I. ÚS 339/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a zistení ústavného súdu (www.justice.gov.sk) vyplýva, že sťažovateľ (ako žalobca 1) a ako (žalobca 2) podali na Okresnom súde Žilina proti žalovanej Obci žalobu na obnovu konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 19Cb/74/2014. 2.1.

Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 8. novembra 2011 mala byť táto pohľadávka postúpená na žalobcu 2 (pod pôvodným názvom ). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že táto zmluva nebola nikdy uzatvorená a v priebehu konania žalobca 2 predložil inú zmluvu o postúpení pohľadávok z 21. júna 2010. Podľa okresného súdu tým podstatným spôsobom zmenil rozhodujúce skutočnosti uvedené v žalobe, učinil zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a uznesením z 25. augusta 2017 okresný súd rozhodol, že táto zmena nie je prípustná. Z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2 (ktorú odvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávok z 8. novembra 2011) žalobu zamietol rozsudkom zo 16. januára

Okresný súd žalobu na obnovu konania odmietol uznesením sp. zn. 38Cb/53/2022 z 20. októbra 2023. Sťažovateľ (pôvodne ako jediný žalobca) v žalobe uviedol, že žalobca 2 naňho previedol pohľadávku voči žalovanej (bližšie nešpecifikovanou) zmluvou o postúpení pohľadávok, o čom bola žalovaná informovaná listom z 15. apríla 2020, následne podal 22. novembra 2022 návrh na pristúpenie do konania žalobcu 2. Okresný súd vo vzťahu k žalobcovi 2 žalobu odmietol ako oneskorene podanú a ako podanú neoprávnenou osobou. Vo vzťahu k sťažovateľovi nemal bezpochyby preukázané, že bol osobou oprávnenou na podanie žaloby na obnovu konania, zmluvu o postúpení pohľadávky skutkovo nevymedzil ani ju nepredložil.

konania [v zmysle § 397 písm. a) CSP]. Viažu sa na skutkový stav, ktorý nebol skutkovým základom uplatneného nároku v pôvodnom konaní. Základom pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2 (s ohľadom na právoplatnosť uznesenia z 25. augusta 2017 o nepripustení zmeny žaloby) bola zmluva o postúpení pohľadávok z 8. novembra 2011.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 41Cob/149/2023-267 zo 14. februára 2024 potvrdil uznesenie okresného súdu, ale len čo sa týka dôvodu odmietnutia žaloby na obnovu konania ako zjavne nedôvodnej. 5. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa, ktorý vymedzil dovolacie dôvody vadou podľa § 420 písm. f) CSP a nesprávnym právnym posúdením podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

6. Sťažovateľ namieta svojvoľný a arbitrárny záver najvyššieho súdu prijatý bez zodpovedajúceho odôvodnenia o tom, že sťažovateľom v konaní o povolenie obnovy konania predložené dôkazy sa mali týkať inej zmluvy, než ktorá bola predmetom pôvodného konania, čo zakladá zjavnú nedôvodnosť žaloby na obnovu konania. Uvedené zároveň predstavuje arbitrárny výklad a aplikáciu § 397 písm. a) CSP, ktorý popiera účel a zmysel inštitútu obnovy konania. 7. Podľa sťažovateľa sa všetky ním predložené dôkazy týkali predmetu pôvodného konania peňažného nároku na zaplatenie 390 974,98 eur s prísl. z titulu zmluvy o dielo. Predmet konania v zmysle § 397 písm. a) CSP je podľa neho definovaný v pôvodnom konaní uplatneným nárokom (petitom) a jeho skutkovým základom, nie predloženými dôkaznými prostriedkami (zmluvou o postúpení pohľadávky z 8. novembra 2011). Inak by bol samotný inštitút obnovy konania obsolentný, žiadny novoobjavený dôkaz by nemohol byť dôvodom na obnovu konania. 8. Najvyšší súd zároveň nad rámec zákona podľa sťažovateľa vyžadoval splnenie ďalších podmienok prípustnosti žaloby na obnovu konania, a to že nový listinný dôkaz (oznámenie o postúpení pohľadávky) možno akceptovať len ak sa už v pôvodnom konaní vo vzťahu k nemu vyskytovali skutkové tvrdenia. Ustanovenie § 397 písm. a) CSP pre prípustnosť obnovy konania umožňuje predkladať nielen nové dôkazy a rozhodnutia, ale aj nové skutočnosti. Pokiaľ novoobjavený dôkaz prináša aj nové skutkové tvrdenia, na základe ktorých je potrebné korigovať skutkový stav v pôvodnom konaní, je potrebné ich pripustiť. 9. Sťažovateľ nesúhlasí ani so záverom najvyššieho súdu, že v dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci v pôvodnom súdnom konaní. Predložené listinné dôkazy dotvárajú úplnosť a správnosť skutkového stavu. 10. Záver, že návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy pochybení vyplývajúcich z nesprávností procesnej povahy v pôvodnom konaní, platí okrem prípadu, ak procesná chyba nastala v dôsledku absencie predloženého dôkazu. Zo žiadneho ustanovenia upravujúceho konanie o obnove konania nevyplýva prekážka spočívajúca v akomkoľvek procesnom rozhodnutí upravujúcom vedenie konania v pôvodnom konaní. Obnova konania je prípustná proti meritórnemu rozsudku ako výsledku celého konania. 11. Sťažovateľ uzatvára, že mu bolo odopreté právo na súdnu ochranu tým, že všeobecné sudy sa odmietli vecne zaoberať podstatou uplatneného nároku zo zmluvy o dielo, ale formalisticky sa zaoberali výlučne otázkou postúpenia pohľadávky (hoci išlo iba o jeden z dôkazných prostriedkov).

12. Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv v dôsledku arbitrárnych a nedostatočne odôvodnených záverov najvyššieho súdu v napadnutom uznesení o odmietnutí dovolania v konaní o žalobe na obnovu konania. 13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Ústavný súd totiž nie je súčasťou systému všeobecných súdov ani nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). 14. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. 15. Ústavný súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že rešpektuje rozhodovací priestor najvyššieho súdu vrátane jeho kompetencie ústavne konformným spôsobom vymedziť si prípustnosť a spôsob rozhodovania o dovolaní, no len pokiaľ neprekročí ústavné štandardy, keďže je toto posúdenie najvyšším súdom z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti preskúmateľné ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľ v rámci tvrdenej vady podľa § 420 písm. f) CSP krajskému súdu v podanom dovolaní vytýkal, že neoprávnene posudzoval potenciálny vplyv novoobjavených dôkazov na výsledok pôvodného konania. Podľa najvyššieho súdu však súdy neprekročili rozsah skúmania žaloby na obnovu konania podľa § 397 písm. a) CSP, z ktorého výslovne vyplýva, že nové dôkazy a skutočnosti sa musia týkať predmetu pôvodného konania a musia mať potenciál privodiť žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci (bod 13 napadnutého uznesenia).

V ústavnej sťažnosti sťažovateľ rozvíja polemiku so závermi najvyššieho súdu v tom smere, čo je predmetom konania v zmysle § 397 písm. a) CSP, resp. či zmluva o postúpení pohľadávok z 8. novembra 2011 predstavuje podstatné skutočnosti tvrdené žalobcom, alebo iba (podľa jeho názoru) jeden z predložených dôkazov.

Požiadavka na ich opísanie je vyjadrením základnej procesnej povinnosti žalobcu vyplývajúcej mu z čl. 8 CSP – „označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci“. Žalobca opísaním rozhodujúcich skutočností vymedzuje predmet sporu. Žaloba by preto mala obsahovať jasný, zrozumiteľný, pravdivý a úplný popis kľúčových skutočností, ktoré sú základom uplatneného nároku. Žalobca by mal zrozumiteľne a presne popísať všetky relevantné skutočnosti (udalosti), ktoré viedli k podaniu žaloby, aby súd mohol na ne aplikovať hmotné právo. Skutkový dej musí byť opísaný konkrétne a dostatočne odlíšiteľne od iných, podobných skutkových dejov, ktorých účastníkom je (bol) žalobca. Rozhodné skutočnosti je potrebné popísať tak, aby boli nezameniteľné či nestotožniteľné s inou podobnou situáciou (Ivančo, M., Ivanko, D. a kol.

21. V zmysle uvedeného ústavný súd uzatvára, že úvahy sťažovateľa nie sú spôsobilé spochybniť jednak závery najvyššieho súdu vedúce k odmietnutiu dovolania sťažovateľa v tejto časti a zároveň ani závery okresného súdu a krajského súdu o odmietnutí žaloby na obnovu konania bez jej meritórneho preskúmania a s tým súvisiacu aplikáciu § 397 písm. a) CSP pri posudzovaní splnenia podmienok prípustnosti tejto žaloby (porov. najmä bod 4 tohto uznesenia).

23. Následne ústavný súd posudzoval, či najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil dôvody odmietnutia dovolania sťažovateľa v časti, v ktorej jeho prípustnosť vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

25. Ako už bolo uvedené v bode 5 (v spojení s bodom 4) tohto uznesenia, právny záver krajského súdu, na ktorom bolo založené jeho rozhodnutie o potvrdení uznesenia okresného súdu o odmietnutí žaloby na obnovu konania, spočíval na aplikácii § 413 ods. 1 písm. e) v spojení s § 397 písm. a) CSP, nie § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

27. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti spochybňuje vyslovenú nemožnosť napádať v konaní o žalobe na obnovu konania procesné rozhodnutie, ktorým bolo upravené vedenie pôvodného konania (uznesenie z 25. augusta 2017), ústavný súd konštatuje, že záver samotného najvyššieho súdu vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu v napadnutom uznesení absentuje. Vyskytuje sa v ňom iba v rámci zhrnutia konania pred okresným súdom a krajským súdom. 28. Z hľadiska tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci v dôsledku odklonu odvolacieho súdu od ustálenej praxe dovolacieho súdu tak ústavný súd rovnako nevidí v záveroch dovolacieho súdu svojvôľu, argumentačnú nelogickosť či neudržateľnosť jeho záverov o tom, že dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu právna norma prostredníctvom § 447 CSP vyslovene umožňuje. 29. Podľa ústavného súdu sa sťažovateľ v konaní o žalobe na obnovu konaní a napokon aj v ústavnej sťažnosti domáha nápravy podľa jeho presvedčenia nesprávneho postupu všeobecných súdov v pôvodnom konaní, ktoré sa odmietli meritórne zaoberať nárokom vyplývajúcim zo zmluvy o dielo, z dôvodu formalistického posudzovania aktívnej vecnej legitimácie. K uvedenej námietke formalistického postupu sa už vyjadril najvyšší súd v napadnutom uznesení, keď uviedol, že sťažovateľ od súdu žiada, aby napriek nesprávne vymedzeným skutkovým tvrdeniam týkajúcim sa aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v pôvodnom konaní priznal žalované plnenie, resp. povolil obnovu konania, čím sa vlastne domáha porušenia procesných pravidiel na úkor protistrany (bod 27 napadnutého uznesenia). 30. Ústavný súd preto, sumarizujúc už uvedené závery, konštatuje, že nezistil v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.