I. ÚS 326/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

Sťažovateľ žiada zrušenie namietaných uznesení všeobecných súdov a uplatňuje si náhradu trov právneho zastúpenia. 2. Sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Prahe zo 7. marca 2017 v spojení s rozsudkom Vrchného súdu v Prahe z 31. októbra 2017 uznaný vinným zo spáchania zločinu vraždy v štádiu pokusu formou účastníctva, zo zločinu nedovolenej výroby a iného nakladania s omamnými a psychotropnými látkami a jedmi a z prečinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny podľa českého Trestného zákonníka, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov.

4. Sťažovateľ bol dodaný z cudziny na výkon trestu 28. mája 2021, na ďalší výkon trestu bol 29. júna 2021 premiestnený do ÚVTOS Ilava so zaradením do diferenciačnej skupiny B v maximálnom stupni stráženia, neskôr bol preradený do stredného stupňa stráženia a 29. septembra 2025 bol preradený do minimálneho stupňa stráženia na výkon trestu do ÚVTOS

6. Sťažovateľ podal 14. októbra 2025 krajskému súdu ďalší návrh na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Krajský súd o návrhu sťažovateľa rozhodol ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením z 27. novembra 2025 tak, že návrh zamietol.

vykonáva. Sťažovateľ sa vo výkone trestu správal bezproblémovo a plnením svojich povinností a správaním preukazuje polepšenie, avšak súd zdôraznil trestnú minulosť sťažovateľa, keď bol viackrát stíhaný pre majetkovú a násilnú trestnú činnosť, ako aj povahu trestných činov, za ktorých spáchanie vykonáva 13-ročný trest odňatia slobody. Krajský súd vyvodil záver, že páchanie trestnej činnosti nie je jednorazovým vybočením zo spôsobu života sťažovateľa, ale že ide o osobu, ktorá opakovane pácha trestnú činnosť, pričom nie je záruka, že po prepustení sa opakovane trestnej činnosti nedopustí. Poukázal na skutočnosť, že ústav na výkon trestu konštatoval riziko v prípade podmienečného prepustenia sťažovateľa, menej priaznivú resocializačnú prognózu a stredné riziko

8. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu z 27. novembra 2025 sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením z 27. januára 2026 tak, že sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Najvyšší súd v zhode s krajským súdom dospel k záveru, že materiálna podmienka podmienečného prepustenia nie je naplnená.

hodnotené ako stredné. S prihliadnutím na počet odsúdení v minulosti, závažnosť trestného činu, pre ktorého spáchanie je vo výkone trestu, a vzhľadom na to, že program prevýchovy nie je ešte ukončený, keďže sťažovateľ je ešte len krátko vo výkone trestu v najmiernejších podmienkach, nemožno dospieť k zákonom predpokladanému záveru, že od odsúdeného možno reálne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Zároveň najvyšší súd uviedol, že od posledného rozhodovania vo veci návrhu na podmienečné prepustenie sťažovateľa nedošlo k takej zmene skutočností, ktoré by viedli k inému rozhodnutiu. Najvyšší súd dodal, že posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojím spôsobom vždy len predpokladom, ktorý je vyslovený s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti a pri ktorom je súd vždy odkázaný na objektívne okolnosti, pričom takouto okolnosťou sú aj doterajšie sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti. Súd konštatoval, že z objektívnych dôvodov vzhľadom na krátkosť času od preradenia sťažovateľa do minimálneho stupňa stráženia od 24. septembra 2025 zatiaľ nie je možné vyhodnotiť správanie odsúdeného

II. Argumentácia sťažovateľa

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že všeobecné súdy pri posudzovaní splnenia materiálnej podmienky na podmienečné prepustenie neprihliadali na iné skutočnosti ako jeho trestnú minulosť. Nevzali zreteľ na to, že všetky predchádzajúce odsúdenia sú zahladené, na dobu, pred akou došlo k spáchaniu predchádzajúcich trestných činov. Zdôrazňovaním závažnosti naposledy spáchanej trestnej činnosti vytvorili dojem, že možnosť podmienečného prepustenia je pre sťažovateľa vylúčená. 10. Všeobecné súdy podľa sťažovateľa vôbec nevzali do úvahy hodnotenie jeho osoby z ústavov, v ktorých vykonával trest do času rozhodovania o jeho návrhu na podmienečné prepustenie, z ÚVTOS Ilava a Väznice Valdice v Českej republike. Zdôraznili len správu z ÚVTOS Košice- Šaca, v ktorom ku dňu jej podania v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie vykonal trest len krátky čas, približne 1 mesiac. 11. Rovnako všeobecné súdy nezhodnotili ani prostredie, v ktorom by sa ocitol po prípadnom podmienečnom prepustení na slobodu, sociálne a osobné podmienky prechodu do bežného života. Konajúce súdy nijako nezhodnotili ani nezohľadnili výkon trestu a pobyt sťažovateľa vo výstupnom oddiele v ÚVTOS Ilava, splnenie resocializačného a východno-vzdelávacieho programu v plnom rozsahu. Sťažovateľ spolu s návrhom na podmienečné prepustenie predložil konajúcemu súdu aj hodnotenie ÚVTOS Ilava z 2. septembra 2025. Absolvovanie programu vo výstupnom oddiele, čo nepochybne vyplýva z označeného hodnotenia, je najlepšou prípravou odsúdeného na prechod do bežného života. Následne ani nemohli objektívne zhodnotiť, či vykonaným trestom bol dosiahnutý účel trestu.

14. Úlohou ústavného súdu nie je preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré najvyšší súd oprel napadnuté uznesenie, a ani odpovedať na to, či malo byť žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie vyhovené. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na posúdenie otázky, či sa všeobecný súd s argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či má súdom zvolená interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter, teda či nie je výsledkom zjavného právneho omylu. Z ústavy a ani zo sťažovateľom uvádzaných medzinárodných ľudskoprávnych katalógov totiž nevyplýva právo na to, aby bolo návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie vyhovené, a preto je posúdenie splnenia zákonných podmienok na taký postup na úvahe konajúceho súdu.

16. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že všeobecné súdy konštatovali splnenie formálnej podmienky a zároveň akcentovali nesplnenie materiálnych podmienok. 17. Všeobecné súdy pri posudzovaní splnenia materiálnych podmienok podmienečného prepustenia najskôr skúmali, či sťažovateľ vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že krajský súd v namietanom uznesení (s. 6 – 7 uznesenia) uviedol chronologický postup výkonu trestu sťažovateľa v ústavoch od jeho dodania z cudziny 28. mája 2021, konštatoval, že práve vzhľadom na spolupracujúci prístup sťažovateľa a plnenie programu zaobchádzania v ÚVTOS Ilava bol neskôr preradený z maximálneho stupňa stráženia do stredného stupňa a napokon do minimálneho stupňa stráženia v ÚVTOS Košice-Šaca, súd poukázal na šesť disciplinárnych odmien, ktoré boli sťažovateľovi udelené, a skutočnosť, že sťažovateľ disciplinárne potrestaný nebol, ako aj nedostatky pri výkone práce v ÚVTOS Ilava, pre ktoré bol vyradený z pracoviska. Súd zohľadnil, že program

18. Druhú materiálnu podmienku, predpoklad vedenia riadneho života na slobode, hodnotili súdy ako nesplnenú. Vychádzali pritom nielen z hodnotenia ústavu, ale poukázali aj na trestnú minulosť sťažovateľa (11 záznamov v registri trestov), charakter trestnej činnosti (majetková a násilná trestná činnosť), povahu trestných činov, za ktorých páchanie vykonáva sťažovateľ aktuálne trest odňatia slobody uložený v trvaní 13 rokov. Súdy odôvodnili, že v prípade sťažovateľa nepovažujú spáchanie trestnej činnosti za jednorazové vybočenie zo spôsobu života, ale že teda ide o osobu, ktorá trestnú činnosť pácha opakovane. Zdôraznili tiež vyhodnotenie rizika ústavom na výkon trestu, ktorý hodnotil resocializačnú prognózu sťažovateľa ako menej priaznivú a riziko recidívy označil ako stredné.

Zároveň zodpovedá účelu uvedeného ustanovenia, ak sa očakávanie toho, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, odvodzuje od prítomnosti (teda od správania odsúdeného vo výkone trestu), ale v určitej miere aj retrospektívne, teda pohľadom na trestnú minulosť odsúdeného. Ako rozporné s imperatívom ochrany základných práv by mohli byť zhodnotené také závery súdov, ktoré by spočívali len v paušálnom odkaze na počet predošlých odsúdení sťažovateľa (napr. III. ÚS 192/2023).

21. Na doplnenie ústavný súd dodáva, že aj vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 511/2023 (ZNaU 89/23) judikoval, že „nie je konfliktom so zákazom dvojitého postihu (res iudicata) podľa čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a § 2 ods. 8, § 11 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, ak súd pri posudzovaní splnenia materiálnej podmienky podmienečného prepustenia spočívajúcej v možnosti očakávať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, zohľadní recidívu (najmä úmyselnej a druhovo rovnorodej) trestnej činnosti, skorší výkon trestu (trestov) odňatia slobody, spáchanie ďalšieho trestného činu v skúšobnej dobe určenej pri skoršom, pôvodne podmienečnom odsúdení alebo pri podmienečnom prepustení týkajúcom sa trestu (jeho zvyšku), ktorý odsúdený vykonáva, alebo spáchanie trestného činu, za ktorý je odsúdený aktuálne vo výkone trestu v skúšobnej dobe určenej pri skoršom podmienečnom odsúdení alebo podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Ak nie je v kontexte popísanom v predchádzajúcom bode splnená (v textuálnej chronológii druhá) zákonná podmienka možnosti vedenia riadneho života v budúcnosti, nie je v obsahovej spojitosti (prekrytí) splnená (bez ohľadu na dobré správanie odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody) ani prvá materiálna podmienka podmienečného prepustenia (§ 66 Trestného zákona v návetí), a to v jej podstatnom, obsahovo vyúsťujúcom prvku „polepšenie“. Polepšenie možno preukázať, len ak je v čase rozhodovania súdu dostatočne podložená prognóza vedenia riadneho života odsúdeného v budúcnosti; správanie odsúdeného vo výkone trestu však môže k (pozitívnemu alebo negatívnemu) posúdeniu takej prognózy výrazne prispieť.“.

23. K argumentácii sťažovateľa, že všeobecné súdy nezohľadnili ďalšie skutočnosti (prostredie, v ktorom by sa ocitol po prípadnom podmienečnom prepustení na slobodu; sociálne a osobné podmienky prechodu do bežného života), ústavný súd dodáva, že keďže všeobecné súdy dospeli k záveru o nesplnení zákonných podmienok stanovených § 66 Trestného poriadku, nebolo dôvodné tieto skutočnosti dôslednejšie posudzovať. 24. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy preskúmali všetky okolnosti relevantné pre posúdenie naplnenia formálnej podmienky a materiálnych podmienok podmienečného prepustenia, tieto ústavne akceptovateľným spôsobom vyhodnotili a presvedčivo odôvodnili, prečo zákonné podmienky na podmienečné prepustenie neboli naplnené. Ústavný súd považuje spôsob, akým najvyšší súd pristúpil k preskúmaniu a vyhodnoteniu námietok sťažovateľa za ústavne súladný. Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je zrozumiteľné, konzistentné, logické a vychádza z ústavne akceptovateľného výkladu a aplikácie príslušných ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku. Argumentácia najvyššieho súdu v namietanom

25. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, konštatuje, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadne o „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 53/08,

26. Na základe už uvedených skutočností bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv uznesením najvyššieho súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.