I. ÚS 332/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným uznesením mestského súdu o výške trov konania, ktoré navrhuje zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila právo na náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka mala v konaní o zaplatenie 345,05 eur s príslušenstvom a o zaplatenie zmluvnej pokuty vedenom pred mestským súdom pod sp. zn. 60Cb/9/2024 procesné postavenie žalobkyne. Rozsudkom z 24. septembra 2025, právoplatným 28. októbra 2025, mestský súd žalobnému nároku sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na náhradu trov v rozsahu 100 %. 3. Uznesením z 11. novembra 2025 mestský súd obsadený vyšším súdnym úradníkom rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania 245,07 eur. Hodnotu jedného úkonu právnej služby určil s poukazom na § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) z výšky žalovanej sumy.

Poukázala na to, že 6. novembra 2025 jej bola doručená doložka právoplatnosti rozsudku a o štyri pracovné dni (12. novembra 2025) na to zaslala súdu vyčíslenie trov právneho zastúpenia vrátane cestovného a náhrady za stratu času. 5.

Konštatoval, že zo spisu nevyplýva, aké a či vôbec bolo použité motorové vozidlo a ani jeho spotreba na cestu na pojednávania, a rovnako ani čas potrebný na dopravu do sídla súdu. Pritom akcentoval, že ide o trovy konania, ktoré mala iniciatívne preukázať sťažovateľka.

II. Argumentácia sťažovateľky 6. Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie označila argumentáciu mestského súdu o tom, že zákon stranám neukladá povinnosť vyčísliť trovy konania, ktorých vyčíslenie je ponechané výlučne na súd za takú, ktorá nemôže z ústavnoprávnej hľadiska obstáť.

sp. zn. II. ÚS 563/2020 z 25. februára 2021, podľa ktorého je možné priznať náhradu za stratu času aj bez detailného preukazovania. Argument súdu o tom, že sa právny zástupca sťažovateľky mohol v meste sídla súdu zdržiavať aj z iného dôvodu spätého s výkonom jeho funkcie, považuje za čisto hypotetický, bez opory v dokazovaní, ako aj za prejav svojvôle a v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania. V tejto súvislosti dodáva, že Civilný sporový poriadok a ani vyhláška neukladajú povinnosť preukazovať vykonávanie inej pracovnej činnosti v meste sídla súdu pred alebo po pojednávaní.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 9. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka o porušení jej označených práv podľa ústavy a dohovoru pri rozhodovaní mestského súdu o výške trov právoplatne priznaného nároku na náhradu trov konania, a to z dôvodu nesprávneho a neodôvodneného nepriznania nároku na cestovné a náhrady za stratu času. 10. Špecifickou okolnosťou v danej veci sú časové súvislosti rozhodovania o výške náhrady trov konania; najprv súd obsadený vyšším súdnym úradníkom – vo fáze po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (28. október 2025) – vyčíslil tie trovy konania, o ktorých objektívne zo súdneho spisu vedel. Krátko po vyhotovení tohto uznesenia (11. november 2025) sťažovateľka predložila súdu vyčíslenie cestovných náhrad a náhrady za stratu času (12. november 2025). Kým súd v napadnutom uznesení konštatoval správnosť nepriznaných náhrad, pretože o nich nemal vedomosť, tak sťažovateľka očakávala, že súd v sťažnostnom konaní zohľadní aspoň náhradu za stratu času, ak v čase rozhodovania mohlo byť súdu zrejmé, že sídlo právneho zástupcu sťažovateľky je odlišné od sídla mestského súdu. 11. Ústavný súd, zohľadňujúc sťažnostné námietky smerujúce proti rozhodnutiu všeobecného súdu o výške náhrady trov konania, považuje v prvom rade za žiaduce poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že k problematike trov konania sa stavia nanajvýš rezervovane, podrobuje ju obmedzenému ústavnoprávnemu prieskumu, pričom k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania pristupuje skutočne iba výnimočne. Otázka náhrady trov konania môže nadobudnúť ústavnoprávnu dimenziu v prípade takého postupu všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle, a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné (obdobne napr. IV. ÚS 348/2011, IV. ÚS 341/2012, II. ÚS 837/2015). 12. Súčasne je potrebné upriamiť pozornosť na kritériá prieskumu ústavného súdu v situácii, ak zákonodarca nepovažoval za potrebné podrobiť určitý typ súdnych rozhodnutí prieskumu v rámci systému riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov na úrovni všeobecného súdnictva, ktoré odôvodňuje predpoklad, že týmto rozhodnutiam z pohľadu práva na súdnu ochranu zákonodarca neprikladal rovnaký význam ako rozhodnutiam, pri ktorých taký systém kontroly zaviedol. Preto možno konštatovať, že určitá diferenciácia medzi označenými kategóriami rozhodnutí a ich vád je odôvodnená aj na úrovni ústavnosúdneho prieskumu a rozhodnutia bez predústavnosúdnych prostriedkov nápravy v zásade možno v konaní o ústavnej sťažnosti podrobiť korekcii len v prípadoch ich extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich príslušné konanie (IV. ÚS 423/2023).

15. Súdiac podľa argumentácie sťažovateľky (por. bod 6 tohto uznesenia, pozn.), vyplýva, že nie celkom dobre rozumie zákonnému konceptu a ustálenej judikatúre ústavného súdu k rozhodovaniu o výške náhrady trov konania; ústavný súd preto pripomína, že z § 262 ods. 2 CSP súdu pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania nevyplýva povinnosť vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania či predloženie pokladov preukazujúcich ich výšku.

Praha : C. H. Beck, 2022. s. 1067.). 16. Argumentácia sťažovateľky sa sústredila v podstate na tvrdenia (i) o takom unáhlenom postupe súdu, ktorý viedol k odopretiu jeho nárokov na náhradu trov konania, resp. aj (ii) o nesprávnom nepriznaní (aspoň) náhrady za stratu času, ktorá vyplynula priamo zo skutočností zrejmých z povahy veci a súdneho spisu.

vec už nemá viac čo dodať. 18. Ďalej treba uviesť, že nemožno považovať za pochybenie mestského súdu, ak sťažovateľka čakala s uplatnením svojich trov nevyplývajúcich zo spisu až do novembra 2025, keď jej bol výsledok konania vo veci samej známy už v okamihu vyhlásenia rozsudku na pojednávaní uskutočnenom 24. septembra 2025, na ktorom sa zúčastnila.

19. Zároveň je zrozumiteľná a logická úvaha mestského súdu v bode 15 napadnutého uznesenia, že právny zástupca sa mohol v Bratislave v dňoch pojednávaní zúčastniť aj v súvislosti s iným výkonom svojej profesie. Pokiaľ sťažovateľka namieta hypotetickosť tejto úvahy, nie je to relevantná argumentácia, najmä ak svojou procesnou pasivitou sama vyvolala možné dohady súdu v súvislosti s touto otázkou; ústavnému súdu je tiež zrejmé, že v tomto postupe by mestský súd neprípustne preberal procesnú iniciatívu patriacu strane sporu požadujúcej trovy konania, ktoré z obsahu súdneho spisu nevyplývali, o to viac, ak bolo v možnostiach a schopnostiach sťažovateľky ich špecifikovať.

je v zmysle vlastnej judikatúry zdržanlivý vo vzťahu k rušeniu výroku o výške trov konania (por. body 11 až 13 tohto uznesenia, pozn.), uzatvára, že samotný nález ústavného súdu s konečnou platnosťou nejudikuje výlučnú ústavnú udržateľnosť premisy, z ktorej vychádza sťažovateľka. Argumentácia sťažovateľky je preto nedôvodná.

neskorších predpisov.