I. ÚS 333/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. februára 2026, doplnenou 13. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) označeným uznesením okresného súdu o výške trov konania, ktoré navrhuje zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňuje právo na náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka mala v konaní o určenie vlastníckeho práva procesné postavenie žalovanej; do konania začatého 18. októbra 2006 bola na miesto doterajšieho žalovaného pripustená uznesením č. k. 8C/258/2006-168 z 28. apríla 2008 postupom podľa § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože po začatí konania došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom daného súdneho sporu, a to kúpnou zmluvou z 8. februára 2007.

konania. 4. Uznesením sp. zn. 15C/10/2017 zo 7. marca 2024 okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom rozhodol, že sťažovateľka je povinná nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného a odvolacieho konania 13 649,93 eur. Hodnotu jedného úkonu právnej služby určil s poukazom na § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) z tarifnej hodnoty 242 295,25 eur na 904,61 eur a z tarifnej hodnoty 248 954,39 eur na 924,53 eur (po zmene žaloby, pozn.). Vychádzal z vyčíslenia žalobcu, ktorý tieto sumy vyvodil z kúpnej zmluvy uzatvorenej 8. februára 2007 medzi sťažovateľkou a predávajúcim , kde cena predstavovala kúpnu cenu za tri parcely. V čase podania žaloby tvorili predmet sporu len dve parcely z tejto kúpnej zmluvy, preto predmet sporu predstavoval 242 295,25 eur.

5.2. Vo vzťahu k námietke nesprávnej a nespravodlivo určenej tarifnej hodnoty sporu okresný súd konštatoval správnosť postupu vyššieho súdneho úradníka, ak vychádzal z kúpnej zmluvy ako reálneho a stranám reálneho podkladu, kde všeobecná cena nehnuteľnosti bola stanovená znalcom, čo považoval za cenu určenú v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov.

II. Argumentácia sťažovateľky 6. Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie označila závery okresného súdu za nepresvedčivé, nesúladné s právnym poriadkom, výklad ním vykonaný za zmätočný a arbitrárny, a tým porušujúci ňou označené práva podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu. Vedomá si zdržanlivého postoja ústavného súdu k rozhodnutiam týkajúcim sa náhrady trov konania, vystavala svoju sťažnostnú argumentáciu na troch samostatných, avšak vzájomne prepojených námietkach.

8. Druhá námietka súvisí s nesprávnym a nespravodlivým určením tarifnej hodnoty sporu. Zastáva názor, že súd mal vychádzať z podania žalobcu z 28. novembra 2006, ktorým bola oznámená cena nehnuteľnosti na základe uznesenia mestského zastupiteľstva (6 201 600 Sk), lebo len tak je možné dopracovať sa k tarifnej hodnote veci určenej „pri začatí poskytovania právnej služby“. Bez ďalšieho nebolo správne použiť kúpnu cenu zo zmluvy z 8. februára 2007.

Zastáva názor, že súd sa mal – aj s prihliadnutím na časové hľadisko – držať hodnoty sporu určenej žalobcom. Dodáva, že nemôže niesť bremeno vyššej náhrady trov konania, ak žalobca nepredložil súdu konkrétne uznesenie mestského zastupiteľstva, ktoré danú hodnotu

viac. Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie odôvodňuje tým, že suma prevyšujúca skutočne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v konaní nespadá pod definíciu trov konania a sťažovateľka na jej zaplatenie nemôže byť zaviazaná. Odvoláva sa na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 114/2017 zo 17. decembra 2019, poukazuje na totožnosť skutkových okolností namietaného konania a konania, v ktorom bol predmetný nález vydaný, a dovoláva sa aplikácie explicitne stanovenej výnimky z pravidla o výpočte trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky v ňom formulovanom. Okrem toho poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorá sa týka prípadov, ak je štát, resp. iné verejnoprávne subjekty (vybavených príslušnými organizačnými zložkami a personálnym obsadením) právne zastúpený advokátom, pričom ak tak učiní, nie je dôvod na uznanie takto vzniknutých nákladov ako účelne vynaložených. Taktiež dopĺňa, že mesto povinne sprístupňuje informácie o nakladaní a hospodárení s verejnými prostriedkami, v zmysle ktorých je zrejmé, aké náklady na právne zastupovanie je v prípade

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 10. Predmetom konania o ústavnej sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky, ktorou namieta nesprávne rozhodnutie o výške právoplatne priznaného nároku na náhradu trov konania z dôvodov (i) priznania odmeny aj za dva úkony právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie vo veci samej) vykonaných v čase, keď sťažovateľka nebola stranou sporu, (ii) nesprávne určenej tarifnej hodnoty veci, a (iii) uloženia neprimerane (nepomerne) vyššej náhrady trov právneho zastúpenia procesne úspešnej protistrane podľa vyhlášky, ktoré neboli reálne a účelne vynaložené.

12. K problematike rozsahu prieskumu ústavného súdu je však potrebné upriamiť pozornosť na kritériá prieskumu ústavného súdu v situácii, ak zákonodarca nepovažoval za potrebné podrobiť určitý typ súdnych rozhodnutí prieskumu v rámci systému riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov na úrovni všeobecného súdnictva, ktoré odôvodňuje predpoklad, že týmto rozhodnutiam z pohľadu práva na súdnu ochranu zákonodarca neprikladal rovnaký význam ako rozhodnutiam, pri ktorých taký systém kontroly zaviedol. Preto možno konštatovať, že určitá diferenciácia medzi označenými kategóriami rozhodnutí a ich vád je odôvodnená aj na úrovni ústavnosúdneho prieskumu a rozhodnutia bez predústavnosúdnych prostriedkov nápravy v zásade možno v konaní o ústavnej sťažnosti podrobiť korekcii len v prípadoch ich extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich príslušné konanie (IV. ÚS 423/2023).

K námietke priznania odmeny za úkony vykonaných v čase, keď sťažovateľka nebola stranou sporu: 15. V okolnostiach prerokúvanej veci je relevantné, že v priebehu konania, približne po 18 mesiacov od jeho začatia 18. októbra 2006, došlo rozhodnutím súdu z 28. apríla 2008 k zmene procesnoprávneho vzťahu pripustením sťažovateľky do konania na miesto dovtedajšieho žalovaného, a to na základe singulárnej sukcesie, t. j. kúpnej zmluvy. Ústavný súd sa preto najprv zaoberal otázkou, či je správne a spravodlivé hradiť trovy právneho zastúpenia žalobcovi vykonaných v čase, keď sťažovateľka nebola strana sporu.

17. Preto, pokiaľ sťažovateľka argumentuje postavením novej strany v spore „s účinnosťou do budúcna“, bez viazania sa procesnými úkonmi pôvodného žalovaného, nezohľadňuje podľa názoru ústavného súdu zmysel aktuálnej právnej úpravy zmeny strán sporu (§ 80 CSP), ani predošlej (zásade podobnej) právnej úpravy zmeny účastníctva (§ 92 ods. 2, 3 OSP), najmä vo vzťahu k pevnému procesnému zomknutiu osoby pôvodného subjektu a jeho právneho nástupcu, k zachovaniu právnej kontinuity a spätných právnych účinkov k okamihu podania žaloby.

Praha : C. H. Beck, 2022. s. 1026.). 19. Summa summarum, argumentáciu o separácií procesného nástupcu od svojho právneho predchodcu v civilnom spore a o ponechaní dovtedy realizovaných procesných úkonov neistému procesnému osudu nie je možné ad absurdum prijať. V opačnom prípade by daná argumentačná konštrukcia viedla k neprípustnému odopretiu prevažujúcich výdavkov úspešnej strany sporu, ak by k zmene subjektu v konaní došlo napríklad tesne pred jeho právoplatným ukončením. Uvedená situácia by tak predstavovala faktické odopretie nároku na náhradu trov konania tej strane, ktorá ich úspešne vynaložila v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva, čím by sa relevantná časť Civilného sporového poriadku o trovách konania stala obsolentnou.

K námietke nesprávne určenej tarifnej hodnoty veci: 21. V tejto časti ústavnej sťažnosti je sporná otázka, ako mal súd určiť hodnotu veci v konaní o určenie vlastníckeho práva, o ktorej sa koná. Konkrétne, či má pri aplikácii § 10 ods. 2 vyhlášky vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti (6 201 600 Sk) podľa uznesenia mestského zastupiteľstva v oznámení žalobcu z 28. novembra 2006, hoci je samotné oznámenie svojím obsahom vágne, alebo podľa kúpnej ceny dohodnutej v kúpnej zmluve z 8. februára 2007, ak krátko po začatí predmetného konania 18. októbra 2006 boli predmetné nehnuteľnosti ocenené znalcom v znaleckom posudku z 30. novembra 2006 sumou (7 400 000 Sk) podobnou s dohodnutou kúpnou cenou (7 500 000 Sk), časovo približne z tohto istého obdobia.

Súčasne vyhodnotil podanie žalobcu z 28. novembra 2006 ako také, ktoré dostatočne nezdokladovalo či neoznačilo predmetné uznesenie mestského zastupiteľstva. 23. Uvedený spôsob určenia hodnoty (ceny) veci okresným súdom v napadnutom uznesení primerane zodpovedá záverom ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn. II. ÚS 402/2021 z 5. apríla 2022, v zmysle ktorých je cena veci určená znaleckým posudkom rozhodne hodnoverným a spôsobilým mechanizmom na určenie hodnoty veci, o ktorej vlastnícke právo

24. Premietnutím na vec sťažovateľky je z pohľadu ústavného súdu ústavne akceptovateľné, že s tarifnou hodnotou veci určenej pri začatí poskytovania právnej služby korešponduje hodnota kúpnej ceny uvedená v kúpnej zmluve, ktorej bola sťažovateľka sama účastníčkou a ktorá bola uzavretá časovo približne v tom istom období (8. február 2007), v rámci ktorého sa začalo v danej veci konať (18. október 2006). Za stavu skôr podaného, avšak skutočne neurčitého oznámenia žalobcu z 28. novembra 2006 (podaného len na účely vyrubenia súdneho poplatku), bolo podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na opísané skutočnosti adekvátne určenie dohodnutej ceny veci z kúpnej zmluvy.

III.3. K uloženej povinnosti nahradiť žalobcovi neprimerane vyššiu náhradu trov právneho zastúpenia než v skutočnosti vynaložil: 26. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne obdobných veciach konateľa sťažovateľky (zastúpeného tým istým advokátom) týkajúcej sa namietaného porušenia práv priznaním náhrady trov právneho zastúpenia protistrane vo výške podľa advokátskej tarify, a nie v zmluve dohodnutej výške, už rozhodol uznesením sp. zn. IV. ÚS 10/2023 z 10. januára 2023 (ZNaU č. 56/2023), uznesením sp. zn. III. ÚS 102/2023 z 2. marca 2023 a tiež uznesením sp. zn. III. ÚS 247/2025 z 29. apríla 2025 tak, že ústavné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

28. Z obsahu uznesení označených v bode 26 tohto uznesenia vyplýva, že ústavný súd v rámci posúdenia dôvodnosti ústavných sťažnosti neopomenul ani v jednom prípade zásadný sťažnostný argument, že trovy právneho zastúpenia sa mali v danom prípade určovať podľa dohodnutej hodinovej sadzby (ktorá bola nižšia ako advokátska tarifa), a nie podľa advokátskej tarify.

Na uvedený prístup ústavný súd primerane nadviazal aj v uznesení sp. zn. III. ÚS 102/2023 (bod 20) a obdobne aj v uznesení sp. zn. III. ÚS 247/2025 (bod 10). 29. Ústavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na mandátnu zmluvu o poskytovaní právnych služieb zo 16. januára 2020 predloženú sťažovateľkou aj v tomto konaní, že pre prípad súdneho konania bola v bode 3.5 zmluvy medzi žalobcom a jeho právnym zástupcom dohodnutá odmena podľa advokátskej tarify v tomto znení: „v prípade súdnych sporov, resp. rozhodcovských konaní, ktorých účastníkom je alebo bude Mandant, prináležia Mandatárovi ako zástupcovi Mandanta v týchto sporoch trovy právneho zastúpenia priznané súdom, resp. rozhodcovským súdom v rámci náhrady trov konania v zmysle príslušných procesnoprávnych predpisov a vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ako tarifná odmena za jednotlivé úkony právnej služby.“ Ústavný súd pridržiavajúci sa vlastných právnych záverov dodáva, že ani v okolnostiach tejto veci priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré má sťažovateľka zaplatiť žalobcovi na základe vyhlášky,

31. Na základe uvedených skutočností ústavný súd neidentifikoval žiaden skutkový či právny dôvod v tejto prejednávanej veci odchýliť sa od svojich skôr prijatých záverov vyslovených v uzneseniach označených v bode 26 tohto uznesenia.

33. Takisto samotná skutočnosť v súvislosti s účelnosťou trov právneho zastúpenia mesta ako subjektu verejného práva, ktorý sa rozhodol právne zastúpiť advokátom, v danom prípade nemôže bez ďalšieho relevantného namietania viesť k záveru o ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia. Ústavný súd sa už skôr a opakovane vyjadril k rozhodnutiu štátneho orgánu konajúceho v mene štátu v súdnom spore zastúpiť advokátom (a nie vlastným zamestnancom s právnym vzdelaním) tak, že zo svojej pozície súdneho orgánu ochrany ústavnosti nepovažuje za vhodné hodnotiť dôvodnosť a nevyhnutnosť potreby tohto rozhodnutia.

Ak štát vystupuje ako „každý“, teda v súkromnoprávnych vzťahoch, patrí mu právo na právnu pomoc zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania. Nie je vopred vylúčené, že v takýchto prípadoch zverenie zastupovania advokátovi môže byť v konečnom dôsledku hospodárnejšie a starostlivejšie voči štátu, keďže advokát je na rozdiel od „právneho odboru“ schopný poskytovať právne služby so širšie koncipovanou zodpovednosťou za spôsobenú škodu (na rozdiel od štátneho zamestnanca, ktorého zodpovednosť je podstatne obmedzená, porov. § 166 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov)» (IV. ÚS 284/2023, I. ÚS 509/2025, I. ÚS 168/2026, I. ÚS 208/2026).

Avšak vzhľadom na jej nezáväznosť nemajú slovenské súdy (bez ďalšieho) povinnosť prihliadať na rozhodnutia českých súdnych autorít. Ústavný súd ako dostatočný podklad na rozhodnutie v tejto veci vníma vlastnú rozhodovaciu činnosť uvedenú v odôvodnení tohto uznesenia, ktorá preukazuje, že sa od svojich záverov neodkláňa.

Z tohto dôvodu ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.