I. ÚS 324/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 324/2015­16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom , , vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza a jeho rozsudkom č. k. 15 C 45/2014­117 zo 17. júla 2014, ako i postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi v právnom postavení navrhovateľa v konaní o zníženie výživného na plnoleté dieťa bol rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 45/2014­117 zo 17. júla 2014 zamietnutý návrh na zníženie výživného na plnoletého syna, ktoré mu bolo určené uznesením okresného súdu sp. zn. 16 C 111/2013 zo 16. septembra 2013 v sume 200 eur mesačne. Hlavným argumentom sťažovateľa v prospech zníženia výšky výživného bola ním tvrdená podstatná zmena pomerov v dôsledku straty výhodného zamestnania, zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie a zhoršenia zdravotného stavu. Ako ďalej sťažovateľ uvádza, jeho „... schopnosti a možnosti v čase poslednej úpravy jeho vyživovacej povinnosti predstavovali príjem vo výške približne 1 300 eur, pričom v čase podania návrhu otca zo dňa 12.03.2014, ako aj v čase vyhlásenia rozsudku okresného súdu, bol jeho príjem už len vo výške dávok v nezamestnanosti, keď sa mu pre jeho zdravotné obmedzenia nedarilo nájsť si zamestnanie v mieste nového bydliska v , a to i napriek preukázanému aktívnemu hľadaniu si nového zamestnania“.

4. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti zdôrazňuje, že odo dňa podania odvolania voči napadnutému rozhodnutiu okresného súdu do času doručenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu prešlo osem mesiacov, v dôsledku čoho bol sťažovateľ povinný plniť si vyživovaciu povinnosť voči plnoletému synovi vo výške 200 eur mesačne, v dôsledku čoho sa opakovane dostal do omeškania s plnením predmetnej povinnosti. Ako ďalej poznamenáva, „... neskôr už vôbec nebol, a v súčasnosti ani nie je schopný si plniť vyživovaciu povinnosť voči plnoletému riadne a včas, čím mu narastá výška zmeškaného výživného a uvedená situácia je pre neho a jeho existenciu doslova likvidačná“. V zmysle uvedeného sa preto sťažovateľ domnieva, že konaním okresného súdu a následne aj krajského súdu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré nemajú oporu v zákone, a tým došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ rovnako namieta i porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania a konštatuje, že tak „... v konaní pred okresným súdom, ako aj krajským súdom došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov v súdnom konaní, pretože Okresný súd Prievidza na jednej strane zvýhodňoval plnoletého (rovnako aj Krajský súd v Trenčíne) a znevýhodňoval sťažovateľa“. V závere sťažovateľ ústavnému súdu dáva do pozornosti skutočnosť, že výživou sú naňho „... odkázané aj ďalšie dve jeho deti, pričom v súčasnej dobe na odvolacom súde prebieha konanie vo veci zníženia vyživovacej povinnosti sťažovateľa k obom deťom“.

6. Krajský súd v Trenčíne postupom a rozsudkom zo dňa 15. apríla 2015 sp. zn. 5 Co 762/2014 porušil sťažovateľovo ústavné právo zakotvené v Ústave Slovenskej republiky v čl. 47 ods. 3 na rovnosť účastníkov konania. 7. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. apríla 2015 sp. zn. 5 Co 762/2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. 8. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré mu je povinný vyplatiť Okresný súd Prievidza v sume 1 500 eur a Krajského súdu v Trenčíne v sume 1 500 eur. 9. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 352,37 eur (slovom tristopäťdesiatdva eur aj tridsaťsedem eurocentov), ktoré je Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet sťažovateľovho advokáta , advokáta so sídlom Advokátskej kancelárie , ktorý je vedený vo , do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

10. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

II.A K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv podľa čl. 46 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. 15 C 45/2014­117 zo 17. júla 2014

11. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

13. Ústavný súd považuje v kontexte podanej sťažnosti v prvom rade za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnou inštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred nimi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

14. Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

17. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c. Španielsko).

18. Ústavný súd ďalej dodáva, že vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP). Preto ak všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa označeného zákonného ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi vykonaných dôkazov. Navyše, pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení v konaní súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne konštatoval, že nie je možné prihliadať na túto zmenu, ktorá nastala na strane navrhovateľa, pretože navrhovateľ sa vlastným zavinením pripravil o pracovný pomer a príjem z tohto pracovného pomeru, pretože dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo zavinené porušenie pracovnej disciplíny, teda súd prvého stupňa nemohol prihliadnuť na faktický príjem navrhovateľa, ktorý mal do 30.06.2014 z poberanej podpory v nezamestnanosti približne do 820 eur mesačne, resp. z dohody o pracovnej činnosti do 70 eur mesačne a rovnako bolo bezvýznamné preukazovať, že navrhovateľ si hľadá prácu a kvôli zdravotným obmedzeniam má ťažkosti nájsť si vhodnú pracovnú príležitosť, nakoľko práca, ktorú vykonával v SPP Distribúcia a.s. Bratislava bola vhodná aj z pohľadu jeho zdravotného stavu, preto odvolací súd opätovne udáva, že ani zhoršený zdravotný stav a s tým spojené ťažkosti pri hľadaní si nového zamestnania, nemôžu byť zmenou, ktorá zakladá dôvod na zníženie výživného. Súd prvého stupňa potom správne vychádzal z tzv. potecionality príjmov na strane

a podobne. Tieto výdavky boli na strane odporcu aj v čase predchádzajúcej úpravy výživného, avšak ešte v nižšom rozsahu, pretože v tej dobe študoval v mieste svojho bydliska. Uvedené preto ani podľa odvolacieho súdu nemôže založiť dôvod na zníženie vyživovacej povinnosti, keď naopak výdavky a potreby odporcu vzrástli. Pokiaľ ide o príjem odporcu z brigádnej činnosti, tento bol v konaní pred súdom prvého stupňa preukázaný, avšak pracovný pomer odporca ukončil k 30.06.2014, pričom ani podľa odvolacieho súdu príležitostná brigáda odporcu ako študenta nemôže znamenať zánik jeho odkázanosti na výživné zo strany navrhovateľa. Odporca je študentom dennej formy štúdia, v zásade nemá schopnosť sám sa živiť a nemožno od neho požadovať, aby si brigádnickou činnosťou naplno pokrýval svoje výdavky, nakoľko prvoradú zákonnú vyživovaciu povinnosť má rodič dieťaťa a príležitostný príjem odporcu slúži len na pokrytie zvyšných potrieb.

20. Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 45/2014­117 zo 17. júla 2014, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zníženie výživného na plnoletého syna. Svoju sťažnosť opiera o dôvody, ktoré uviedol aj v samotnom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Ústavný súd sa presvedčil, že krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015 uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý

rozsudok

sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015 je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho krajského súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo došlo zo strany krajského súdu k potvrdeniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zníženie výživného na plnoleté dieťa. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

23. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že rozhodovanie o výživnom a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje odchýliť sa od povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť. Takto postupovali súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ich právnym názorom nestotožňuje, nemôže, ako už bolo uvedené, sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd a krajský súd dostatočne zaoberali všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa (zdravotný stav, príjmové a majetkové pomery, schopnosti a možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 45/2014­117 zo 17. júla 2014) takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd konštatuje, že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť, že ním došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.

24. Na základe uvedeného ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako konformné s obsahom garancií označených článkov ústavy, listiny a dohovoru a sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

28. Okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom č. k. 15 C 45/2014­117 zo 17. júla 2014 a krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015.

29. Sťažnosť sťažovateľa obsahujúca námietku porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach bola ústavnému súdu doručená až 23. júna 2015, teda po prijatí meritórnych rozhodnutí tak zo strany okresného súdu, ako i zo strany krajského súdu v danej veci (bod 28), prijatím ktorých bolo toto konanie právoplatne skončené.

30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd aj uvedenú časť sťažnosti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08, III. ÚS 190/2011).

31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015