I. ÚS 330/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 330/2015­6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn. 2 Co 99/2014 z 20. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení žalobkyne v konaní o neplatnosť schváleného dodatku k zmluve žalobou doručenou Okresnému súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) 1. júla 2013 žiadala vyslovenie neplatnosti uznesenia č. 6 ­ dodatku zmluvy o Spoločenstve vlastníkov bytov v bode 7 zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu zo 14. júna 2013. Ako ďalej sťažovateľka s poukazom na skutkové okolnosti veci uvádza, „... rozsudkom Okresného súdu v Poprade bola dňa 12. 03. 2014 moja žaloba zamietnutá... Proti rozsudku Okresného súdu v Poprade som podala opravný prostriedok zo dňa 24. 03. 2014... Podaním zo dňa 14. 03. 2014 som Okresnému súdu v Poprade navrhla doplnenie rozsudku zo dňa 12. 03. 2015... Okresný súd v Poprade zamietol uznesením návrh na doplnenie rozsudku dňa 03. 04. 2014... Podaním zo dňa 15. 04. 2014 som sa odvolala proti uzneseniu Okresného súdu v Poprade zo dňa 03. 04. 2015... Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 20. 04. 2015 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Poprade zo dňa 12. 03. 2014, 2Co/98/2014 a uznesenie Okresného súdu v Poprade zo dňa 03. 04. 2014, 2Co/99/2014... Krajský súd v Prešove zákonne neposúdil vo svojom rozhodnutí vady konania a vady rozhodnutí Okresného súdu Poprad, nesprávne právne posúdenie veci a právne irelevantné dôvody rozhodnutí Okresného súdu v Poprade.“.

3. Namietajúc neprimeranú dĺžku konania krajského súdu a porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sťažovateľka zdôrazňuje, že „... sťažnosťou zo dňa 10. 11. 2014... sa obrátila na Krajský súd v Prešove, z dôvodu prieťahov v konaní Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 13C/74/2013... sťažnosť vybavil Krajský súd v Prešove dňa 08. 12. 2014 ako nedôvodnú.“.

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

8. V úvode ústavný súd poznamenáva, že v konaní pred ústavným súdom bola sťažovateľka viackrát poučená o právomoci ústavného súdu, ako i o náležitostiach podaní adresovaných ústavnému súdu predpísaných zákonom o ústavnom súde (rovnako i o povinnosti byť zastúpená advokátom vyplývajúcej z ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, čo v danej veci nesplnila; pozri Rvp 16925/2014, Rvp 1085/2015, Rvp 5138/2015). V niektorých prípadoch navyše sťažovateľka sama predložila splnomocnenie na jej zastupovanie v konaniach pred ústavným súdom ­ naposledy pre advokáta (napr. Rvp 5857/2015, II. ÚS 15/2015, I. ÚS 379/2014, Rvp 11262/2014).

9. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzvať sťažovateľku na odstránenie zisteného nedostatku (sťažovateľka celkovo podala na ústavnom súde už 11 návrhov, resp. sťažností, v rámci ktorých bola opakovane niekoľkokrát kvalifikovaným spôsobom oboznámená o zákonných náležitostiach návrhov podávaných ústavnému súdu).

13. V nadväznosti na sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu na prieťahy v konaní postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn. 2 Co 99/2014, ktorá bola ústavnému súdu doručená 13. júla 2015 (bod 1), sťažovateľka mala vedomosť, že krajský súd už v jej právnej veci meritórne rozhodol a nemohol už žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať plynulosť priebehu namietaných konaní, respektíve ani v nich spôsobovať prieťahy (krajský súd v konaniach meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn. 2 Co 99/2014 z 20. apríla 2015).

14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

18. V závere s poukazom na sťažovateľkou namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnou inštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred nimi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

19. Sťažovateľka však v podanej sťažnosti neuviedla žiadnu ústavne významnú argumentáciu a v závere sťažnosti len pomerne stroho všeobecne konštatovala porušenie základného práva na súdnu ochranu, ako i práva na spravodlivé súdne konanie krajským súdom, ktorý „... zákonne neposúdil vo svojom rozhodnutí vady konania a vady rozhodnutí Okresného súdu v Poprade, nesprávne právne posúdenie veci a právne irelevantné dôvody rozhodnutí Okresného súdu v Poprade“. Predložené podanie sťažovateľky sa podľa názoru ústavného súdu vyznačuje nedostatkom odôvodnenia námietky porušenia jej práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

22. Ústavný súd v závere poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.