá vydala potvrdenie o úplnej úhrade s tým, že jej žiadna škoda nevznikla. Napriek tomu je v skutku pod bodom 4 uvedené, že jej bola spôsobená škoda a túto si uplatnila. Škodu zároveň spochybňuje aj skutočnosť, že spoločnosť FIRST, s.r.o., stroje vrátila poškodeným, pričom niektoré poškodené spoločnosti pohľadávky voči spoločnosti FIRST, s.r.o., postúpili na tretie osoby, rovnako boli vrátené stroje. Tieto rozdiely spochybňujú tvrdenie sťažovateľky, že mestský súd mal dostatočný podklad na to, aby o priznaní škody rozhodol v rozsudku. Krajský súd sa preto stotožnil s mestským súdom v tom, že pre vyslovenie povinnosti na náhradu škody by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie „vzhľadom k tomu, že ich nároky v prípravnom konaní a následne v priebehu HP sa odlišovali, pretože jednotlivé predmety leasingu boli poškodeným stranám vrátené, resp. došlo k finančnej kompenzácii a dokazovanie v tomto smere by presiahlo rámec adhézneho konania a neúmerne by predĺžilo už i tak dlhé konanie v tejto trestnej veci.“. Vo vzťahu k oslobodzujúcemu výroku pritom poškodeného VÚB Leasing a.s. obligatórne odkázal na civilný proces. Po posúdení „všetkých okolností prípadu“

20. Krajský súd tiež poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 193/2019 z 21. mája 2019, v zmysle ktorého je trestné konanie primárne vedené pre účely zistenia páchateľa trestného činu a jeho potrestania v spravodlivom procese, a pritom rozhodovanie aj o nároku na náhradu škody (tzv. adhézne konanie) je Trestným poriadkom predpokladanou alternatívou, a nie jeho primárnym

22. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil také okolnosti, ktoré by indikovali neústavnosť tohto rozhodnutia. Ústavný súd nepovažuje výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Trestného poriadku za arbitrárne (svojvoľné). Krajský súd svoje právne závery zrozumiteľne a dostatočne odôvodnil, preto jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné. Krajský súd v napadnutom uznesení správne aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa neminul s ich účelom a zmyslom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. III. ÚS 154/09, IV. ÚS 85/2011).

Všetky tieto okolnosti dostatočne indikujú neujasnenosť skutkového stavu týkajúceho sa výšky škody uplatnenej poškodenými (vrátane sťažovateľky) a potrebu ďalšieho dokazovania. Tieto skutočnosti predstavujú dostatočný podklad pre výrok, ktorým boli poškodení s nárokom na náhradu škody odkázaní na

25. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 26. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o jej ďalších návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie.