I. ÚS 321/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 321/2015-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného advokátom , , vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 78/2013 z 2. októbra 2013 a takto

rozhodol:

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 321/2015-16 z 26. augusta 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) na ďalšie konanie pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40 ods. 2 listiny uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 78/2013 z 2. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“). Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu do niekoľkých rovín. 3.1 V prvej rovine konštatuje, že „Proti rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn. 2 To 78/2013 z 2.10.2013 som podal dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktoré tento súd uznesením sp. zn. 5Tdo 10/2015 z 26.2.2015 podľa § 382 písm. f/ Trestného poriadku odmietol.“. Ďalej uviedol, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnil rozhodnutie o odmietnutí dovolania v podstate tým, že som uložený peňažný trest o výmere 160,- Eur vykonal dňa 17.1.2014 zložením uvedenej sumy na účet Okresného súdu Žilina a taktiež som vykonal uložený trest prepadnutia veci - krátkej guľovej zbrane, samonabíjacej pištole zn. Arrow, model 002,9mm Luger, výr. č. PS 600252 už pred podaním dovolania. V odôvodnení svojho rozhodnutia o odmietnutí dovolania ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že podľa § 92 ods. 2 Trestného poriadku, ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b/ až k/, dochádza k zahladeniu odsúdenia ich vykonaním.

rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Trestného poriadku treba rozumieť taký, ktorý obsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadne ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom treba teda zároveň rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného. Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku je existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienečne tak, že pre určité prípady v trestnom konaní platí a pre niektoré nie.“. K predostretému záveru sťažovateľ akcentoval: „Zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva, že by nemohol podať dovolanie odsúdený, ktorý vykonal uložený trest, s výkonom ktorého je spojená fikcia zahladenia odsúdenia, a že by len z tohto dôvodu mohol najvyšší súd podané dovolanie odmietnuť, ako sa stalo v mojom prípade.

3.2 V ďalšom sťažovateľ súhrne skonštatoval, že „Tak Okresný súd Žilina v prípade odsudzujúceho rozsudku, ako aj Krajský súd Žilina v obidvoch svojich uzneseniach a tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí, ktorým odmietol moje dovolanie, sa dôsledne nevysporiadali s mojou argumentáciou vyjadrenou v odvolaní a dovolaní a nedali odpoveď na podstatu veci.“. Následne sťažovateľ predostrel veľmi podrobnú argumentáciu smerujúcu predovšetkým do sféry skutkových zistení a od nich sa odvíjajúcich nesprávnych skutkových záverov všeobecných súdov, pričom poukázal hlavne na to, že „(i) Poukazujem na skutočnosť, že som sa útoku poškodeného bránil dovoleným a primeraným spôsobom. Bol to poškodený, ktorý na mňa čakal pred obytným domom a bol to poškodený, ktorý vyvolal fyzický konflikt, napadol ma, ja som nemal žiadny motív na to, aby som ho fyzicky napádal, moje konanie malo pri útoku zo strany poškodeného charakter

Na hlavnom pojednávaní poškodený tvrdil, že keď robil výpoveď na polícii, bol ešte v šoku a odpovedal len na otázky policajtov, ktorí ho vypočúvali. Keď však boli vypočutí ako svedkovia policajti, ktorí robili tieto úkony, a to ,a , ani jeden z týchto policajtov nepotvrdil skutočnosť, že by poškodený bol v šoku, nebol schopný výsluchu a že by celý výsluch prebiehal len formou kladenia otázok.

Trestné stíhanie bolo opätovne začaté a súčasne mi bolo vznesené obvinenie dňa 4.9.2009 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, až po výsluchu poškodeného 27.7.2009, pri ktorom už popisoval priebeh udalosti môjho útoku na jeho osobu inak. Uviedol novú skutočnosť, a to, že som sa mu mal vyhrážať zastrelením. Túto vyhrážku však nepočuli svedkovia a . (iii) Ohliadka miesta činu, ktorá bola vykonaná, bola vykonaná povrchne, nakoľko v zápisnici nie sú zaznamenané ani také veci, ako krvné stopy, ktoré sa tam mali nachádzať, nakoľko poškodený krvácal, a tiež údaje o čase jej vykonania sú nesprávne. (iv) Je tiež chybou práce polície, ktorá však nemôže byť pričítaná mne na vrub a v môj neprospech, že policajti vôbec neodobrali z tela poškodeného vzorky povýstrelových splodín a ani nedokazovali, či v prípade, že by malo dôjsť k výstrelu, ako to popisuje poškodený, by sa nachádzali

. . mal byť vyšetrovací pokus vykonaný, nakoľko týmto vyšetrovacím pokusom sa mohla potvrdiť moja obhajoba, že v prípade, že by došlo k výstrelu, tak ako to popisoval poškodený, nebola by nájdená nábojnica tam, kde nájdená bola.

. . Som toho názoru, že vyšetrovací pokus mal vykonať súd prvého stupňa, keď nebol vykonaný v prípravnom konaní povereným policajtom, hoci to bolo žiadané obhajobou aj pri preštudovaní spisu 1.7.2011. Keďže sa tak nestalo, treba opäť použiť zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného a vychádzať z toho, že nábojnica po výstrele dopadla na miesto ako bola nájdená.

Poukazom na jednotlivé nedostatočné a rozporné skutkové zistenia sťažovateľ vyslovil svoj právny záver na právne posúdenie predmetnej veci: „Pokiaľ ma súd neoslobodil spod obžaloby ohľadom pokusu prečinu ublíženia na zdraví z dôvodu § 285 písm. a/ Trestného poriadku, ako to urobil rozsudkom z 11.5.2012, tak som mal byť oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom, nakoľko som konal v nutnej

3.3 V závere predostretej argumentácie sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40 ods. 2 listiny, k čomu v súhrne uviedol, že „Nepovažujem za presvedčivé, že pri novom prejednávaní veci pred súdom prvého stupňa stratili svoje opodstatnenie dôvody, z ktorých vznikli pochybnosti o mojej vine, na ktorých základe som bol prvým rozsudkom vo veci oslobodený spod obžaloby v súlade s princípom in dubio pro reo. ... Pokiaľ je možné trestnom konaní, na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým približne rovnako pravdepodobným skutkovým verziám a súd sa prikloní k verzii, ktorá je pre obvineného nepriaznivá, porušuje princíp rozhodovania in dubio pro reo, a tým i zásadu prezumpcie neviny podľa článku 40 ods.2 Listiny základných práv a slobôd. Všeobecné súdu hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku). Odvolací súd de facto rozhodol o mojej vine, akokoľvek bol procesne nútený vec uznesením vrátiť súdu prvého stupňa, čím dopredu určoval záver konania, aj keď k tomu v danej fáze nebol kompetentný. Týmto postupom nerešpektoval práva a kompetencie súdu prvého stupňa po tom, čo mu bola vec vrátená k opätovnému prejednaniu a rozhodnutiu. Pritom práve a len súd prvého stupňa mohol za danej procesnej situácii ako jediný preukázať vinu zákonným spôsobom. Explicitný výrok o mojej vine pred tým, ako bola vina vyslovená právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, a to celkom nad rámec pravidiel pre konanie o opravnom prostriedku, je v priamom rozpore s princípom prezumpcie neviny, ako ho judikatórne vykladá Ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva.“.

5.1 Z listu predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 403/2015 z 5. októbra 2015 vyplýva, že: „Z pohľadu odvolacieho súdu nie sú z obsahu sťažnosti zistiteľné argumenty odôvodňujúce porušenie sťažovateľom namietaného práva na spravodlivý proces vo veci vedenej pod sp. zn. 2To/78/2013. V rámci konania pred odvolacím súdom tento zistil, že vo vzťahu ku skutkovým

v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na

V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s j ej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Sťažovateľ primárne vytýka krajskému súdu, že v odvolacom konaní, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 2To/97/2012 zrušil v poradí prvý, oslobodzujúci rozsudok súdu prvého stupňa pričom práve toto prvé rozhodnutie odvolacieho súdu označuje za tzv. prekvapujúce. Treba uviesť, že zo žiadneho právneho predpisu, ani z judikatúry všeobecných súdov a ani Ústavného súdu SR nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu upozorňovať obvineného a jeho obhajcu na procesný postup odvolacieho súdu výsledkom ktorého je zrušenie oslobodzujúceho rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na nové konanie. Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu vedené pod sp. zn. 2To/97/2012 zo dňa 31. 10. 2012 s poukazom na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR č. ÚS 321/2015 zo dňa 26. augusta 2015 pod bodom II.A, body 7,8 nie je daný dôvod k podaniu vyjadrenia Krajského súdu v Žiline, pretože vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu bola ústavná sťažnosť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 Zákona o ústavnom súde ako podaná oneskorene.“

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa pokladá za nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nevysloví jeho vina.

12. Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený alebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú záruku. Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371. Podľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia, h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol. Podľa ustanovenia § 369 ods. 2 Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1... b)

14. Sťažnosť sťažovateľa, ktorá bola uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 321/2015- 16 z 26. augusta 2015 prijatá na ďalšie konanie, smerovala v jej prvej rovine voči uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015, ktorým tento súd odmietol sťažovateľom podané dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v jeho právoplatne skončenej trestnej veci; sťažovateľom prezentované výhrady voči napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sú koncentrované do bodu 3.1 tohto rozhodnutia. V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ brojí voči predovšetkým skutkovým záverom vyplývajúcim z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 78/2013 z 2. októbra 2013, ktorým bolo zamietnuté ním podané odvolanie voči rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T 95/2011 z 22. februára 2013, ktorým bol odsúdený za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a iné, pričom jeho argumentačné námietky smerujúce voči napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sú vyjadrené v bode 3.2 tohto rozhodnutia.

Podľa § 92 ods. 2 Tr. zák., ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b/ až k/, dochádza k zahladeniu odsúdenia ich vykonaním. V ustanovení o druhoch trestov je peňažný trest uvedený v § 32 písm. d/ Tr. zák. a trest prepadnutia veci v § 32 písm. f/ Tr. zák. Podľa § 93 ods. 1 Tr. zák., ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený. V danom prípade výkonom peňažného trestu a trestu prepadnutia veci, teda už od času pred podaním dovolania, sa na obvineného hľadí, akoby nebol odsúdený. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom do právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jeho zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, zvrátenie existencie odsúdenia páchateľa, aby nedošlo k trestno-právnemu následku, t. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením. Práve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sa dáva možnosť dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v trestnom konám (odhliadajúc od práva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konám) prokurátorovi a obvinenému dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyšším súdom na preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí, zákon obmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným rozhodnutiam. Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak čo do možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konám by bolo proti jej zmyslu, aby strana v konaní mala možnosť dovolať sa mimoriadnym opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený.

Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých právnych vzťahov a práv, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým u neho existovala prekážka odsúdenia páchateľa. Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak by neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania strany v trestnom konaní bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia. Keďže v predmetnom prípade nastal zo zákona stav zahladenia odsúdenia, ktorý znamená, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, už neprichádza do úvahy. Vychádzajúc z uvedenej zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného , považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie za neprípustné, lebo nesmeruje proti existujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné podať v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Tr. por. Preto dovolanie obvineného podľa § 382 písm. f/ Tr. por. odmietol.“

18. Ústavný súd vo veci sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. marca 2015 v podstatnom uviedol, že «. . . ústavný súd je toho názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie

Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia páchateľa  podmienkou podania dovolania nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.

Aj z hľadiska cti a dobrého mena tak pre odsúdeného môže predstavovať zásadný rozdiel, či došlo „len“ k zahladeniu jeho odsúdenia alebo či došlo k zrušeniu odsudzujúceho rozhodnutia. c) Vzhľadom na to, že existencia odsudzujúceho rozhodnutia uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká, nemôže odsúdený v súvislosti s jeho vykonaním žiadať ani napr. náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, keďže existencia právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia znamená, že trest bol uložený v súlade so zákonom. d) Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul na uplatnenie práva na náhradu škody a trov v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola poškodenému priznaná už v trestnom konaní). e) Pokiaľ ide o nepriaznivé účinky spojené s odsúdením, k zániku ktorých nedochádza ani zahladením odsúdenia, je napokon potrebné osobitne zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou

odsúdenie bolo zahladené, keďže by sa jej tým odňala možnosť, aby (v prípade odôvodnenosti dovolania) v konečnom dôsledku dosiahla zrušenie rozhodnutia o svojom odsúdení, a teda dosiahla odstránenie už uvedených negatívnych dôsledkov odsúdenia. Možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva na súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť  fikcia neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť do oslobodenia odsúdeného  tzn. preukázania nespáchania trestného činu.

odsúdeným. Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

19. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. K výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že „Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v ústave. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval“ (II. ÚS 31/04), pričom vo vzťahu k aplikácii čl. 152 ods. 4 ústavy uviedol, že „V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4)“, (PL. ÚS 15/98), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené v čl. 152 ods. 4 ústavy je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou nižšou ako ústava sama“(I. ÚS 30/99). Článkom 152 ods. 4 ústavy sa vytvára právny základ pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou ústavy. Ústava sa nevysvetľuje pomocou zákonov s výnimkou vzťahov, v ktorých ústava výslovne odkazuje na podrobnejšiu úpravu zákonom.“ (Ústava Slovenskej republiky – komentár, druhé prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 1143). Inými slovami, „K prvkom implikovaným v ústavnom princípe právneho štátu sa radí taká interpretácia a aplikácia práva, pri ktorej sa okrem formálnych znakov právnej úpravy rešpektuje aj obsah právnej úpravy. Identifikácia obsahu právnej úpravy by sa mala začať určením účelu právnej normy.“ (Ústava Slovenskej republiky – komentár, druhé prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 16).

21. Ak teda zákonodarca prejavil vôľu poskytnúť v dovolacom konaní korekciu nielen Trestným poriadkom vymedzených hmotnoprávnych a procesnoprávnych chýb pri realizácii trestnoprávnej represie, ale aj na to nadväzujúcej požiadavky ochrany tých základných práv a slobôd, ktoré môžu byť takýmito chybami dotknuté, je potrebné takúto požiadavku rešpektovať a aj cestou prednosti ústavne konformného výkladu zohľadniť v rozhodovacej činnosti príslušného orgánu verejnej moci v posudzovanom prípade najvyšším súdom. Ústavný súd, opierajúc sa o svoje východiská (bod 16, 19 a 20, pozn.) a riadiac sa záväzným právnym názorom vysloveným v zjednocujúcom stanovisku pléna (bod 18, pozn.), sa stotožňuje s argumentačnými námietkami sťažovateľa (pozri bod 3.1, pozn.) a konštatuje, že najvyšší súd, rozhodujúc o sťažovateľom podanom dovolaní, postupoval reštriktívne a nevykonal ústavne súladný výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku, keď svoj záver o odmietnutí sťažovateľom podaného dovolania založil na závere o vykonaní uloženého peňažného trestu a zahladení sťažovateľovho odsúdenia, čím tak porušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

22. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie... Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

24. Ústavný súd, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími sťažovateľom predostretými námietkami (pozri bod 3.2, pozn.) smerujúcimi voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 78/2013 z 2. októbra 2013 vrátane sťažovateľom označeného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40 ods. 2 listiny, pretože práve z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie má najvyšší súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa opätovne aj s týmito námietkami sťažovateľa a následne o nich rozhodnúť v rámci dovolacieho konania. V tejto súvislosti ústavný súd podčiarkuje, že predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Z uvedených dôvodov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.