I. ÚS 327/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. apríla 2026 sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu (pôvodne Okresný súd Bratislava III) v napadnutom konaní po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu z 28. júna 2022. Sťažovateľka navrhuje uloženie príkazu mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznanie finančného zadosťučinenia 5 000 eur, ako aj náhrady trov konania. 2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v napadnutom konaní vedenom mestským súdom v procesnom postavení žalobkyne, ktorá sa proti žalovanej (DANICON HOLDING, a. s.) domáhala zaplatenia 5 820 eur s príslušenstvom z titulu poskytnutých právnych služieb.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie z 30. októbra 2019 bol uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/85/2021 z 25. septembra 2023 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. V poradí druhý rozsudok mestského súdu zo 4. marca 2024, ktorým bola žaloba zamietnutá, bol potvrdený ako vecne správny rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2Cob/142/2024 z 30. septembra 2025 (právoplatným 16. novembra 2025). 4. Uznesením mestského súdu sp. zn. 26Cb/261/2018 z 2. marca 2026 mestský súd uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania 2 478,10 eur. 5. Sťažovateľka podala 31. marca 2026 proti uzneseniu mestského súdu z 2. marca 2026 sťažnosť, o ktorej rozhodol mestský súd uznesením z 27. apríla 2026 tak, že ju zamietol. V súčasnosti sa citované rozhodnutie doručuje sporovým stranám.

9. Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06). 10. S prihliadnutím na obsah ústavnej sťažnosti a skutočnosti z nej vyplývajúce ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie vo veci podanej žaloby bolo právoplatne skončené rozsudkom mestského súdu zo 4. marca 2024, ktorým bola žaloba zamietnutá, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2Cob/142/2024 z 30. septembra 2025 (právoplatným 16. novembra 2025). 11. Ústavná sťažnosť (podaná 8. apríla 2026) tak bola v časti smerujúcej proti postupu mestského súdu v napadnutom konaní v časti vecného posúdenia žaloby po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu vo veci sťažovateľkinej predchádzajúcej ústavnej sťažnosti (body 1 a 3 tohto uznesenia) podaná zjavne po uplynutí lehoty na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 124 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), keďže ani ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 28/2020, I. ÚS 366/2021, I. ÚS 191/2022, I. ÚS 167/2023). 12. Nedodržanie zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie časti ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene (za obdobnej procesnej situácie pozri I. ÚS 87/2025). 13. Na základe uvedeného ústavný súd relevantnú časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti postupu mestského súdu v napadnutom konaní v súvislosti s rozhodovaním o žalobe v napadnutom konaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

14. Poukazujúc na skutočnosť, že námietka existencie zbytočných prieťahov sa dotýka časti rozhodovania o sume náhrady trov konania, ústavný súd akcentuje rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Čičmanec proti Slovenskej republike (rozsudok z 28. 6. 2016, sťažnosť č. 65302/11), ktorým ESĽP okrem iného rozhodol, že dĺžka konania nespĺňala požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj napriek skutočnosti, že preskúmavané napadnuté konanie v čase podania sťažnosti prebiehalo podobne ako v tomto prípade už len vo fáze týkajúcej sa trov konania. V bode 50 uvedeného rozsudku ESĽP konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne konania týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa aj fázu konania týkajúcu sa trov) boli rozhodnuté v primeranej lehote.

K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. II. ÚS 118/2019, I. ÚS 250/2020).

v. Slovensko zo 16. 12. 2003, sťažnosť č. 58172/00) zohľadňuje (1) právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej všeobecný súd rozhoduje, (2) správanie sporovej strany a (3) postup samotného súdu a prihliada sa pritom aj na význam konania pre sťažovateľa.

19. Právoplatné rozhodnutie o trovách konania pre sťažovateľku má nepochybne subjektívny význam, z hľadiska judikatúry ústavného súdu, resp. ESĽP však nejde o konanie, pri ktorom je zvýšená požiadavka na rýchlosť konania, a to ani v kontexte hlavného predmetu napadnutého konania, ktorým bolo rozhodovanie o povinnosti zaplatiť požadovanú sumu.

22. V tomto smere síce Civilný sporový poriadok s účinnosťou od 1. júla 2023 ustanovuje poriadkovú lehotu 60 dní, v ktorej je vyšší súdny úradník povinný rozhodnúť o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 CSP), poukazujúc na už zmieňovanú judikatúru, podľa ktorej je potrebné vykladať pojem zbytočné prieťahy predovšetkým materiálne, však samotné porušenie tejto poriadkovej lehoty nemôže automaticky znamenať existenciu zbytočných prieťahov.

23. Nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 239/2022 z 28. júna 2022 bolo vyslovené, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 261/2018 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že vec sa už nachádzala na odvolacom súde, ústavný súd nevyhovel návrhu prikázať okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

25. Už len pre úplnosť ústavný súd podotýka, že samotná zákonná právna úprava viaže plynutie lehoty na rozhodnutie o sume náhrady trov konania na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (v tu prejednávanej veci november 2025). Je preto bez väčšej relevantnosti skutočnosť, ktorú uvádza samotná sťažovateľka, podľa ktorej mestský súd rozhodol vo veci náhrady trov konania po uplynutí 7 mesiacov od vydania rozhodnutia (bod 7 tohto uznesenia).

27. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti stratilo opodstatnenie rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uvedených v ústavnej sťažnosti.